Vždy som mala rada deti. Ako najstaršia som v podstate sama vychovala svojich mladších súrodencov. Materinský cit sa teda u mňa vyvinul skoro. Bolo to však vzájomné. Ja som mala rada deti a ony mali rady mňa. Ako dieťaťu sa mi veľa rodičovskej lásky nedostalo a v duchu som si vravela: „Keby som si raz hoci aj adoptovala cudzie dieťa, nikdy by som sa k nemu nesprávala tak, ako moji rodičia ku mne.“ To som mala asi dvanásť rokov. Bola som v skorej puberte a pamätám si to preto tak dobre, lebo moja mama bola práve v rozvodovom konaní (v poradí už s druhým manželom). Prežila som toho odvtedy veľmi veľa. Zamilovala som sa do muža, ktorý sa práve rozvádzal a mal aj záväzok. Nádherného blonďavého anjelika...

Dievčatko malo jeden rok, keď som ju spoznala. Narodila sa ako darček na najkrajší deň v roku, a to na Vianoce. Bolo to neposedné, šibalské stvorenie. Hneď, keď sme sa prvýkrát stretli, ma oslovila najsladším slovkom, aké žena pozná – mama. Tu sa začal pre nás obe rozvíjať silný a zodpovedný vzťah. Po rozvode bola zverená do výchovy svojej biologickej mamy. Jej otec, už môj manžel, ju brával do našej rodiny tak často, ako sa len dalo. Ja som v tom čase bola dokonca už aj v požehnanom stave. Postieľku, ktorú som kúpila pre svoje dieťa, pokrstila a spávala v nej naša Veronika. Moje tehotenstvo bolo komplikované a rizikové a od siedmeho mesiaca som až do pôrodu preležala v nemocnici. V tom čase sa, bohužiaľ, Veronika mala horšie ako zviera v klietke... So syndrómom týraného dieťaťa a zanedbanej starostlivosti ju priniesli v zúboženom stave tiež do nemocnice. S početnými ranami nielen na tele, ale hlavne na malej krehkej detskej dušičke. Tak bol predvolaný môj manžel a mal dôvod požiadať súd o zverenie Veroniky do našej starostlivosti. Než sa vybavili všetky patričné právne úkony, Veronika bola z nemocnice preložená do ústavu sociálnej starostlivosti. Chodili sme ju tam navštevovať.

Manžel sa nevedel dočkať chvíle, kedy bude žiť s nami. Ja som sa ale toho obávala. Nielen preto, že som sa už stala mamou, ale hlavne preto, či Veronike dokážem byť dobrou mamou. Prežila to, čo i ja v detstve a vtedy som si spomenula na moje predsavzatie, že by som vychovala hoci aj cudzie dieťa a nesprávala sa k nemu ako ku mne moji rodičia. Čo som si priala, sa mi splnilo. Dostala som svoju životnú skúšku – urobiť niečo správne, dobré a prospešné pre cudzie dieťa. Dokázať, že viem milovať a rozdávať lásku a spraviť krásny domov jednému ubolenému stvoreniu. Dnes viem, že som sa rozhodla správne. Naša Veronika sa stala „naša“ práve na Vianoce, keď sa aj ona narodila. Trvalo to síce dlho, ale svoje tretie narodeniny už oslávila s nami. Dnes je z nej nádherná mladá dáma. Má dvadsaťtri rokov, študuje na vysokej škole a my sme na ňu právom hrdí. Lásku, ktorú som jej dala, mi niekoľkonásobne vracia. Mama nikdy nevie, ako vychová vlastné deti, ale pokiaľ bude vychovávať s citom a srdcom, vychová vždy dobrého človeka.

Skutočný príbeh: Vychovala som dieťa cudzej ženy

Výber pre vás

Skutočný príbeh: Vychovala som dieťa cudzej ženy

Súvisiace články

Skutočný príbeh: Najčudnejší pracovný pohovor môjho života

Skutočný príbeh: Mojej dcérke zachránil život pes

Spoveď nešťastnice: Internet zo mňa spravil sexmaniačku

Skutočný príbeh: Svoj život som podriadila veštkyniam

Výber pre vás