Moja mama od môjho útleho veku hovorievala, že veci okolo mňa sa dejú akosi náhodne, samospádom. Niečo na tom bude, keďže som sa narodila ako pôvodne nechcené dieťa, po jednorazovke. Za ničím som nikdy cielene nešla, všetko prišlo za mnou.

Vyštudovala som jazykové gymnázium, mala som tesne pred maturitou a do poslednej chvíle som váhala, na akú vysokú školu si podám prihlášku. V posledný deň s možnosťou na jej podanie mi zavolala sesternica Mirka, ktorá vtedy pracovala pre študentskú agentúru. Mala v ponuke pozíciu chyžnej s požiadavkou na vysokú diskrétnosť. Hľadali mladé, pracovité dievča z východnej Európy, ktoré je neznalé britských spoločenských pomerov. Zamestnávateľ trval na lojalite, pričom nevyhnutnosťou pred nástupom bol podpis zmluvy o mlčanlivosti. Mirka mi nedokázala vysvetliť to tajomno, keďže agentúra okrem zoznamu požadovaných zručností viac informácií nedostala. Pochopila som, že bolo nielen v prospech mojej sesternice, ale aj jej chlebodarcu, aby túto pozíciu obsadila kandidátkou, za ktorú sa môže zaručiť životom. V šoku som spočiatku trocha váhala, no napokon som prikývla. Do môjho odchodu ostávalo niekoľ ko mesiacov, počas ktorých agentúra vybavila všetky potrebné papiere, zmaturovala som, zlepšovala sa v domácich prácach. A už som len čakala na 1. jún. Vtedy som ani len netušila, ako veľmi ten dátum zmení môj život.

Do odchodu som nevedela, do akej rodiny idem. Podľa indícií som len predpokladala, že pôjde o prominentov. Záhadu rozlúštila až koordinátorka z londýnskej pracovnej agentúry, s ktorou som sa skontaktovala hneď po prílete. Potom, čo som pred ňou teatrálne aj formálne zložila bobríka mlčanlivosti, som sa dozvedela, že o niekoľ ko hodín sa nasťahujem do rodiny hviezdnej televíznej moderátorky, ktorej súkromie bolo v tom čase kruto pretriasané v dennej tlači. Jedným zo zdrojov špinavých informácií boli práve bývalí zamestnanci. Nový kolektív bol podľa tajného kľúča vystavaný cez agentúry z celého sveta. Ešte v ten deň som sa stretla s mojimi novými kolegami, kuchárom z Chorvátska a babysitterkou z Litvy. Okrem vysokej profesionality sa od nás výslovne očakávalo, že sa budeme málo pýtať. A ak budeme s domácimi viesť akékoľvek rozhovory, tak len na výsostne neutrálne témy.

Moja šéfka bola krásna žena. Charizmatická a milá. Svoju rodinu milovala nadovšetko, to mi bolo jasné na prvý pohľad. Samozrejme, aj po rozviazaní pracovnej zmluvy naďalej nemôžem konkretizovať, o koho šlo, a bolo by to aj nepodstatné, keďže na Slovensku ju nikto nepozná. V Anglicku ju však dodnes považujú za jednu z najväčších televíznych osobností. Bolo na dennom poriadku, že jej dom na pokojnom londýnskom predmestí obliehali tímy novinárov. Dodnes sa čudujem, že sa nelieči na epilepsiu, keďže každý jej odchod do práce na ulici sprevádzal veľ ký paparazzi-strobokop. Viac ako so šéfkou sme však prichádzali do kontaktu s jej manželom a ich troma deťmi. Som jedináčik, dieťa slobodnej matky, preto bola pre mňa ich rodinná harmónia malým zázrakom. Všetko robili spolu a hviezdna mama mala služobníctvo na to, aby svojim blízkym mohla venovať každú sekundu voľného času. O chod domácnosti som sa starala ja a moji dvaja kolegovia. S výnimkou veľ kého víkendového nakupovania, ktoré bolo priam až posvätnou aktivitou celej famílie. Netuším, ako tento ich zvyk vznikol, ale imponovalo mi, že domáci si vždy v sobotu spolu vyšli na trh, aby si sami vybrali čerstvú zeleninu, ovocie, syry alebo mäso. Chodili spoločne do kníhkupectiev, hračkárstiev, rovnako ako aj na nákup oblečenia. A my traja sme mali sobotu pre seba...

