Je stále usmievavá, krásna, plná elánu a pozitívnej energie. Dáva vyjadrenie k všetkému, čo sa deje v treťom najväčšom meste Slovenska, v Prešove. Rodená Michalovčanka Veronika nemá profil na sociálnych sieťach a jej srdcovkami, okrem manžela samozrejme, sú jej štvornohí miláčikovia Irwin a Rigolletto. Za jej širokým úsmevom a prívetivým pohľadom sa však ukrýva hlboký príbeh. Smutný, plný bolesti, ale nakoniec aj nádeje...

Tí, ktorí Niku poznajú, vedia, že je rodinný typ. „Rodina je pre mňa základ, je pre mňa všetkým. Aj vďaka najbližším môžem povedať, že mám úžasný život. Aj keď nie všetko môžeme v živote ovplyvniť, naše okolie ho významným spôsobom dotvára, a preto som rada, že moje najbližšie okolie tvoria práve oni,“ prezrádza mladá žena, ktorá je vydatá šesť rokov. So svojím manželom sa stretla na vysokej škole.

„Od prvého stretnutia to bolo niečo výnimočné. Od toho okamihu sme spolu a už dvanásty rok stojíme jeden pri druhom, ako sa zvykne hovoriť, v dobrom i v zlom. Zdieľame spolu radosti, ktoré sa vo dvojici zdvojnásobujú, i bremená, ktoré sa potom stávajú polovičnými. Sme jeden druhému oporou, spriaznenou dušou, životným partnerom, ale i najlepším priateľom.“

Hoci má Veronika vlastnú rodinu, na tú, v ktorej vyrastala, má nesmierne silné väzby. „Odmala som si priala mať dve deti, aby vyrastali tak, ako keď som bola malá ja. So sestrou nás síce delí šesťročný rozdiel, ale máme veľmi silný vzťah. Neprejde deň, aby sme si s ňou a rodičmi nezavolali či neposlali správu. Aj preto som po svadbe prirodzene túžila po deťoch.

Iste, veľa párov pozná tú neopísateľnú radosť, keď vaša polovička pozerá jeden večer na darčekovú taštičku v rozpakoch, na aké výročie pozabudol, a zrazu mu vytiahnete malé biele papučky. Úžasná radosť a očakávania na malinké vytúžené bábo sa potom zväčšuje priamo úmerne s rastúcim tehotenským bruškom. Áno, bola som tehotná,“ spomína s láskou na prekrásne chvíle, kedy sa prvýkrát mala stať matkou.

V Nikinom prípade bolo celé tehotenstvo bezproblémové. Veľmi sa na dieťatko tešili, užívali si každý nový pocit i pohyb. „Vlastne celá rodina, malo to byť nielen naše prvorodené bábätko, náš malý chlapček, ale aj prvé vnúčatko z oboch strán. Avšak tak, aký bol hladký začiatok, prišli komplikácie a náš maličký sa na tento svet vypýtal predčasne. Bojovali sme všetci, veľmi silno a statočne. Ale nás drobček, z najväčšej lásky stvorený, svoj predčasný príchod na tento svet nezvládol a svoj krehký boj náš malinký bojovník prehral. Poplakali sme si, bolo to naozaj veľmi ťažké,“ priznáva Veronika.

V jej príbehu sa však zlé obdobie ani zďaleka neskončilo a prišla čoskoro ďalšia rana. „Keď som zostala znovu tehotná, veľmi som sa tešila. Plakala a radovala sa zároveň. No naše dievčatko, druhý poklad, to vydržalo len do začiatku šiesteho mesiaca a na tento svet ani nestihla prísť. A zas nasledovali smútok, plač, slzy... Ani neviem ako som to prekonala... Bolelo to, bolelo to veľmi, ale museli sme to prekonať, ísť ďalej... chodiť do práce, riešiť každodenné problémy... Nič iné nám neostávalo. Len tá bolesť v srdciach. Tá je tam stále, no svet nekončí,“ dodáva.

Zblížilo nás to s mnohými priateľmi

Na to, čo sa stalo, sa jej mnohí pýtajú. Nie vždy je to príjemné. „Samozrejme, že sa niekedy stretávam s otázkami, ako sa majú deti, alebo mi zalichotia, ako mi tehotenstvo prospelo, alebo naopak, kedy sa chystáme založiť rodinku. O osobnom živote nerozprávam, nezdieľam fotky na sociálnych sieťach, ja sa ho snažím žiť. A nechodím ani s napísaným príbehom na čele. Naopak, po našich zážitkoch nám veľa blízkych priateľov odhalilo svoje starosti a podobné pandorine skrinky,“ prezrádza Veronika.

A čo pomohlo Veronike zvládnuť stratu, ktorú nečakala? „Život vás postaví pred rôzne situácie či rozhodnutia. A nepýta sa vás, či chcete, jednoducho máte to pred sebou a buď to zvládnete alebo nie. Neexistujú však ani slová útechy, ani návody, ako zvládať životom nastolené prekážky. Je asi potrebné nájsť v sebe silu ísť ďalej a obklopiť sa ľuďmi, ktorým na vás záleží. Manželom, rodinou, možno psíkmi, ako to bolo v našom prípade, a blízkymi priateľmi. Ani čas nie je liekom, len vám pomôže naučiť sa s tým žiť. Hlavné je, že nám zostala viera a nádej."

S manželom stále veria, že sa im dieťatko narodí a že bude pre nich najväčším darom. „Ale tým, že sme si isté obdobie s manželom prežili, tešíme sa z každého dňa, z každého okamihu. Baví nás práca, radi trávime čas s našou rodinou a hlavne, žijeme jeden pre druhého. Človek sa totiž niekedy zamyslí a uvedomí si, že vždy je dôvod, za čo byť vďačný a prečo byť šťastný.

Veronika zažila to, čoho sa bojí každá žena: Bábätko jej náhle zomrelo, čoskoro prišla ďalšia krutá rana!

Výber pre vás

Veronika zažila to, čoho sa bojí každá žena: Bábätko jej náhle zomrelo, čoskoro prišla ďalšia krutá rana!

Súvisiace články

Silný príbeh odvážnej Dagmar: Podstúpila 9 umelých oplodnení, minula 13-tisíc eur a tu je výsledok!

Skutočný príbeh čitateľky: Za najväčšiu chybu môjho života som draho zaplatila

Po potrate odhalila jeho pravú tvár: Podvádzal ju, ale to stále nebolo najhoršie

Výber pre vás