Hana dobehla ako vždy neskoro a s previnilým výrazom na tvári odovzdala vedúcej detského súboru igelitku z hypermarketu. Deti mali vystúpenie spojené s besiedkou a rodičia okrem toho, že mali poprať a požehliť kroje, dostali za úlohu napiecť koláče a pripraviť darčeky do tomboly.

Aby to zvládli aj sociálne slabšie rodiny, odkaz od vedúcej vyslovene znel, že najlepšie budú drobné vecičky, ktoré spolu s deťmi urobia po večeroch doma. Vedúca nazrela do Haninej igelitky. Videla čipsy, soletky, vákuovo zabalený makovník a namiesto darčekov cukríky, ktoré Hana zhrabla pri pokladnici, keď jej pri platení vypadol z peňaženky starý lístoček zo šatne a pripomenul jej, že zabudla na tombolu.

Stoly už boli plné dobrôt, dve agilné mamičky vytvárali úhľadné misy s dokonale premiešanými a farebne ladiacimi kúskami. Hana chcela ponúknuť pomoc, ale polohlasný monológ jednej z nich, ktorej sa práve dostala do rúk jej igelitka, o nezodpovedných matkách, ktoré napchávajú svoje deti svinstvom plným éčok, ju vyhnal preč.

Teraz by to chcelo spravodlivú pointu, že deti tých supermatiek, živené na domácej eko a biostrave, sa aj tak vrhli na soletky a čipsy (a je to aj pravda) a väčšina zdravých domácich koláčikov zostala nepovšimnutá. Okrem plechu geniálnych tvarohovníkov, ktoré vo foyeri spucovali dvaja meškajúci oteckovia, keď ich uvádzačka nevpustila do sály na predstavenie.

Alebo by sa hodilo dodať, že Hana síce nepečie a nevyrába po večeroch spomienkové predmety, zato však vie zorganizovať pre deti super tanečnú zábavu. Ale to pravda nie je, Hana je nespoločenská literárna vedkyňa. Alebo, že jej dcéra je aj tak najšikovnejšia tanečnica (ako je aj pravda) a dcéry tých dvoch supermatiek, bio-nebio, ledva do súboru zobrali. Lenže to je pravda spolovice, dcéra druhej je rovnako talentovaná ako tá Hanina.

Celá pravda je taká, že život nie je čiernobiely, žiadna matka nie je dokonalá, ani tá, čo tak vyzerá, a každá matka robí chyby, aj tá, čo tak nevyzerá. Nie je naším cieľom obhajovať tu skupinu obyčajných, nedokonalých či úplne neschopných matiek a zatracovať tú druhú skupinu supermatiek ani naopak. Hoci pravda je, že práve to sa dnes vo veľkom deje.

Akoby bolo v móde pridať sa na jednu stranu a tú druhú totálne zosmiešniť protiargumentmi, ako všetko, čo robia, robia úplne zle a jedného dňa sa im to vráti na nevychovaných, necitlivých, precitlivených či nezdravých deťoch. Nestačí, že v mladých matkách oddávna vyvoláva pocit neschopnosti ich bezprostredné rodinné okolie, matky, svokry, švagriné, sesternice, dokonca i sestry! Dnešná matka musí čeliť aj rôznym sociálnym skupinám, s ktorými prichádza do styku, reálne a virtuálne. Kamarátky so staršími deťmi, manželky manželových kamarátov, matky spolužiakov v škôlke, škole, v záujmových krúžkoch, na sídlisku, na ihrisku, na internete. Ako sa s takým tlakom vyrovnať?

Kameramanka Ester ako žena v prevažne mužskom pracovnom kolektíve je zvyknutá tvrdo sa pohádať, keď si potrebuje vydobyť rešpekt, dokonca aj poriadne zahrešiť. Keď sa však dostane v súvislosti so svojimi dvoma dcérami do kontaktu so supermatkami, ani nevie prečo, ale mlčí. „Vždy sa nájdu iné ženy, ktoré presne vedia, ako sa to všetko MÁ robiť. A hoci viem, že robím maximum, zakaždým ma tá ich sebaistota trocha rozhodí,“ priznáva Ester.

Spomína si na konkrétnu situáciu v kynologickom krúžku, kam chodí s dcérou Nelkou a ich sučkou Nesinkou na agility tréningy: „Keď som na obed vybalila pre Nelku rezeň, lebo guláš ona jednoducho nezje, mladá korpulentná mamička dvojročného chlapčiatka ako buk mi vyčítala, že ju rozmaznávam a že u nich by teda guláš rozhodne zjedla. Vraj jej mám Nelu na týždeň požičať, ona ju už vykŕmi! Juj! To mi vyrazilo dych! Tá sebaistota!

