Pravá láska asi potrebuje aj pravý čas. Päť rokov som cestovala vlakom na vysokú školu. Asi v treťom ročníku som začala vo vlaku obkukávať jedného chlapca. Obaja sme obyčajne nastupovali do zadnej časti vlaku. Nastúpil jednu zastávku po mne a išiel až do Bratislavy. Obkukávala som ho, samozrejme, veľmi nenápadne. Začala som vlastne kvôli knižke, čo čítal. Bola to moja obľúbená. Od knihy som prešla na čitateľa. Bol mi sympatický – mužný, ale nie macho, črty modela, mäkký hlas, vnímavé oči, niekedy voňal lesom. Postupne som ho spoznávala. Bola som ako detektívka. Počula som, ako sa milo rozpráva so svojou mamou, sestrou, videla som, ako uvoľňuje miesto babke... Občas mal so sebou gitaru. Na internátnej izbe sa ma vždy pýtali: „No čo, stretla si lesného muža? Prihovoril sa ti?“

A raz sa stalo. Prihovoril sa. Ale inej. Vlastne on sa iba spýtal, či jej nespadol lístok. A ona, že hej a spustila naňho paľbu otázok. Taká ideálna blondínka. Mala som pokazenú náladu. O pár týždňov som ich spolu videla vo vlaku. Vtedy som vytriezvela a začala som sa sústrediť na iné veci. Veď čo môže byť krajšie ako vysokoškolský život? Zanedlho som mala vzťah, ktorý sa o rok skončil. V tom čase som vídavala svojho lesného muža s veľkomestskou blondínou. Ešte vtedy sa stala jedna príhoda v súvislosti s lesným mužom. Aj keď som nastúpila do stredu vlaku, a nie na koniec, lesný muž aj s blondínou ku mne pristúpili do kupé. Keď som si chcela niečo vybrať z ruksaku, ktorý bol nad lesným mužom, zrazu sa ruksak preklopil a spadol mu na hlavu. Vykríkla som, lebo na dne ruksaku som mala kompóty od starkej. Ale on len zaťal zuby a povedal: „Vyložím ho hore?“ Blondína ho potom utešovala a stále skúmala, či sa mu nerobí hrča.

A potom už nič. Vyparil sa z vlaku aj z mojej hlavy. Asi zmenil školu, rozvrh alebo si kúpil auto. Čo by som to bola za detektívka, keby som to neskôr nezistila. Úplnou náhodou. Bolo to pred Vianocami. Nezmestila som sa do vlaku z Bratislavy domov. A tak mi napadlo – nebudem čakať, idem stopom, hádam sa mi nič nestane. Stopovala som asi 5 minút, keď mi zastalo auto. Bežala som s ruksakom k nemu, otvorím dvere a... Ešteže som bola červená od behu! Môj lesný muž! Konverzácia spočiatku viazla. Ale pár kilometrov pred jeho domovom sme na predvianočnej poľadovici dostali „hodiny“. Auto sa začalo otáčať, čas sa neuveriteľne spomalil a ja som len čakala, kedy vyletíme z cesty. Samozrejme, že som pri tom ešte musela vystresovať vodiča, lebo som roztiahla ruky, čiže som sa chytila jeho ruky a okna. Z cesty sme nevyleteli. Lesný muž to dostal pod kontrolu a pokračoval v jazde. Ale obaja sme boli v šoku. Chvíľu sme boli ticho, potom sme zastavili na prvom odpočívadle. Rozdýchavali sme to. Boli sme ešte plní adrenalínu a mne došlo, že ďakujem Bohu, že nešlo v protismere auto, a že to vodič tak zvládol. Už som tu nemusela byť, ale ja som tu! Osamote s týmto chlapom, ktorého som toľkokrát v živote stretla. A tak som spustila, že ho poznám a že si ho pamätám z vlaku podľa knižky, podľa gitary, spadnutého ruksaku... No a bola som prekvapená, že nebol prekvapený. Krásne sa usmial a povedal: „Aj ja si ťa pamätám. Vždy, keď ťa stretnem, ide mi o život.“ „Tak ja sa už budem od teba držať ďalej,“ sľubujem. „Neblázni. Iba ja ťa viem odkliať, aby si nebola magnet na katastrofy. Musíme na tom vážne zapracovať.“ A prepracovali sme sa až k spoločnému žitiu, svadbe a rodinke.

Skutočný príbeh: Zblížila nás až dopravná nehoda

Výber pre vás

Skutočný príbeh: Zblížila nás až dopravná nehoda

Súvisiace články

Skutočný príbeh: Žijem v trojici s manželom i milencom

Skutočný príbeh: Vylákal ma do cudziny a vzal mi pas

Skutočný príbeh: Mŕtvi starkí nám dali zhora znamenie

Skutočný príbeh: Zaľúbila som sa do ženatého muža

Skutočný príbeh: Manžel stále robil, našla som si milenca

Skutočný príbeh: Manžel mi na Vianoce vrátil dcérky

Skutočný príbeh: Vydala som sa v 50-ke a hneď dvakrát

Trojnásobná vdova Janka: Neviem, prečo ma Boh tak skúša

Skutočný príbeh: Ako som sa na chvíľu stala celebritou

Skutočný príbeh: Milujem syna svojej spolužiačky

Výber pre vás