V živote som to nemala ľahké. Mama ma ako päťročnú „odložila“ spolu s ročnou sestrou do domova. Našťastie ma škola bavila, podarilo sa mi vyštudovať a nájsť si prácu. Zobrala som si hypotéku a hoci mi peňazí neostávalo veľa, bola som samostatná. Jediným mojím „prepychom“ bolo chodenie na diskotéky. Aj to hlavne kvôli mladšej sestre, ktorá ich milovala. Každý víkend som ju brávala k sebe a v sobotu večer sme vyrážali do klubu. Naša klasika bola jedna kola s dvoma slamkami.

Aj v tú sobotu som bola pri bare vziať kolu. Barman sa na mňa usmial a namiesto jednej koly mi podal dve. „To je na mňa,“ žmurkol. Vzala som obe fľašky a položila na bar drobné. Zaúradovala moja nedôvera k ľuďom. „Netreba, mám peniaze,“ urazene som odfrkla. V živote mi nikto nič nedal zadarmo. A ľutovať ma nemusí. Pomyslela som si a pobrala sa za sestrou. O dva týždne na to ma ráno zdržala návšteva u lekára, a tak som šla do práce o čosi neskôr. Električka bola plná, čítala som si postojačky. Zrazu vodič prudko zabrzdil, kniha mi vypadla a ja som s veľkým treskom narazila do okna. Zatmelo sa mi pred očami a zviezla som sa na pána sediaceho na sedadle. Keď som sa po chvíľke prebrala, ľudia stáli okolo mňa a ustráchane sa pozerali. „Len seďte, o chvíľu je tu sanitka,“ chlácholila ma staršia pani. Lekár prišiel naozaj o chvíľku. Keď som ho zbadala, myslela som, že asi zle vidím po tej rane do hlavy. <strong>Bol to ten barman z diskotéky.</strong> „Ale veď vy ste barman,“ zaprotestovala som. „Ona sa riadne buchla do hlavy,“ povedala pani v kabáte a pousmiala sa. „Nebojte sa, som lekár. Bolí vás niečo?“ spýtal sa a usmial sa, až ma pichlo pri srdci. „Trochu hlava,“ zaklamala som, lebo v skutočnosti mi v nej poriadne treš ťalo. „Pôjdete so mnou do nemocnice,“ kývnutím privolal sanitárov s nosidlami a ani nečakal na môj súhlas. „Načo nosidlá?“ skúsila som zaprotestovať. Ale zbytočne. Už som sa „viezla“ naložená ako lazar. „Vy asi nemáte rada, keď sa o vás starajú,“ povedal a usmial sa tým krásnym úsmevom. „Viem sa o seba postarať sama,“ zahundrala som. „Tá hlava sa rýchlo uzdraví, ale spravíme röntgen, aby sme vylúčili otras mozgu, a zajtra môžete ísť domov,“ vysvetľoval. „Až zajtra? začala ma chytať panika. Noc v nemocnici! Hrôza... „Nebojte sa, prídem vás pozrieť,“ ubezpečil ma a odhrnul mi vlasy z čela. Ešte v ten večer sa za mnou po službe zastavil. Ospravedlnila som sa mu za tú kolu. Len sa zasmial. Vraj v ten večer pomáhal kamarátovi, lebo barman si zlomil ruku. Nechápal, čím ma vtedy urazil, ale moja prísnosť ho ohromila.

Na druhý deň ma odviezol domov. A ešte mi aj nakúpil, keďže som musela ležať. A potom aj keď som nemusela. Ani nemusím hovoriť, ako som sa premáhala, aby som také niečo prijala. Ale on sa nedal. Pre mňa je to najúžasnejší pocit na svete mať niekoho, kto ma ľúbi a bojí sa o mňa. Zatiaľ sme spolu len krátko, ale chce ma predstaviť svojej mame. Otca už nemá. Priznám sa, že sa trochu bojím, lebo ktorá matka by chcela za nevestu dievča z „decáku“. Ale azda to dobre dopadne.

Skutočný príbeh: Novú lásku som spoznala vďaka úrazu

Výber pre vás

Skutočný príbeh: Novú lásku som spoznala vďaka úrazu

Súvisiace články

Skutočný príbeh: Rómeo z inzerátu sa zmenil na obludu

Skutočný príbeh: Zapozeral sa do vlastnej dcéry

Skutočný príbeh: Podvádzala som dvoch mužov naraz

Výber pre vás