V takých situáciách len vytrvalo opakujem, že už mám jednu dospelú dcéru, ktorá zje absolútne všetko. Ale neviem, komu to vlastne v tej chvíli hovorím,“ rozmýšľa nahlas Ester. Ester si myslí, že sa nezačne hádať asi len preto, že zväčša je pritom aj jej dieťa, a tak nechce prilievať olej do ohňa. „Na rozdiel od mojej roboty, kde som o správnosti svojho postupu presvedčená, a tak si nedám nikým skákať po hlave, pri výchove dieťaťa neexistuje jeden jediný a najlepší spôsob, ako ho vychovávať, zabaviť či nakŕmiť, skrátka postarať sa oň.

Tak ako teplotu môžeme zraziť niekoľkými spôsobmi, existuje aj veľa rafinovaných spôsobov, ako presvedčiť dieťa, že si fakt musí dať čiapku, lebo mrzne, a že keď nezje za deň nič slané, bude z toho mať problémy. Som za originály. Každý sme predsa iný,“ končí svoju úvahu Ester.

Ester je sebavedomá žena, ktorá o správnosti svojich metód zbytočne nepochybuje. Navyše má už skúsenosť so staršou dcérou, ktorá jej potvrdzuje, že nič tak veľmi nevyžaduje individuálny prístup ako výchova dieťaťa, hoci štartuje s rovnakým génovým vybavením a v rovnakom rodinnom prostredí. Lenže nie každá žena má toľko skúseností a materského sebavedomia ako Ester. Čím to je, že dnešná moderná žena si je istá vo svojom zamestnaní a dokáže si stáť za svojím, kým vo sfére materstva často tápe a nechá sa zneistiť inými matkami?

Vysvetľuje to Jean Liedloff ová v knihe Koncept kontinua, Hledání ztraceného štěstí pro nás a naše děti, ktorá strávila dlhé roky pozorovaním matiek v tradičných indiánskych kultúrach. V nich sa situácia ženy po narodení dieťaťa veľmi nemení, jednoducho pokračuje v spoločnej práci a vo výchove detí s inými ženami.

Modernú ženu však príchod dieťaťa úplne vytrhne z prirodzeného prostredia, práce, zo sociálnej skupiny a z tém, ktorým rozumie. Nehovoriac o tom, že starostlivosť o dieťa, nech je akokoľvek úžasná, ju nemusí dostatočne napĺňať. Podľa Liedloffovej nespokojnosť s radikálnou zmenou spôsobu života, paradoxne, nemotivuje ženy k náprave, ale predovšetkým v nich vyvoláva pocity viny.

Najnovšie psychologické štúdie ukazujú, že ženy, ktoré zostávajú s deťmi doma, sú ohrozenejšie depresiami ako tie, ktoré sa skoro vrátia do práce a usilujú sa zladiť ju so starostlivosťou o dieťa. Iná štúdia namieta, že väčšia spokojnosť s návratom do práce je podmienená tým, ako v nej bola matka úspešná. Tretí výskum završuje problém depresií pracujúcich matiek záverom: lepšie sú na tom matky, ktoré si dostatočne uvedomia, že nedokážu stopercentne stíhať jedno i druhé a musia zľaviť zo svojich nárokov.

Jednoducho, nedá sa byť superženou na všetkých frontoch. Niektorým ženám to nedá a pocit viny, že nie sú supermatkami, ich premotivuje až príliš. Študujú rôzne knihy, internetové diskusie a k nespokojnosti a pocitu viny sa pridávajú ešte aj pocity zlyhania. „Pripomínať si navzájom, aké fatálne chyby spravili, keď zaradili lepok až po 7. a nie 6. mesiaci, lebo najnovšie výskumy dokazujú jeho škodlivosť a častejší výskyt celiakie, to je úplne top téma mamičiek na našom ihrisku,“ hovorí Petra, matka dvojročného syna, ktorá tam už od istého času ani nechodí.

Keď chcela mamičkám vysvetliť, že prílišné sledovanie alergénov, kalórií, cukru a éčok v potrave je rovnako scestné ako dávať dojčaťu cmúľať klobásku, podporila svoje argumenty tým, že sa tým profesne zaoberá, lebo je internistka. To z nej v očiach alternatívnej skupiny matiek neurobilo väčšiu odborníčku, ale skôr členku zločineckého medicínsko-farmaceutického sprisahania.

