Keď mala dcéra dva roky, boli sme na výlete na Spišskom hrade. Cestou domov sme sa s manželom rozhodli zastaviť u jeho vzdialenej príbuznej Anky. Mám rada jeseň na dedine, keď je vonku príjemne teplo a ja si môžem vychutnávať kávu na dvore. Rozprávali sme sa, malá sa zatiaľ zabávala so šteniatkami. S celou hŕbou šteniatok. Ankina sučka totiž nedávno priviedla na svet osem malých chlpáčikov. „Mami, aj ja chcem takého psíka!“ dobehla za mnou Ela. „Keď budeš veľká,“ odpovedala som jej. Nemala som veľmi vzťah k zvieratám. Brala som ich ako prenášače vírusov a baktérií a domáce zvieratko pre dvojročné dieťa mi neprišlo ako najlepší nápad. Manželovi sa však vidina psíka páčila a Anka by bola rada, keby šteniatko našlo novú rodinu. Presvedčili ma a ja som po vnútornom boji súhlasila. „Tak môžem?“ zacítila svoju šancu Elka. Anka jej prívetivo odpovedala: „Môžeš si zobrať domov, ktorého len chceš.“ Malá nabrala štyri šteniatka do rúk. „Tieto,“ povedala s nadšením v očiach. Bol to jeden z najkrajších okamihov, keď vidíte svoje dieťa pre šťastné. Po dlhom rozhodovaní svoj výber zredukovala na jedného psíka a my sme sa vracali domov s novým členom rodiny.

Musím povedať, že Elka sa o psíka na svoj vek príkladne starala. Nepotrebovala bábiku, ktorá by pokyvovala ručičkami a vravela mama, mala šteňa – Maxa. Je samozrejmé, že občas som ju musela napomínať a Maxovi dať žrať, lebo boli dni, keď by bez mojej starostlivosti zomrel od hladu. Ale boli dni, kedy mu Elka vysypala všetky granule, a Max sa vyvaľoval s plným bruškom. Chodili sme s ním na prechádzky, manžel mal s kým chodiť ráno behať, ja do obchodu a malá sa hrať naháňačky. Ďalšiu jeseň som bola s malou a Maxom v parku. Celý čas hádzala psíkovi loptu a bola pohrúžená do hry, pokým ja som si čítala časopis na lavičke. V zápale hry vybehla na cestu za odkotúľanou loptou. Zbadala som naľavo idúce auto, ktoré ju pred zákrutou nemalo šancu spozorovať. V niekoľkých sekundách sa mi v hlave odohralo asi milión rôznych scén. Utekala som za ňou, Max bol však rýchlejší. Vbehol na cestu zľava v zákrute, rovno pod idúce auto. Šofér dupol na brzdu, Max uskočil. Auto zastalo pár metrov od Elky spokojne kráčajúcej naspäť do parku s loptou v ruke. Nevnímala, čo sa dialo okolo. Zobrala som ju a dobehla k Maxovi. Auto mu stihlo prejsť po ľavej labke, ktorú mal úplne pomliaždenú. Vyobjímala som ju. Ešte stále sa mi triasli ruky. Nechcela som si ani predstavovať, čo by sa mohlo stať. Hnevala som sa na seba za svoju nepozornosť a ďakovala Bohu za to, že pred rokom sme sa rozhodli nechať si Maxa. Síce nevedomky, ale zachránil jej život. Vodič auta nás zobral priamo k veterinárovi, ktorý Maxovi labku ošetril. Elka už nie je malá, je siedmačka na základnej škole a o Maxa sa poriadne stará. Na udalosť z toho dňa si už poriadne nikto nespomenie, len Maxova znetvorená labka nám ju pripomína.

Skutočný príbeh: Mojej dcérke zachránil život pes

ncpz

Nový čas pre ženy

Ľudia a príbehy

Rubrika

Kvízy

Zdravá a štíhla

Móda a krása

Celebrity

Sex a vzťahy

Voľný čas

Astro

Video

PLUSKA.sk

Skutočný príbeh: Mojej dcérke zachránil život pes

Súvisiace články

Skutočný príbeh: Rómeo z inzerátu sa zmenil na obludu

Skutočný príbeh: Pomohla som kamarátke odhaliť rakovinu

Skutočný príbeh: Zapozeral sa do vlastnej dcéry

Skutočný príbeh: Podvádzala som dvoch mužov naraz

Skutočný príbeh: Ako som začala veriť na posmrtný život

Skutočný príbeh: Novú lásku som spoznala vďaka úrazu

Skutočný príbeh: Susedom som zachránila manželstvo

Výber pre vás