Prečítajte si srdcervúci príbeh dvoch žien, ktoré sú už len kúsok od toho, aby sa úplne prestali rozprávať.

Lujza (42) žije so svojím manželom Števom a ich dvomi synmi Emilom (8) a Jurajom (7).

Každé ráno, keď otvorím chladničku, čítam si citát, ktorý je napísaný na jednej z magnetiek, ktoré tam mám pripnuté: „Priateľky milujú navzájom svoje nádeje a sú láskavé k svojím snom.“ Tú magnetku mi darovala kamarátka, ktorá bola mojou najmilovanejšou a najbližšou osobou na svete. Ale stalo sa to pred ôsmimi rokmi. Teraz je magnetka len bolestivou pripomienkou faktu, že nie každé priateľstvo ustojí životné zmeny.

S Viki sme sa spoznali, keď sme začínali chodiť na rovnaké osemročné gymnázium. Odvtedy bola pevnou súčasťou môjho života. Keď sme mali 18, boli sme po prvý raz spolu bez rodičov na dovolenke v Bulharsku. Pamätám sa, ako sme ležali v piesku na pláži a hovorili sme si, že takto by sme tu chceli ležať aj o desať rokov. „Jasné, ale každá už budeme mať po päť detí,“ zahlásila vtedy so smiechom Viki.

Ďalších desať rokov sme spolu trávili každú voľnú chvíľku, chodili sme po práci do kina, na drink, zatancovať si, podnikali sme najrôznejšie víkendové výlety. Aj keď som v roku 2003 stretla môjho budúceho manžela Števa, zostali sme si s Viki veľmi blízke a ona bola prvá, ktorej som povedala, že čakám bábätko. Tešila sa so mnou, ale v jej hlase som cítila zdržanlivosť. Teraz viem, že niekoľko dní predtým absolvovala kontrolné vyšetrenie u gynekológa, ktoré ukázalo, že sa v jej tele odohrávajú predrakovinové stavy. Keď mi to povedala niekoľko týždňov potom, vysvetlila mi, že ma nechcela zaťažovať, ale ja som to cítila tak, že podcenila naše priateľstvo a mňa. Bolo to hrozné načasovanie. Mne rástlo bruško a Viki sa splnila najhoršia nočná mora – dozvedela sa, že jej na maternici rastie zhubný nádor. Tehotenstvo ma čoraz viac napĺňalo, ale snažila som sa počas tých mesiacov Viki podporovať najviac, ako som mohla a vedela. Ale naše priateľstvo začalo mať zreteľné trhliny.

Dva týždne potom, ako sa narodil môj synček Emilko, mi Viki povedala, že musí ísť na operáciu, pri ktorej príde o všetky vnútorné ženské orgány, pretože inak nemá šancu prežiť. Operácia však znamenala aj to, že už nikdy nebude môcť mať vlastné deti. Pamätám sa, ako mi volala v potokoch sĺz a chcela, aby som za ňou prišla do nemocnice. Ako novopečená matka som sa jej opýtala, či môžem prísť aj s bábätkom a ani som nezapochybovala, že bude súhlasiť. Ale Viky povedala: „V žiadnom prípade. Pohľad, ako vchádzaš do mojej nemocničnej izby s bábätkom na rukách by ma prenasledoval do konca života.“ Bolestivé nedorozumenie len prehĺbilo priepasť, ktorá medzi nami začala vznikať. Som, samozrejme, ochotná na seba vziať polovicu viny, prečo sa to stalo.

Juraj, môj druhý syn, sa narodil len rok po Emilkovi a keď mal pol roka, vrátila som sa do práce. Zorganizovať si život, skĺbiť materské povinnosti s pracovnými, to vôbec nebolo jednoduché, cítila som sa ako v jednom kole.

Ako škrečok v koliesku

Keď Viki zavolala, či by sme si v piatok večer nevyrazili von ako za starých čias, potešila som sa. Zohnala som si teda stráženie k deťom, nakúpila, navarila a vychystala všetko deň dopredu. Samozrejme, že sa ma dotklo, keď Viki na poslednú minútu zmenila plány a náš spoločný večer zrušila. Neskôr mi povedala aj dôvod – uprednostnila rande s mužom, ktorý sa jej páčil. Inokedy, keď k nám prišla na návštevu, bola dotknutá, že nevenujem dostatočnú pozornosť tomu, čo hovorí, pretože som sa zároveň musela venovať aj Emilovi a Jurajovi. Viki ma priviedla k presvedčeniu, že ženy ktoré nemajú deti, bývajú občas veľmi sebecké. Nedokázala pochopiť, že si nemôže moju pozornosť privlastniť na celé hodiny, aby som počúvala o jej poslednom rande, keď mám zároveň na starosti dve malé deti. Pamätám si stále, aké príjemné to bolo, keď sme si boli také blízke a stále verím, že sa to jedného dňa hádam zlepší.

Viky (42) učí na osemročnom gymnáziu prírodopis a telocvik.

