Jej statočné rozprávanie nás chytilo za srdce. „Najviac na svete som túžila stať sa mamou a moja túžba sa nemala nikdy naplniť.“

Moja dcéra Andrejka má ten najkrajší a najšťastnejší úsmev, aký som kedy videla. Má rada, keď jej spievam a ona si ťapká do rytmu so mnou na Prší, prší... Tancujeme spolu po obývačke alebo pozeráme rozprávky. Ona je mojím najväčším životným úspechom, naozaj.

Pokiaľ ostatné dievčatá na základnej škole snívali, že sa stanú baletkami, herečkami alebo lekárkami, ja som vždy chcela byť mamou. Meno Andrejka som si pre svoju dcéru vysnívala, ešte keď som mala deväť! Keď som študovala v treťom ročníku na vysokej škole pedagogiku, začala som sa často cítiť unavená. Myslela som si, že to preháňam s učením, ale moja mama bola znepokojená. Zobrala ma k lekárke, ktorá zistila, že hranica železa v tele je extrémne poddimenzovaná, a predpísala mi tabletky, po ktorých sa všetko malo zlepšiť. Ale o pár týždňov neskôr som už bola taká slabá, že som nedokázala ani vstať z postele. Mama a otec ma naložili do auta a odviezli do nemocnice. Tam som podstúpila sériu vyšetrení a dozvedela som sa správu, ktorá zmenila môj život navždy. Máte leukémiu, povedal mi špecialista a vysvetlil, že ide o rakovinu krvi.

Samozrejme, o leukémii som už počula a vedela som, že to nie je dobrá diagnóza, ale nikdy predtým som nevidela mojich rodičov plakať, boli z tej informácie skutočne vydesení. Začala sa séria chemoterapií, ktorá mala trvať šesť týždňov.

Pri mojej posteli sa striedali rodičia, brat aj sestra a pozorovali spolu so mnou, ako mi do žíl prúdia lieky. O šesť mesiacov neskôr som sa dostala do remisie (návrat k pôvodnému fungovaniu pacienta pred vypuknutím choroby). Pocítila som to ako druhú šancu, zabrala som v škole a dokončila si štátnicu a bakalárske skúšky. Myslela som si, že všetko zlé už je za mnou. Ale potom prišla pravidelná kontrola u doktora, ktorý mi našiel na krku tvrdú hrčku.

Rakovina bola späť, napadla môj krk, hrudník aj slabiny. Potrebovala som ďaľších šesť mesiacov chemoterapie, ktorá bude tentoraz taká silná, že sa po nej veľmi pravdepodobne stanem neplodná. Táto informácia ma zranila zo všetkého najviac. Túžila som stať sa mamou najviac na svete a moja túžba sa nemala nikdy naplniť. Doktori mi poradili, že môžu zmraziť moje vajíčka a ja budem môcť mať bábätko v budúcnosti pomocou umelého oplodnenia. Nedávali mi žiadnu garanciu, že to bude na sto percent fungovať, ale bola tu šanca. Po niekoľkých hromonálnych injekciách mi odobrali sedem vajíčok a uložili do depozitára na klinike.

Úprimne, v tej chvíli mi bolo zaťažko myslieť na budúcnosť. Prechádzala som ťažkou chemoterapiou, padali mi vlasy, prišla som o obočie, cítila som zúfalstvo. Moji súrodenci sa starali o to, aby som úplne neprepadla zúfalstvu a depresii, sestra mi zohnala parochňu, ktorá sa celkom podobala mojim vlasom, a brat ma zásoboval drsnými nemocničnými vtipmi. Po roku mi lekári oznámili, že rakovina je preč. Po dlhom čase som sa zase začala cítiť ako normálne dievča, chodiť von s kamarátmi a na jeseň som sa zoznámila s Jurajom.

Prešlo pár mesiacov a boli sme zamilovaným párom. Bol skvelým poslucháčom a mohla som mu porozprávať úplne všetko, čím som si prešla. Ak existuje perfektne šťastné obdobie v ľudskom živote, ja som cítila, že ho práve prežívam. O štyri roky neskôr som ležala v posteli a zrazu som si nahmatala na ľavej strane krku tvrdú hrčku. Rakovina bola späť. Testy potvrdili, že je v treťom štádiu. Potrebovala som transplantáciu kostnej drene.

Po transplantácii nasledovala ďalšia rádioterapia a doktor ma varoval, že po týchto procesoch už nebude žiadna šanca, aby som niekedy otehotnela prirodzenou cestou. Ale skúšala som sa na to nesústrediť. Všetky sily som koncentrovala na to, aby som prežila. O niekoľko mesiacov nato lekári potvrdili, že rakovina je preč.

Prešli štyri ďalšie roky. S Jurajom sme sa zobrali a začali sme rozmýšľať nad rodinou. Uvažovali sme nad adopciou, ale ja som sa zúfalo chcela stať mamou, takže sme kontaktovali kliniku, kde mali uložené moje vajíčka. Od ich odobratia uplynulo už takmer 10 rokov a šanca, že by oplodnenie fungovalo, bola veľmi mizivá.

Napriek tomu sme do toho chceli ísť. Prvý pokus nevyšiel, takže sme mali posledný pokus a posledné dve vajíčka. Vyjde to, uvidíš, povzbudzoval ma Juraj. A ja som dúfala najviac, ako som len vedela. O dva mesiace som si urobila tehotenský test. Ukázal sa pozitívny – to bol asi najšťastnejší moment v mojom živote! Ďaľších pár týždňov ma všetci rozmaznávali. Ale potom som začala krvácať. Jedno z embryí zomrelo, vysvetlila mi doktorka, ale jedno stále žije a drží sa dobre, potešila ma.

Nevzdávala som sa teda nádeje. Keď sme v treťom mesiaci prišli na kontrolu a miestnosťou sa začal ozývať tlkot srdiečka, neudržala som slzy. S každou ďalšou kontolou sme verili viac a viac, že sa to podarí. V 38. týždni tehotenstva sa malá Andrejka narodila. Od prvej sekundy som sa absolútne zamilovala. Teraz má dva roky a ja jej aj sebe stále dokola pripomínam, aké vzácne je, že sme tu. Ako veľmi si musíme vážiť všetky spoločné momenty s našimi blízkymi. Teraz som šťastná.

Kruté životné skúšky! Vážna choroba Kamile takmer zničila sen stať sa mamou: Ona to však nevzdala

Výber pre vás

Kruté životné skúšky! Vážna choroba Kamile takmer zničila sen stať sa mamou: Ona to však nevzdala

Súvisiace články

Má 28 rokov a 6 detí! Multimamička priznáva: Takéto otázky dostávam od cudzích ľudí a mám toho po krk

Prešla si peklom, no zákerná rakovina ju nikdy nezrazila na kolená: Pozrite sa, ako bojovníčka vyzerá dnes

Odhalila tajomstvo, ktoré otriaslo jej svetom: Biologická matka ma tajila pred celou rodinou

Výber pre vás