Konečne sa uvoľnili hneď tri pracovné miesta, na ktorých získanie som mala všetky predpoklady – vzdelanie, prax aj cudzie jazyky. Po troch rokoch nezamestnanosti mi zasvietila iskrička nádeje. Som rozvedená matka dvoch detí, takže samoživiteľka rodiny. Exmanžel si vyživovaciu povinnosť voči deťom neplnil. Za celý čas prišlo výživné asi sedemkrát. Buď nepracoval, alebo ho polícia nevedela nájsť... Úplne zbytočne som sa obracala na políciu, súdy či sociálku. Každá rozvedená žena bez výživného vie, aké životné tortúry musí preskákať a nakoniec s nulovým výsledkom. Každá si musí pomôcť sama. Ale ako, to už nikoho nezaujíma. Nebolo ľahké uživiť dve deti a postarať sa o normálny chod domácnosti z môjho učiteľského platu. Deti sa dobre učili a chceli študovať ďalej. Vedela som, že to bude ťažké, ale brániť v štúdiu som im nechcela. A vtedy prišiel blesk z jasného neba – prišla som o zamestnanie. Zrútil sa mi celý svet. Hľadala a brala som aj brigádnické a krátkodobé zamestnania – od upratovačky, telefonistky, poisťovacieho a finančného poradcu až po opatrovateľskú službu.

A zrazu som sa dozvedela o troch voľných miestach priamo v mojom odbore. Spĺňala som všetky predpoklady. Mala som na dané miesta odborné vzdelanie, 20ročnú prax a ovládala som dva cudzie jazyky. Okamžite som si napísala životopis a telefonicky si dohodla pohovor. Nevedela som sa dočkať.O to väčšie bolo moje sklamanie. Počas troch rokov nezamestnanosti som absolvovala množstvo konkurzov, ale tento pohovor ma doslova zlomil a udupal pod čiernu zem. Po jeho rýchlom skončení som ostala stáť na chodbe a nevedela som, či sa mám smiať, alebo plakať. Na pani riaditeľku som čakala presne hodinu a pol, pretože si niekam odbehla. Keď prišla, pozdravila som ju, chcela som sa predstaviť a podať jej ruku. Ale ona mi iba ukázala na dvere a poslala ma dnu. Keď prišla do kancelárie, znovu som sa pokúsila o slušné predstavenie, ale márne. Vytrhla mi životopis z rúk, ani si ho len neprečítala a hodila ho na hromadu tlačív za sebou. Ledva som v dvoch vetách stihla povedať, na čo som vlastne prišla. Pani riaditeľka bola stručná. „Viete,“ začala, „na voľné miesta vlastne ani nepotrebujem kvalifikovaných ľudí či už s praxou alebo bez nej. Mnohokrát rodičia, čo majú učňovské vzdelanie, lepšie vychovajú deti, ako tí vysokoškolsky vzdelaní. V podstate vychovávať by mal vedieť každý. Ja na tie voľné miesta presuniem svoje upratovačky. Majú vlastné deti, takže skúsenosti majú. A pokiaľ prídu študenti z cudziny, rukami-nohami sa nejako dohodnú. Ale možno sa mi potom uvoľní miesto upratovačky, tak vás možno budem kontaktovať. A teraz už musím ísť.“ Doslova ma vystrčila z kancelárie a odišla. Na moje podanie ruky pri odchode nereagovala a na pozdrav mi neodpovedala.

V duchu som začala ľutovať všetkých vysokoškolákov, ktorí sa päť rokov trápia so skriptami a skúškami. Možno aj oni budú musieť začať od upratovačky, aby sa postupne po rokoch dostali na miesto, na ktoré majú kvalifikáciu. Ja mám však už veľa rokov na takýto postup. Skôr ako ku kvalifikovanému miestu sa asi dopracujem k dôchodku.

Skutočný príbeh: Najčudnejší pracovný pohovor môjho života

Výber pre vás

Skutočný príbeh: Najčudnejší pracovný pohovor môjho života

Súvisiace články

Skutočný príbeh: Rómeo z inzerátu sa zmenil na obludu

Skutočný príbeh: Podvádzala som dvoch mužov naraz

Skutočný príbeh: Mojej dcérke zachránil život pes

Skutočný príbeh: Svoj život som podriadila veštkyniam

Výber pre vás