Keď si vypila, bola schopná baviť celú spoločnosť, a potom jej pár dní nebolo. Keď sme sa stretli po rokoch, bola z nej celkom iná žena. Jej príbeh možno pomôže aj iným.

Narodila som sa v údajne slušnej rodine. Otec bol tvorivý pracovník, mama úradníčka. Mala som byť očakávaný chlapec. Otec bol taký sklamaný, že poslal mame do pôrodnice list, kde napísal: „Miláčik, čo to počúvam, zase si mi porodila...“ (a nakreslil tam kosoštvorec s čiarkou). Ako pubertiačka som list objavila v maminej skrini…

V našej rodine nebol široko-ďaleko nijaký alkoholik. Stará mama pracovala v továrni na výrobu likérov – „likörki“ a ujo vyrábal ríbezľové víno. Otec zlomyseľne tvrdil, že ho vyrába z pitralonu, ale to bolo o temných stránkach alkoholu v našej rodine všetko. Na Nový rok sa opatrne pripíjalo šampanským, keď prišla vzácna návšteva, dospelí vypili po jednom koňaku. Mama robievala na Veľkú noc takzvaný „ajerkoňak“, kde bolo viac vajec ako alkoholu, a dovolila mne a sestre vylízať dno pohára. Chuť alkoholu ma neoslovila, zdal sa mi štipľavý a hnusný.

Nežila som ako šťastné dieťa. Bola som veľmi bystrá a vnímavá, ako štyriapolročná som už vedela čítať, lebo som pozerala staršej sestre cez plece, keď nahlas čítala zo šlabikára. Šlo jej to ťažko, a keď som už nemohla vydržať, vzala som jej knihu a stranu nahlas dočítala do konca. Namiesto pochvaly otec na mňa naziapal, mama tíšila revúcu a urazenú sestru a ja som stála v kúte, lebo som vraj drzá a nevďačná. Sestra neskôr ochorela a rodičia venovali všetku svoju pozornosť jej. Keď neboli doma, musela som na ňu dávať pozor. Cítila som sa odstrčená, okrikovaná, napomínaná, aby som sa nepchala do popredia a nechválila sa, že viem čítať a písať, lebo sestru by to ranilo. Hľadala som príbuznú dušu, ale márne. Mama sa starala o sestru, o svojich chorých rodičov, a na mňa jej neostával čas. Otec, takzvaný tvorivý pracovník, v skutočnosti pokrytec a zbabelec, chodil z práce často zúrivý, lebo šéfovi nemohol povedať do očí, čo si myslí o jeho metódach. Vlastne mohol, ale strach mu to nedovolil, a potom sa vŕšil na mne, lebo na sestru sa pre chorobu nesmelo kričať. Stará mama ma občas pritúlila, ale bála sa môjho otca, svojho vlastného syna, a radšej sa zatvárala do izby.

Vyrastala som medzi ľuďmi, ale osamelá. Na jednej strane ma okolie chválilo za vedomosti, výtvarný talent, literárne prvotiny, na druhej strane mi chýbal blízky kontakt s rodičmi. Dieťa si s tým ťažko poradí a začne veriť, že je naozaj také zlé, ako mu vtĺkajú do hlavy. Alebo sa utiahne do seba, alebo sa, naopak, stane hlučným, aby na seba upozornilo. Ani jedno, ani druhé ho nenapĺňa, a keď sa dostane do puberty a má príležitosť, siahne po niečom, čo mu pomôže na trápenie zabudnúť. Po prvý raz som sa úmyselne napila, keď rodičia odprevádzali návštevu a na stole ostali nedopité poháre s ujovým ríbezľovým vínom. Vypila som asi deci a zrazu ma zalialo krásne teplo. Cítila som sa sebavedomá, krásna, bolo mi skvele. Alkohol síce do večera vyprchal, ale ja som si zapamätala ten pocit... Ako členka lyžiarskeho oddielu som sa dostala na preteky mimo Bratislavy. Tri dni preč z domu, bez kontroly despotického otca! Senzácia! Stará mama mi občas šuchla vreckové, chalani z oddielu tiež niečo poplatili, a tak som po pretekoch bývala pravidelne pripitá. Nie veľmi, len taký salónšpic. Aspoň ja som si to myslela. Sedemnásťročná som už popíjala, kde sa dalo. Dostala som trojku z matiky a mama mi vynadala? Keď ráno odišla do práce, šup k domácemu baru a dala som si poldeci. A rýchlo umyť zuby a do úst žuvačku, aby nikto nič necítil. Bola som mladá a ako športovkyňa som mala dobré spaľovanie, takže alkohol ma neničil. Cítila som len jeho povzbudzujúce účinky. Začala som hneď s tvrdým alkoholom a rýchlo som si naň navykla. V lyžiarskom oddiele si starý tréner všimol, že sa akosi často obšmietam okolo baru, a navyše som začala aj fajčiť. Dohováral mi, že je to neženské, že sa zničím, že oboje mi škodí. Brala som to ako reči starého táraja. Mne bolo predsa tak dobre! S každým pohárikom rástla moja odvaha, sebavedomie a mizli komplexy.

