Patrím medzi tie nešťastnice, ktorým osud nadelil zo všetkého najmenej lásky. Po dvoch popáleniach mi ostalo zlomené srdce a dve deti dvoch nenapraviteľných otcov. Nahovárala som si, že už by sa mohla karta obrátiť a v kútiku srdca som si do tretice želala všetko dobré. Podala som si inzerát. Bolo to ako vo sne. Môj Rómeo bol šitý na moju mieru, ba čo viac, vysoko prevyšoval rámec normálneho chlapa. V desiatkach listov ma ubezpečoval, ako ma bude ľúbiť a, samozrejme, i moje deti. Nahovárala som si, že mi ho poslalo samo nebo. Písal, že je rozvedený a kameň by sa rozplakal, čo všetko si tento dobrák od kosti musel prežiť so ženou, ktorej sme od tej chvíle nevedeli prísť na meno. Ako titulovať ženu, ktorá nasadí manželovi parohy, nestará sa o deti, pije a ešte jej aj deti prisúdili? Písal, že pracuje v počítačovej firme a hoci slušne zarobí, ešte si privyrába brigádnicky.

Keď sme už obaja vlastnili peknú kôpku listov, navrhol stretnutie uňho doma. Nesúhlasila som. Nie pre tie dve stovky kilometrov, čo nás delili, ale pre všetko možné aj nemožné. Navrhovala som stretnutie na polceste, no on mal milión dôvodov, prečo nie. Už som sa začala obávať, že si svojou tvrdohlavosťou prepasiem šancu. Zahodila som teda svoju hrdosť, nahodila dvadsaťeurovú frizúru, drahý make-up, pobalila najmenšieho syna a vybrali sme sa za svojim nádejným ockom. Horela som zvedavosťou, kedy ho konečne uvidím. Fotku mi neposlal, ale vraj verí, že môj vkus nesklame. Nuž, moja predstavivosť pracovala na plné obrátky. Písal, že je nižší, pohľadný a trocha mu rednú vlasy. „Pane Bože, len aby nás čakal,“ vzdychala som cestou v duchu.

Čakal, no so všetkým, čo som nečakala ja. Môj Rómeo z najkrajšieho sna sa razom premenil na malý súdok s pivným mozoľom a veľkou plešinou, ktorú lemoval dlhý úzky trs vlasov od ucha k uchu. A oblečenie? Štyri mínus. Kvety v jeho rukách som veru márne hľadala. Nemotorne sa na mňa vrhol s pokusom o horúci bozk. S hnusom som sa odtiahla, lebo alkohol už nebolo iba vidieť, ale aj cítiť. S prísnym pohľadom opito zahlásil: „To mi odľahlo, bál som sa, že sa dohrabe nejaká rozkysnutá baba.“ Horší začiatok si sotva možno predstaviť, hádam len to, že by prišiel na stretnutie s guľovnicou. Pred nástupom do autobusu, ktorý nás mal dopraviť na jeho sídlisko, mi zakázal akýkoľvek pokus o rozhovor s ním, lebo v autobuse ho pozná veľa ľudí a nechce, aby mali sprosté reči. Môj vzdušný zámok sa s veľkým rachotom zrútil a vyhrabať sa z jeho trosiek mi sťažoval neskorý večer. Nezostávalo mi nič iné, len prosiť všetkých svätých o pomoc. Keď odomykal byt, spýtal sa ma, či nie som náhodou podnikateľka. Nechápavo som sa na neho pozrela, lebo som mu o sebe všetko popísala. S podnikateľkami má vraj tie najhoršie skúsenosti. Ani jednej sa nepáčilo, ako má chudobne zariadené. Ešte dodal, že dúfa, že nie som fajnovka a neporiadok si nebudem všímať. Ale ten smrad a špina sa jednoducho prehliadnuť nedali! Všade sa povaľovali prázdne fľaše od piva a od alkoholu. Bolo mi nielen na zúfanie, ale i na zvracanie. Najmä vtedy, keď vytiahol zo zapáchajúcej chladničky otlčený kastról s pokazenou fazuľovou polievkou. Samozrejme, že som odmietla a radšej sme sa so synom pustili do obložených chlebíkov, čo nám zostali z cesty. To ho mimoriadne rozzúrilo. Reval na mňa ako rozumu zbavený, že som pipíška a keby mu nebolo ľúto toho decka, vyhodí ma teraz proti noci na ulicu. Vraj sa nečuduje tým dvom, že sa na mňa vykašľali. Behal po izbe, hodil do seba dva Rudotely a neustále sa pri tom škriabal raz v nose a raz v zadku. Zrazu si stiahol nohavice a zostal len v dámskych pančucháčoch s obrovskými dierami. Chvíľu takto pózoval, hľadajúc tepláky, a ja som si zatiaľ obzerala veľké ložiská ekzému na jeho nohách. Od strachu som sa celá triasla. Po chvíli sa rozrečnil: “Predstavoval som si ťa úplne ináč, tešil som sa, že mi to urobíš po francúzsky, lenže ty si obyčajná chudera. Keď chceš vedieť, vôbec sa mi neľúbiš. Máš tlsté lýtka, hnusilo by sa mi na teba čo len ruku položiť“. Ani netušil, aká som mu bola v tej chvíli za také „vyznanie“ vďačná! Potom ešte dodal, že ma nechá zo súcitu s tým deckom prenocovať, ale hneď ráno sa mám brať kade ľahšie. Vtom ktosi zazvonil. Vošiel dáky ožran. Premeral si ma od hlavy po päty a pobral sa preč. Podobne boli na mňa zvedaví ešte dvaja jeho kamoši. Počula som, ako im medzi dverami hovoril, že z toho nič nebude, lebo som fajnovka. „Prečo si aspoň trochu neupratal, keď si nás pozval?“ vyletelo zo mňa. Zdrapil z kredenca akýsi visiaci zámok a z celej sily ho šmaril o zem. „Tak ja sa tu celý deň seriem s týmto zámkom, aby milostivá nepovedala, že to nedokážem a jej je prednejšie pavučiny ometať!“ začal vykrikovať. Nenašla som už odvahu spýtať sa ho, ktorý dobrák zaňho písal tie prekrásne listy.

Aj keď som celú noc nespala, ráno som vstávala s pocitom, že som sa druhýkrát narodila. Syna zobudil veľký rámus na balkóne. To sa môj Rómeo prehrabával v ukradnutých bicykloch. Vraj mi ide zistiť, kedy nám ide najbližší vlak. Aj odprevadiť nás bol, len sme sa museli držať od neho aspoň dvadsať metrov, aby si ľudia nevšimli... Všimli, lebo celú cestu vykrikoval, že som mu urobila hanbu a z čoho ma mal hostiť, keď je nezamestnaný?! Ja som ho však nevnímala, lebo som ďakovala všetkým svätým, že stáli pri mne. Keď som sedela vo vlaku, sľubovala som v duchu sebe i svojim deťom, že nikdy viac. Radšej budem sama, ako sama s idiotom.

Skutočný príbeh: Rómeo z inzerátu sa zmenil na obludu

Výber pre vás

Skutočný príbeh: Rómeo z inzerátu sa zmenil na obludu

Súvisiace články

Skutočný príbeh: Zapozeral sa do vlastnej dcéry

Skutočný príbeh: Podvádzala som dvoch mužov naraz

Šokujúci skutočný príbeh: Z môjho priateľa sa stal voyer!

Výber pre vás