Sú chvíle, keď prídem domov od Lujzy, ale rev jej detí mi stále hučí v hlave, ako skrytá paľba zo samopalu. Ani to neviem poriadne vyjadriť, akú obrovskú úľavu cítim, keď sa vrátim do svojho pokojného, tichého bytu. Ale po pol hodine, keď nepočujem nič iné ako televízne reklamy a kroky susedov v byte nado mnou, vtedy si uvedomím, aká som osamelá. Všetko, čo potrebujem, je zavolať niekomu, kto mi bude rozumieť. Ale nikto taký tu pre mňa nie je. Hlavne Lujza to nie je.

Ona riešila kočík, ja rakovinu

Povedať, že materstvo ju zmenilo, by mohlo znieť ako obrovské nedorozumenie. Ani moja rakovina nášmu kamarátstvu nepomohla. Naopak, rozhodila nás na opačné strany, a to v čase, keď som ju najviac potrebovala. Lujza so mnou chcela riešiť, aký typ kočíka ide kúpiť, ale ja som bola úplne zúfalá a chcelo sa mi pritom kričať: „Môžem zomrieť!“ Napriek tomu, čo si ona myslí, naše prvé väčšie nedorozumenie nebolo preto, že som nechcela, aby priniesla ku mne do nemocnice aj Emilka. Nie, naša prvá hádka prišla, keď sme sa rozprávali o tom, či som si mala dať pred ožarovaním odobrať vajíčka alebo nie. Doktori síce vraveli, že to môžu skúsiť, ale ja som bola sústredená hlavne na to, aby som prežila. Lujza nemala na veľké debaty čas a ja som sa napokon na to vykašľala, nemala som silu rozmýšľať a rozhodovať. A tak som stratila to, po čom som túžila najviac na svete – možnosť mať deti.

Bezdetná žena verzus matka

Teraz verím tomu, že bezdetná žena a matka môžu byť naozajstnými priateľkami len vtedy, ako rozhodnutie nemať deti urobila tá bezdetná žena slobodne. Viem, že Lujza mi závidí život bez stresu, ktorý vediem, ale mne nič iné ani nezostalo, nevybrala som si to. Túžim adoptovať si dieťatko. A napriek tomu, že Lujza je skvelá matka, občas robí vo výchove aj chyby a ja som presvedčená, že ja by som bola ešte lepšia matka. Veď to ja som ju kedysi naučila variť jednoduché rodinné jedlá. Myslím si navyše, že je nedôsledná v disciplíne. Je dosť možné, že keby som mala deti aj ja, aj tak by sa naše cesty rozdelili pre náš odlišný pohľad na výchovu, ale mali by sme aspoň niečo, čo by sme spolu mohli prežívať. Teraz mám pocit, že naše priateľstvo visí na veľmi tenkej nitke. Nechcem ho celkom prerušiť, ale úprimne – neviem, či to ešte dlho vydržím.

„Priateľstvo je krehký dar, o ktorý sa treba starať – niekedy je nutné skloniť hlavu, inokedy niesť ťažké bremeno za niekoho druhého, či trpezlivo čakať v kúte, alebo sa vystaviť riziku v mene niečoho – no vždy platí – robím to len a len kvôli sebe, pretože chcem byť dobrým priateľom,“ vraví psychologička Sylvia Dančiaková. „Ak za odmenu očakávam, že aj ja budem mať dobrého priateľa, je to riziko, pretože druhá strana to tak nutne cítiť nemusí. Každé priateľstvo sa dá zachrániť, obnoviť, udržať, prestavať, zlepšiť – ak je na oboch stranách ochota – ochota komunikovať, ochota odhaliť a zrozumiteľne vyjadriť svoje city, ochota počúvať, ochota zdielať spolu v danej chvíli život, ochota rešpektovať a nehodnotiť a v neposlednom rade ochota odpúšťať – sebe i navzájom. Možno som na nejakú tú ochotu zabudla, pretože tej nikdy nie je dosť.

Na začiatok radím obom dámam, aby sa prestali skrývať za vlastné osem rokov pevne budované múry racionálnych zdôvodnení, aby opustili svoje dobre zabezpečené miesta sebaobranných výhovoriek, pozbierali silu a odvahu, ktorej majú dosť – jedna ako matka a druhá ako tá, čo stretla a zvíťazila nad smrťou, a skúsili to jednoducho odznova, so všetkou tou ochotou a tentoraz naozaj. Akúkoľvek cestu si zvolia, ak budú ochotné a nie lenivé, spolu to zvládnu. Ak sú netrpezlivé, terapeut im môže pomôcť napríklad celý proces zefektívniť tým, že získajú nadhľad, odstup, prijmú vysvetlenie. Odbornú pomoc môžu vyhľadať i v prípade, že majú príliš veľké obavy, že si opäť ublížia. Ak sa obe zhodnú na tom, že už nechcú minulosť riešiť, môžu len všetko jednoducho hodiť za hlavu a začať od ochoty byť si navzájom dobrými priateľkami.“

Srdcervúci príbeh dvoch kamarátok: Mne rástlo bruško, Viki si vypočula krutý verdikt

Výber pre vás

Srdcervúci príbeh dvoch kamarátok: Mne rástlo bruško, Viki si vypočula krutý verdikt

Súvisiace články

Z denníka Michaely: Ako som nemohla mať dieťa

Keď robíte stojku po každom sexe, stane sa z toho peklo

Zdenka: Sedem rokov som preplakala

Kšeft alebo súcit? Tieto ženy rodia deti na objednávku!

Výber pre vás