Keď som sa z lyžovačky vrátila domov, čakal ma zasa zlostný otec, utrápená mama a môj strach, že takto budem žiť celý život. Začala som si čoraz častejšie hľadať aktivity mimo domu. K lyžiarskemu oddielu som pridala plavecký, jazdecký, hudobnú skupinu, kde som hrala na bicích. Aj tam sa niečo popilo a ja som bola hrdá, že s chalanmi dokážem držať krok. Doma bolo čoraz horšie – otcovi už tretí raz zamietli akýsi scenár, mama prišla na to, že má milenku, hádky a nadávky sa nedali počúvať. Sestra pravidelne dostávala hysterické záchvaty, a keď som ja chcela rodičov hrdinsky rozsúdiť, aby sa nehádali, otec ma sfackal a mama sa zamkla v izbe so sestrou.

Len čo sa za ňou zavreli dvere, otec mi ešte raz takú struhol, že som sa od strachu pomočila. Schovala som sa do kuchyne a napadlo mi, že stará mama má v špajze fľašu rumu do zákuskov. Vypila som z nej polovicu a to ma upokojilo. Nejako som prečkala noc, rozmýšľala som, ako otca zabijem kuchynským nožom a či by ma za to odsúdili na doživotie. V zime som sa chodievala za vreckové lyžovať na pezinskú Babu. Stretla som sa tam so spolužiačkami a tie ma zoznámili s ich oddielovým kolegom, horolezcom. Keď sme dolyžovali, oficiálne sme sa pri bare zoznámili. Po štyroch poldeci som začala byť veselá, podľa vlastného názoru neodolateľná, a vinula som sa okolo neho ako liana. Ako som sa neskôr dozvedela, zamiloval sa do mňa, pretože som bola iná ako ostatné dievčatá. V ten deň som prišla domov večer o pol jedenástej namiesto o desiatej a hneď za dverami som dostala facku, až sa mi zaiskrilo v očiach. Povedala som si: Koniec, viac trpieť nebudem!

S tým horolezcom som začala chodiť, a pretože teror doma sa stupňoval, šla som s ním na splav Dunaja do Maďarska. Myslela som si, že aj ja som zamilovaná, bolo to však len východisko z tiesne, podporované maďarským červeným vínom. Na splave som otehotnela. Keď som to zistila, nevedela som, či sa mám báť, alebo tešiť. Môj partner ako čestný muž zašiel za mojimi rodičmi, že si ma chce vziať.

Manželstvo trvalo päť rokov, počas ktorých som vyštudovala vysokú školu, porodila dcéru, rozviedla sa a čoraz viac pila. Po škole som sa zamestnala a verila som, že si hravo nájdem ďalšieho partnera. Dcéra stále častejšie zostávala u mojich rodičov, v ich štvrti začala chodiť aj do školy. Pretože ja som sa vyhovárala na služby a náhle povinnosti, aby som mohla chodiť s partiou do krčmy. Raz ma rodičia našli doma na mol opitú a záchranka ma odviezla na ARO. Nejaký čas som sekala dobrotu, ale keď sa všetko utíšilo, popíjala som ďalej. Bola som už od alkoholu závislá psychicky aj fyzicky. Nechápala som, že neriešim svoje problémy, iba ich utápam. Prepila som kopu peňazí, neplatila som nájomné za byt, nestarala som sa, kde je dcéra. Mamu som takmer utrápila na smrť. Opäť úplne opitú ma odviezli do Pezinka, kde som bola sedem týždňov. Len čo    som sa vrátila, začala som zase. Veď život mi tak strašne ubližoval!

Raz som sa vybrala na lyžovačku, kde si ku mne prisadol istý pán. Ja pred sebou poldeci a pivo, on džús. Nemal hlúpe reči, iba mi porozprával, ako sa takmer upil na smrť a ako sa z toho dostal. Keby sa mi nepáčil, ani by som ho nepočúvala, veď ma nepriamo odhováral od môjho milovaného spoločníka – alkoholu. Ale bol veľmi sympatický, a tak som súhlasila, že ma zavezie k svojmu lekárovi.

Z lekára sa vykľul vynikajúci alkohológ, primár Ivan Novotný. Možno preto, že bol láskavý a otcovský, ale aj prísny, pochopila som, kde som sa ocitla, aj to, že jediná cesta pre mňa je doživotná abstinencia. Nebolo to ľahké, ešte som si párkrát nabila hubu, keď som odmietala prísne pravidlá abstinencie, tvrdohlavo som si húdla, že mám dôvod na pitie, lebo som nešťastná, som sama, nikto ma nechce a aj dcéra je radšej so svojím otcom horolezcom ako so mnou.

Dôvod na pitie, teda na sebazničenie, však neexistuje! Život má vždy zmysel a pred problémami uteká len zbabelec. To som však pochopila až ako triezva. Nie za týždeň, nie za mesiac, ale počas rokov, keď sa moje telo a duša zbavovali nánosov alkoholu. Zrazu som cítila vôňu trávy, počula som, že spievajú vtáci, dívala som sa ľuďom do tváre, čo som predtým nedokázala, lebo alkohol mi klopil oči. Začala som sa zase starať o dcéru, v zamestnaní som opäť získala povesť šikovnej pracovníčky a každý týždeň som chodila do abstinentského klubu. Tam som sa zoznámila s mojím druhým mužom. Keď mi náhle zomrela mama, chápala som to tak, že mi v osobe môjho muža poslala za seba náhradu. Vzali sme sa, máme dvoch synov, doopatrovali sme spolu môjho otca, kúpili a opravili sme si malý domček. Žijeme ako každá iná rodina, ale vážime si život viac, pretože sme obaja prešli peklom závislosti. My sme mali šťastie, a ja osobitne.

Spoveď Ľuby: Môj život s alkoholom

Výber pre vás