Viem, že to znie ako dramatická reakcia matky, no náš príbeh je odlišný a komplexnejší než väčšina iných. Celé roky som stelesňovala všetko, čím by mama nemala byť. Bola som nespoľahlivá, nedôveryhodná, porušila som sľuby a klamala, neposkytla dcére emočné a fyzické bezpečie, ktoré si zaslúži každé dieťa. Som alkoholička. Prvých pár rokov jej života som bola ako tak v poriadku mama, no keď dovŕšila šesť rokov, môj alkoholizmus bol nekontrolovateľný. Veľmi rýchlo sa naučila nedôverovať mi. Bola donútená dospieť príliš rýchlo a vybudovať si okolo seba emočný múr, aby sa chránila pred neustálym strachom, sklamaním a úzkosťou, ktoré spúšťalo moje správanie.

Keď mala desať rokov, rozhodla som sa pre zmenu. Bola som na liečení šesť mesiacov a keď som sa vrátila domov ako moje nové a vylepšené ja, očakávala som, že sa náš vzťah okamžite napraví. Chválu za mesiace triezvosti, babské reči, smiech, objatia a bozky. Keď to neprišlo hneď, bola som šokovaná a cítila sa odmietnuto. Uvedomila som si, že moje pitie zanechalo jazvy, ktoré sa neliečili ľahko. Našla spôsob, ako mi povedať, že má stále strach a cíti úzkosť. Musela som jej dovoliť hovoriť, čo potrebovala. Táto cesta bola dlhá a vyžadovala si trpezlivosť, empatiu a porozumenie. Naučila som sa byť nesebecká z pozorovania mojej krásnej a odvážnej dcéry. Sledovala som, ako jej kamaráti objímajú svoje mamy, kým ona sa môjmu dotyku vyhýbala. S dobrými správami utekala k svojmu otcovi a ja som sa ich dozvedela až potom. Bola som žiarlivá a chcela niečo, čo som si nezaslúžila. No musela som veriť načasovaniu a svojej dcére.

Veci, ktoré som sa naučila od svojej dcéry, sú neoceniteľné. Naučila ma, čo znamená odpustenie a bezpodmienečná láska. Možno najdôležitejšou lekciou pre mňa bolo, že dobré veci prídu k tým, ktorí čakajú. Pretože sme na našom vzťahu pracovali celé roky a nezlepšil sa magicky v momente, čo som prestala piť. Abstinujem už štyri roky a moja dcéra má už skoro pätnásť. Každý deň ďakujem bohu za svoju triezvosť, lásku a dôveru dcéry. Dať jej priestor a čas, ktorý potrebovala, bola tá najlepšia vec, akú som pre ňu mohla urobiť. Teraz ma neustále prenasledujú slzy vďačnosti za tie najjednoduchšie veci: správa po škole, spôsob, ako ma pohľadom hľadá po jej úspechu na ľade, objatie alebo nečakané slová, že ma ľúbi. Tieto znaky náklonnosti, ktoré boli kedysi potlačené strachom a odporom, mi stáli za to čakanie. Sú dôkazom, že čas a láska pomaly zaceľujú všetky rany – jej, moje i naše spoločné.

Spoveď matky alkoholičky: Získať dôveru mojej dcéry trvalo roky

Výber pre vás

Spoveď matky alkoholičky: Získať dôveru mojej dcéry trvalo roky

Súvisiace články

9 nenápadných, ale o to zákernejších vecí, ktoré vám skracujú život: Na bod č. 6 si dajte extra pozor

Milujem naozaj zlého muža: Znie to bláznivo, ale chcem ho späť! Psychologička má pre túto ženu jasný odkaz

Erika nemá na Veľkú noc pekné spomienky: Týmto všetkým som si musela kvôli manželovi prejsť

Výber pre vás