Mám na krku hypotéku a obrovskú chuť nakupovať nepotrebné veci.

Nemám deda Hiltona ani frajera s kreditkou s neobmedzeným limitom. Som obyčajná baba, ktorá prišla do Bratislavy z malej dediny. Najskôr kvôli štúdiu na vysokej škole, potom kvôli práci. Neradím sa do kategórie pipín z nákupných centier, ktoré sa celé dni iba promenádujú od nevidím do nevidím, aby všetci okukovali ich nový účes od Pavjela, nové handry od Gucciho, Cavalliho či Gaultiera, nové topánky z Viedne a nový parfum z Dubaja. To nie som ja.

Do Bratislavy som prvýkrát prišla v neforemných džínsoch zo sekáča, v bielom tričku, ktoré pripomínalo tie, v ktorých sa za komunizmu cvičilo na spartakiáde (spolu s desnými modrými trenírkami, za ktoré by mali toho, kto ich navrhol, zažalovať), a v dlhšom sivom saku. Keď som jediný raz urobila výnimku a ukázala fotku z tohto obdobia kamarátke Natálii, spýtala sa ma: „Adi, a to si prečo robila? Prečo si chodila v otcovom saku?“ Pomyslela som si na to, ako mi toto „otcovo sako“ z dielne nejakej piešťanskej módnej návrhárky kúpila za nekresťanské peniaze moja zlatá babička a usmiala som sa. Časy sa menia.

Kto to má na svedomí?

Neprišlo to ako blesk z jasného neba. Celkom presne však viem, kde sa to začalo a kto má na svedomí moje bohémske chúťky. I keď... tuším, že som sa nebránila zubami-nechtami. Na začiatku bolo hľadanie podnájmu. Úplne zúfalé. A potom mi zoslal pánbožko ich. Dvoch krásnych chlapov, dokonalých Adonisov, s ktorými som sa mala deliť o dvojizbový byt v centre Bratislavy. Aké hriešne! S Viktorom a Markom do môjho života naozaj prišiel hriech. Nie však ten telesný (obaja boli strelení šípom Amora gayov a moje pochybovačné myšlienky skončili už prvé ráno v kuchyni, keď si tam rovno pred mojimi očami strelili poriadneho „francuzáka“), ale psychický. Keď vás pred každým odchodom do práce hodnotia dva páry očí, ktoré sa vyznajú vo všetkých horúcich trendoch z prehliadkových mól, a takmer každý deň skončí vaše skóre pri výkrikoch „To čo máš preboha na sebe?“ alebo „Tú blúzku máš z babičkinej záclony, zlatko?“, tak veľmi rýchlo začnete prehodnocovať svoje „životné priority“.

Keď peňaženka zíva prázdnotou

Rady mojich módnych poradcov sa čoskoro rozšírili o ďalších a ďalších mágov spomedzi kamarátov gayov. Všetci boli dokonale štýloví a všetci chceli priložiť ruku k dielu. Po roku života v ich blízkosti som sa pomaly, ale isto začínala podobať na ich ideál ženského vkusu: Carrie Bradshaw. Vyhádzala som všetky staré veci, začala som sa orientovať v módnych značkách, túžila som po kúskoch z dizajnérskych dielní a môj „botník“ mal vážny problém – nestíhal kapacitou. Kým však moji kamaráti radili a vyberali, čo mi najviac pristane, platila som ja. A keďže ma nesponzoroval žiadny partner s kontom Billa Gatesa, moja peňaženka permanentne zívala prázdnotou. Bežne sa mi stávalo, že som väčšinu výplaty minula do týždňa, nebrala som to však tragicky. Zvyšok mesiaca som sa stravovala veľmi odľahčene a všetkým naokolo som nahovárala, že som na diéte.

Aké je to byť shopoholikom?

Ťažko to opísať. Pochopí to hádam len ten, kto sa stretol s inou formou závislosti. Je to však ťažšie než závislosť od čokolády. Pretože na tú človek iba ťažko utratí celú výplatu. Ja som v časoch najhoršieho nákupného ošiaľu míňala viac, než som zarábala. Ak mi zostalo už len na chleba a vodu (alebo fit tyčinky a čaj), tešila som sa, že ešte aj schudnem! Áno, je to šibnuté, ale takto som premýšľala. Moja túžba po pekných veciach sa skončila tým, že som mala plnú izbu handier a topánok s cenovkami, ale úspory na vlastný byt boli „v čudu“. Ani to mi však neprekážalo, presne naopak, naštartovalo to vo mne chuť viac zarábať. Pribrala som si prácu a robila od pondelka do nedele, či bol deň a či noc.

Zodpovedné abstinovanie

Prvýkrát som si vstúpila do svedomia v deň 25. narodenín, keď som si povedala, že do dvoch rokov chcem mať vlastný byt. Podarilo sa. Ale bolo to ťažké a prežila som to asi len vďaka tomu, že som sa na míle vyhýbala všetkým obľúbeným obchodom. Aj dnes sa občas pošmyknem, vojdem dnu akože náhodou a potom krúžim ako orol nad vyhliadnutým kúskom. Chodím okolo neho celé dni, myslím naň, keď sa prebúdzam aj keď zaspávam, a musím sama pre seba hľadať argumenty, prečo ho nepotrebujem. Samozrejme, že nepotrebujem! Deti v Afrike potrebujú na život oveľa menej, však? Ale ani tak to nie je jednoduché. Shopoholici si nákupnou horúčkou často kompenzujú niečo iné, čo im chýba. Radosť zo života, dovolenku, nepozornosť partnera... a ktovie čo ešte. Receptom na zvládnutie našej mánie by teda mohlo byť dokonalé šťastie. Ale potom by to bola zasa nuda, nie?

Ako nenakupovať a nezblázniť sa?

1. Počas prvých dní odvykačky sa skúste doma zahrabať pod perinu s kopou dobrých filmov, kníh a časopisov, ktoré odvrátia vašu pozornosť od túžby po nákupoch. Nepribližujte sa k nákupným centrám!

2. Vždy keď idete medzi ľudí, pripravte si plán, ako sa dostať z bodu A do bodu B popri čo najmenšom počte obchodov.

3. Ak máte medzi kamarátkami podobne postihnutú dušu, upozornite ju, že sa nejaký čas neuvidíte a nebudete počuť. Telefonát alebo stretnutie s infikovanou osobou môže byť počas odvykacej kúry veľmi nebezpečné!

4. Keď vám dôjde zásoba filmov, kníh aj časopisov, je dobre mať poruke aspoň niečo na zahryznutie. Pokúste sa preto predzásobiť niečím, čo môžete v prípade nervozity konzumovať bez výčitiek aj vo veľkých množstvách (ovocie, zelenina, vlákninové keksíky).

5. Ak je váš abstinenčný záchvat naozaj silný a bojíte sa, že zlyháte, uprednostnite nákup cez internet. Jednak určite ušetríte a jednak nepodľahnete pocitu, že obchod je pre vás druhým domovom. V každom prípade to však platí len pri jednorazovom nákupe.

Som shopoholička: Väčšinu výplaty som minula do týždňa

Výber pre vás