Všetko sa dá s trochou asertivity a aspoň s jednou dobrou kamarátkou s rovnakými názormi vydržať, aj supermatky na ihrisku, aj svokrine nevyžiadané rady, aj diskusie na Modrom koníku. Problém sa začína vynárať vo chvíli, keď dieťa podrastie, začne obdivovať cudzie matky a vyžadovať rovnaké zaobchádzanie doma. Keď vám matka synovho spolužiaka pošle cestoviny s disneyovskými fi gúrkami, lebo jej Danko to zbožňuje, a tak to chce aj váš Maťko, môžete sa tomu potešiť a nič neriešiť.

No keď príde očarená dcéra z oslavy spolužiačkiných narodenín, ktorú organizovala zážitková agentúra, môžete skončiť ako copywriterka Stela. „Aby som nemusela robiť dozor a organizátorku počas oslavy, vymyslela som niečo v štýle pevnosť Boyard. Po byte som nastrkala indície, ktoré som ešte večer pred oslavou, posilnená niekoľkými panákmi, dala do veršov. Pripadala som si šialene originálna! No aj tak som sa nevyhla konfrontácii, miliarde otázok, že čo to všetko znamená. Navyše, deti objavili, aký máme doma neporiadok a humus pod kobercom,“ smeje sa Stela a dodáva ponaučenie:

„Ak ide o dobrý dojem, prílišná iniciatíva je niekedy na škodu. Odvtedy sa však deti u nás cítia dobre, lebo sa to vždy zvrhne na nečakanú zábavu, ako napríklad fotenie v parochniach. Netreba sa držať zaužívaného, netreba si deti priveľmi všímať, a ak áno, tak sa k nim správať ako k rovnocenným. To sa mi osvedčilo.“ Vo veci domácich párty dospela k osvedčenému receptu aj Stelina kamarátka Lea:

„Treba menej chystať a viac sa tešiť z priebehu oslavy. A zabezpečiť, aby bola tombola a každé dieťa niečo vyhralo.“ Ak nemáte nápady ako Stela ani trpezlivosť tešiť sa z priebehu osláv ako Lea, robte s deťmi len to, čo je vo vašich silách. Inak radšej oslavy neorganizujte a pošlite deti do fastfoodu alebo si na to zavolajte kamarátku, ktorá to s deťmi vie.

Každá matka, ktorá robí, čo je v jej silách, a uvedomuje si dobre svoje limity, je podľa nás supermatka. Zmažme teda nedôstojnú deliacu čiaru medzi supermatkami a tými ostatnými. Medzi ženami, ktoré sa obsesívne zaoberajú správnou výživou, výchovou a vzdelávaním svojich detí, a tými, čo to nerobia dostatočne systematicky. Zadefi nujme si supermatky nanovo. Matka dvoch detí a súčasne majiteľka súkromnej materskej škôlky Zuzana to vidí takto: „Supermatka by mala byť zodpovedná, aktívna, priateľská, motivujúca. Mala by vedieť povedať nie a potom sa tým netrápiť.“

Nie každá to má v prirodzenej výbave, každá by sa však mala snažiť dosiahnuť práve v týchto disciplínach aspoň priemerné výsledky. To, čo by k supermatke nemalo nikdy pasovať, je podľa Zuzany úzkosť, malichernosť, samoľúbosť, súperenie s inými matkami, ba dokonca aj s deťmi, prenášanie vlastných tráum a ambícií na svoje deti.

„Ja mám najlepšie pracovné skúsenosti s pracujúcimi matkami,“ hovorí Zuzana. „Vedia si zorganizovať život, šoférujú. Nemajú síce čas na mrkvové pyré, ale nájdu si ho na výlet, rýchle mafiny aj Facebook. Ich výroky: Veď viem, čo mám doma, mám najradšej. A nežiadajú od nás, aby sme si prezliekali to krajšie tričko za to škaredšie počas dňa,“ dodáva.

Ak sme vám nenaliali do duše dostatok optimizmu, ak stále máte pocit, že matka dokáže prežiť len tak, že v jednej ruke drží ohňostroj a v druhej skobu a povraz na obesenie, pripomeňme si základné pravidlo všetkých matiek bez rozdielu superprívlastkov z copywriterskej dielne Stely:

Všetko je len dočasné! Aj dobré, aj zlé, treba si to užiť.

Ste dostatočne mamičkou? Naj rady, ako ten tlak prežiť

Výber pre vás

Ste dostatočne mamičkou? Naj rady, ako ten tlak prežiť

Súvisiace články

Anna bojuje s rodinnou kliatbou, mužom obetuje život aj dušu!

Rodina bez vysvetlenia neplatí nájomné: Ako na ňu?

Šťastnú cestu! Tipy pre bezpečnú jazdu s dieťaťom

Výber pre vás