Bolo to v septembri. Šéfka mala posledný voľný víkend pred tým, ako jej v televízii začínala nová šou. S rodinou sa preto vybrali na štyri dni oddychovať na francúzske pobrežie. Pred odchodom však za mnou prišla. A keďže z celého personálu som najlepšie vedela po anglicky, poverila ma veľ kým zásobovaním. Potraviny, drogéria, aktuálne vydané mesačníky... Mala som kúpiť všetko, čo bude domácnosť v ďalšom týždni bezpodmienečne potrebovať.

Super! Bola som nútená vstúpiť na územie, ktoré bolo mojimi zamestnávateľmi vyárendované múrmi dôležitosti. Keď odcestovali, podrobila som celý dom kompletnému rešeršu a aj pri vedomí štedrého rozpočtu som spísala nákupný zoznam, ktorý by smelo mohol konkurovať telefónnemu zoznamu stredne veľ kej obce. Nakúpila som všetko, aj to, čo rodina určite životne nepotrebuje. Viac ako kritika, že som premrhala peniaze na niečo zbytočné, ma desila vízia, že by som pred šéfkou musela priznať, že v prípade potreby niečo nemáme. Nehovoriac o tom, že pri mojom prvom britskom nákupe som sa cítila ako Alica v krajine zázrakov. Napríklad v potravinách som sa stratila už v prvej uličke. Ešte šťastie, že s nákupmi som predvídavo začala už vo štvrtok. V ten deň som stihla naplniť len kuchyňu. Po celodennom ochkaní nad miliardou rôznych kulinárskych vychytávok som celú noc vybavovala svoje bežné povinnosti. Po dezinfekcii celého domu a žehlení som ráno opäť vybehla do ulíc. A podobný scenár sa opakoval aj v sobotu.

<strong>Maximálna satisfakcia však prišla, keď ma so sebou na shopping pozvali aj ďalší týždeň, aj nasledujúci, až sa z toho stala tradícia.</strong>

Keď sa rodina v nedeľu vrátila domov, krvi by ste sa mi nedorezali. Trojdenný nákup som v tej chvíli považovala za svoje životné dielo. O to väčším sklamaním pre mňa bolo, že mi naň nikto nič nepovedal. Ani v ten deň, ani nasledujúci, nikdy... Teda vlastne do ďalšieho piatka, keď si ma šéfka zavolala „na koberec“. Merala som asi päť centimetrov, keď som za ňou kráčala, aby som od nej počula jednu vetu! Respektíve otázku. „Catherine, nechceš sa k nám zajtra pripojiť na nákup?“ Svet sa mi zastavil. V hlave mi zanôtilo Hallelujah. Dodnes nechcem vedieť, ako hlúpo som sa tvárila pred tým, než som zo seba vykoktala: Oh áno, veľmi rada. Koniec debaty.

Sobota ráno. Odchod na trh. Cestou veľká vrava. Počula som o dovolenke aj o strese v televízii. Dozvedela som sa, že pán domáci je úspešný producent. Deti mi zvestovali všetko o novinkách v škole. Pýtali sa ma na moje zázemie, na priateľov, záľuby, školu, na Slovensko. Celé to bolo spontánne, nenútené, ale aj lichotivé, najmä keď sa ma všetci kde-tu medzi rečou pýtali, odkiaľ bola tá brokolica, či sú tie raňajkové jogurty aj v iných príchutiach, odkiaľ som vedela, že všetci milujú arašidové maslo, len dlho nevedeli nájsť také, ktoré by chutilo aspoň tak ako to, ktoré si nechávajú doviezť z Ameriky... A tak ďalej. Môj pocit zadosťučinenia rástol z otázky na otázku. Bola som so sebou spokojná. Maximálna satisfakcia však prišla, keď ma so sebou na shopping pozvali aj ďalší týždeň, aj nasledujúci, až sa z toho stala tradícia. Postupne ma šéfka čoraz častejšie poverovala nákupom drogérie, jej manžel mi zveril nákup košieľ a kravát, deti si zamilovali moje úlovky z predajne pre šikovné ruky a ťahali ma tam aspoň raz za týždeň. Napokon to vyzeralo tak, že počas nákupov som tlačila košík, lustrovala regály a šťastná rodinka za mnou cupkala a nadšene tlieskala, keď som pre nich vysnorila niečo nové. Ja som si totiž vždy pred nákupnou sobotou urobila prieskumný piatok!

