Len ten, kto prežil niečo podobné, vie, aké je ťažké vyrovnať sa s tým, keď si váš partner siahne na život.

"Keď vojdete u nás doma do chodby, všimnete si množstvo fotiek na stenách. Sú na nich najkrajšie momenty s mojou rodinou, veľa smiechu a radosti. Ale za obrázkami šťastia, ktoré ma ukazujú ako manželku a matku, sa skrýva celkom iná realita. Odkedy sa môj manžel Ján rozhodol siahnuť si na život a spravil zo mňa vdovu, musela som začať úplne odznova. A bola to dlhá cesta vydláždená hnevom k nemu a tomu, čo spravil.

Jána som spoznala na facebooku potom, čo sa skončilo moje 14-ročné manželstvo. Ako rozvedená matka dvoch chlapcov – Jakuba a Alexa, som bola veľmi osamelá. S Jánom som pocítila zvláštnu spriaznenosť, on tiež práve prechádzal rozvodom. Jeden víkend sme sa dohodli na stretnutí, hoci som vôbec nebola v stave znova sa zaľúbiť. Hľadala som iba spriaznenú dušu. No po tom stretnutí som nevedela prestať na neho myslieť. Onedlho sa rozhodol navštíviť on mňa, hoci musel cestovať cez celú republiku.

Prišiel v piatok a ostal až do nedele. S hocikým iným by som na to išla pomalšie, ale Ján ma svojou povahou odzbrojil. Išiel z neho neuveriteľný pokoj a rozvaha, bol skôr tichší, ale veľmi šarmantný. Zakrátko sme už plánovali svadbu. Vedela som, že som našla muža, s ktorým chcem stráviť zvyšok života. Svadbu sme mali koncom decembra 2010 a k oltáru ma viedli moji synovia. Zdalo sa mi, že všetci budeme dokonale šťastní.

Manželstvo náš vzťah ešte spečatilo a zdokonalilo. Ján zmenil prácu, presťahoval sa k nám a vôbec, vo všetkom sa mi prispôsobil. Rok po svadbe sa nám narodil spoločný synček Artur. Náš život sa dostal do príjemnej rutiny. Ján veľa pracoval, ale víkendy sme si vždy užívali spolu ako rodina. Chodievali sme sa bicyklovať, navštevovali múzeá, kempovali sme. V júli 2012 sa však všetko zrútilo. V ten víkend zúrila vonku búrka a my sme ostali doma.

V nedeľu v noci nás zobudil plačom Artur. Trvalo nám dlho, kým sme ho uspali. Nakoniec pomohlo Jánovo tričko, ktoré nechal Artymu v postieľke. Potom sme sa ešte chvíľu rozprávali. Nebola to nejaká dôležitá debata, ale bola posledná, ktorú som s manželom mala. Nasledujúce ráno vstal Ján o piatej do práce. Ja som v ten deň mala naplánovanú návštevu u zubára a v autoservise. Potom som ešte skočila s kamarátkou na kávu. Ján mi poslal milú sms: Budem milovať teba a Artura navždy. Usmiala som sa, zahrialo ma to pri srdci a viac som na to nemyslela. Iba keď som otvárala dvere dvom policajtom asi o dve hodiny neskôr, spomenula som si na tú správu.

Ponúkla som im čaj, keď mi navrhli, aby som sa posadila. Vtedy som už vedela, že je to zlé. „Váš manžel,...“ začal jeden z nich. „Obávam sa, že spadol z výškovej budovy. Je mŕtvy.“ Úplne som od šoku onemela. On nebol v práci? A čo robil na výškovej budove? Policajt mi skočil do mojich zmätených úvah a spýtal sa: „Nechal vám nejaký odkaz?“ Tušila som, kam tým mieri.

To, čo sa stalo, nebola nehoda, ale zámer. Môj manžel nás opustil vedome! Toto mu nikdy nebudem schopná odpustiť! Dni, ktoré prišli potom, som sa naučila všetko o smútku. Prežila som všetky jeho fázy a viem jedno – zlomené srdce bolí aj fyzicky. Moju hruď zvierala neznesiteľná bolesť. Zároveň sa vyvinula moja schopnosť pociťovať asi 20 rôznych emócií súčasne. Prechádzala som vlnami hnevu, zúrivosti, nenávisti, bezradnosti, žiaľu, až som sa opäť vrátila k hnevu.

Zúfalo som hľadala odpovede. Prevrátila som dom hore nohami, aby som našla nejaký odkaz, snažila som sa vybaviť si v spomienkach nejaký náš rozhovor, ktorý by niečo naznačil. Išla som dokonca na miesto, kde sa to stalo a snažila som sa pochopiť, čo mohol cítiť Ján v momente, keď stál tam hore. Vyšla som tam tiež a vtedy mi bolo jasné, že musel chcieť veľmi zomrieť, keď bol schopný skočiť. Cítila som sa zrazu osamelejšie ako kedykoľvek predtým.

Mesiace po Jánovej smrti som sa snažila dostať náš život s deťmi do starých koľají. Deti sa vrátili do školy a cez víkendy sme chodili na výlety. Ibaže nás už nemal kto ťahať do múzeí. Po vyčerpávajúcich šiestich mesiacoch a súdnej pitve, bol verdikt jasný – išlo o samovraždu. Dodnes mi visí v hlave veta, ktorú mi povedal súdny lekár: „Ten muž, ktorý stál tam hore, nebol ten, ktorého ste poznali.“

Dlho som nad tým premýšľala a napokon sa mi podarilo nesúdiť Jána ako zbabelca, ktorý sa na to všetko vykašľal. Začala som na neho spomínať ako na muža, ktorý nám s láskou v soboty ráno robieval palacinky, rozprával deťom pred spaním neuveriteľné príbehy, písal mi zamilované listy a vždy vedel, čo ma poteší.

Až teraz, takmer dva roky po tom, čo som stratila manžela, sa mi konečne darí posúvať sa ďalej. Už nie som Michaela, vdova po Jánovi, som jednoducho Michaela. Obrúčku som si presunula na pravú ruku a keď Artymu ukazujem obrázky jeho otca, hovorím mu o ňom len to pekné. Aj keď Jánovi nikdy neodpustím to, čo spravil, pomaly sa učím to prijať."

Šokujúci príbeh: Zasiahol ju krutý osud! Manžel urobil niečo, čo mu nikdy neodpustí

Výber pre vás

Šokujúci príbeh: Zasiahol ju krutý osud! Manžel urobil niečo, čo mu nikdy neodpustí

Súvisiace články

Tragický osud Bernarda z Divokého anjela: Náhla smrť! Čo sa stalo?

Tragický osud manželky majora Zemana: Rozhodla sa zomrieť, čo ju k tomu prinútilo?

Záletný Sandokan kvôli láske trpel: Toto je najväčšia tragédia jeho života!

Výber pre vás