Zmluvu s rodinou som mala podpísanú na rok. Už počas jej trvania som sa občas zamyslela, čo bude ďalej. Nechajú si ma? Pocestujem späť domov? Tak ako je to u mňa zvykom, opäť to za mňa vyriešil niekto iný. V jeden večer šéfka za mnou prišla do mojej izby. Bez toho, aby mi dala možnosť protestovať, mi oznámila, že agentúru poverila hľadaním novej chyžnej, pretože u nej ofi ciálne postupujem do funkcie nákupkyne. A ak jej dám povolenie, dohodne mi stretnutie s niekoľ kými kolegami a známymi, ktorí majú na základe jej rozprávania záujem o moje služby! Hrkalo mi síce z môjho kariérneho posunu v hlave, ale súhlasila som. Do dvoch mesiacov som zásobovala aj ďalšiu známu televíznu moderátorku, ktorej prvá úloha pre mňa bola, aby som jej šla kúpiť vaginálne čípky. Nakupovala som aj pre marketingového šéfa známeho odevného reťazca, vďaka ktorému som si rozšírila obzory v oblasti starostlivosti o parkúrového koňa. Obchody so mnou obiehala aj seriálová scenáristka s úchylkou na kožené topánky akéhokoľvek strihu, mojou úlohou bolo vyhovoriť jej kúpu druhého, tretieho, štvrtého, piateho páru. Mladý divadelný herec sa na mňa spoliehal najmä v oddelení kozmetiky na alergickú a precitlivenú pleť (raz som mu po biokozmetiku letela do Švédska). Časom medzi mojich klientov pribudol aj futbalový tréner, neskôr tri manželky hráčov jeho tímu. Tie som najčastejšie a najradšej zaparkovala vo wellnesse, tam aspoň neprekážali.

Londýn som poznala aj poslepiačky. Dovolím si tvrdiť, že som objavila obchody, o ktorých možno miestni ani len netušia. Myslela som si, že tamojšie ulice budem obiehať navždy, keď mi ideály prerušila mama, ktorej sa zdravotne pohoršilo, a kamarátka, ktorá pracuje ako krajčírka pre protokol. Môj príbeh s radosťou rozprávala svojim klientkam. Tie ju pre zmenu s radosťou požiadali, aby im dala vedieť, keď sa raz vrátim na Slovensko. Na rodnú hrudu som odletela s istotou štyroch klientov a víziou skorého zisku ďalších. Dnes ich mám štrnásť a dávajú mi poriadne zabrať! Medzi mojimi stabilnými klientmi sú dve herečky, dve rodiny poslancov, jeden poslanecký asistent, jeden slobodný podnikateľ, šiestich ľudí mám z diplomatického zboru a ďalších dvoch vám nemôžem ani naznačiť, lebo by ste ich hneď identifikovali a s tým je u nás trocha problém. Mám pocit, že niektorí moji klienti sa hanbia priznať, že využívajú moje služby. Aby bolo jasno, so zárobkom som spokojná, ale keď sa to rozpočíta na drobné, môj honorár nie je v rozpočte mojich klientov vyššou položkou než priemerný nákup mesačných zásob v potravinách. Pre mňa je najdôležitejšie, že robím prácu, ktorá ma baví a v ktorej som sa našla. Aj keď sú s ňou občas spojené rôzne úskalia. Ako napríklad cestovať do Viedne na otočku istému jednorazovému zahraničnému klientovi po bičík z kože štrkáča. Máte nejaké špeciálne želanie? Povedzte. Robím zázraky na počkanie...

Slovenka našla džob snov v Londýne: Nakupuje hviezdam!

Výber pre vás

Slovenka našla džob snov v Londýne: Nakupuje hviezdam!

Súvisiace články

Skutočný príbeh: Stala sa nevestou z donútenia!

Príbeh: Klamala na Facebooku, potom prišla pravda!

Výber pre vás