Hovorí sa, že dnešné deti sú nezvládnuteľné. Kto je divokejší, deti alebo rodičia?

Deti sa až tak nemenia, základ všetkého im vždy dávajú rodičia. A tí dnes nežijú veľmi pohodový život, aspoň u nás. Sú v strese, uponáhľaní... A viete, rodičia sú trochu ako športoví fanúšikovia. Nikto z nich nie je trénerom, ale všetci presne vedia, ako to treba najlepšie robiť... (úsmev)

Každá škola má svoju filozofiu, svoju koncepciu a zameranie, naša špeciálne. Ak rodičia zasahujú do odborných či osobnostných kompetencií učiteľa, sme na zlej ceste. Mne sa zdá, že niektorí prichádzajú ako keby menej pripravení na úlohu rodiča. Ľudia chcú mať neskôr deti, chcú si najprv ošetriť iné veci, či kariérne, finančné, alebo cestovateľské. A je fakt, že inak sa o dieťa stará 25-ročná matka, inak 35-ročná a 40-ročná.

Čo sa týka fenoménu nadaných detí, majú rodičia tendenciu svojich potomkov preceňovať alebo podceňovať?

Myslím si, že každý rodič má tendenciu považovať prejavy svojho dieťaťa za úžasné a výnimočné... (úsmev) Ale pri vstupe do školy je už zrejmé, či ide o nadanie, alebo sú to prirodzené schopnosti, zručnosti dieťaťa. My robíme niekoľkostupňový výber detí. Sú to psychologické aj pedagogické vyšetrenia, ktoré dokážu vyselektovať tie deti, ktoré spĺňajú presne stanovené kritériá nadania a potom náročnejšie požiadavky školy, inak by na škole trpeli.

Nie je to na deti obrovský tlak? Chodiť do školy pre mimoriadne nadané deti?

Nie, je to pre ne úľava. Nadané deti sú deti so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami. Im nestačí bežné učivo, predpísané učebnice, takže aj naši učitelia musia pracovať nadštandardne. Vyrábajú pracovné listy, rôzne materiály s rozširujúcim učivom, pretože tieto deti potrebujú stále veľa informácií a veľa nových podnetov. Vyžadujú veľa exaktných odpovedí na veľmi konkrétne otázky, na ktoré už rodičia doma nestíhajú odpovedať.

Kedy má rodič spozornieť?

Keď má rodič takéto zaberačky s dieťaťom už v predškolskom veku a zistí, že dieťa zaujímajú veci, ktoré sú typické skôr pre staršie deti. Neobyčajná zvedavosť, čo a ako funguje, prečo musia ľudia zomierať, náboženské, filozofické otázky... A nedá sa odbiť, kým nedostane kompletnú odpoveď. Je to istá dychtivosť, túžba po informáciách, ktorá dokáže byť až otravná. Vtedy treba navštíviť odborníkov. Ale čo sa týka toho tlaku, my Stredoeurópania sme ešte relatívne mierni, iné je to v ázijských krajinách.

V Prahe sme sa stretli s Kórejčanmi, ktorí vzdelaniu už v predškolskom veku pripisujú obrovský význam. Majú tam napríklad vydané matematiky už pre 3-, 4-, 5-ročné deti, ich mamy s nimi doma sedia a vzdelávajú ich. V Číne také gymnáziá, ako sme my, začínajú ráno o šiestej, majú polhodinovú prestávku na obed, poobede si žiaci pár minút zdriemnu a učia sa do desiatej večer! Takže aj ja som našich žiakov vyzývala, aby začali na sebe trochu viac pracovať, lebo nás tá ázijská konkurencia prevalcuje... (úsmev)

Koľko je reálne nadaných detí?

Donedávna boli udávané v každom populačnom ročníku jedno-dve percentá. Dnes odborníci hovoria o vyššom percente. Rada Európy dokonca vydala vyhlásenie, že v Európe je každé piate dieťa nadané. Všetky typy nadania a talentov tak predstavujú až 20 % populácie. Je to aj tým, že kultúra a spoločnosť sa dramaticky vyvíjajú, deti dostávajú oveľa viac informácií, podnetov, majú vzdelanejších rodičov, lepšie vybavenie domácnosti, veľa cestujú, získavajú nové poznatky...

Keď sme začínali, brali sme do školy deti, ktoré vedeli čítať, písať, počítať. Za posledných desať-dvanásť rokov sme zaevidovali viac detí, ktoré písať a plynule čítať nevedia, pretože sedia za počítačmi, pri mobiloch a tak komunikujú; čítanie, kreslenie, písanie sú v úzadí. Ale vzhľadom na ich vysoký potenciál na učenie sa to v škole ľahko a rýchlo dobehne. Všeobecne možno povedať, že nadaní sa potom delia na mierne nadaných, stredne, vysoko, výnimočne a excelentne nadaných... Tí poslední sú, samozrejme, úplne výnimoční. Ale rozhodne je dnes diagnostikovaných a objavených viac nadaných detí ako kedysi. Začali sme si ich konečne viac všímať a rozpoznávať.

Spoločnosť je v tomto ešte pomerne polarizovaná, veľa ľudí nepovažuje separáciu nadaných detí za dobrý nápad, lebo by vraj potiahli v bežných školách tie slabšie. Potiahli?

Určite nie. Bolo veľmi veľa protireakcií, načo sú triedy pre nadaných, či je škola pre mimoriadne nadané deti potrebná... No treba si uvedomiť, že nie všetky deti potrebujú to isté a rovnako. Ideálne by bolo dať každému jednému dieťaťu presne to, čo potrebuje. Nadané deti potrebujú menej vysvetľovania, ale viac informácií. Menej opakovania, viac tvorivosti. Viac problémových úloh na riešenie, viac náročnejších zadaní a tak ďalej. Európa bola v podpore a vzdelávaní nadaných detí dosť oneskorená, oproti napríklad Amerike. Navyše, pred časom prišiel pokyn z Bruselu, že všetky deti do 15 rokov treba vzdelávať rovnako a nediferencovať.

Dokonca tam bolo presne povedané, že netreba vychádzať ani z IQ, ani zo známok, ani zo sociálno-ekonomických podmienok rodiny, aby mali všetci rovnakú šancu postupovať ďalej a uplatniť sa na pracovnom trhu. V Nemecku zase trpeli takým posthitlerovským syndrómom „elity“. Preto dlho neboli za diferencované vzdelávanie nadaných, považovali to za neprípustné. Potom urobili, práve nemeckí vedci, rozsiahly výskum, ktorý potvrdil, že intelektové nadanie sa nedá naučiť. A to je odpoveď na vašu otázku. Darmo posadíte superdobrého nadaného žiaka do triedy, kde je ďalších 20 bežných žiakov. Nenaučí ich to, na čo má on špecifické nadanie. Nepotiahne ich, ale prispôsobí sa priemeru. Aj tak sa môže nadanie strácať.

Platí o nadaných deťoch, že sú v niečom výnimočné a v niečom pozadu?

Áno, sú mnohé také deti. Hovorí sa tomu odborne disharmonické či disproporčné nadanie. Medzi nadanými sú aj mnohé deti, ktoré sú povedzme veľmi dobré „len“ v matematike či v jednej špecifickej oblasti. Potom sú deti so všeobecným potenciálom, výborné vo všetkých oblastiach. Ďalej sú viac humanitne nadané, verbálne zdatné, recitujú, spievajú atď.

Ide o rôzne typy a formy nadania. My spočiatku podporujeme všeobecné nadanie a až potom, vo vyšších ročníkoch, sa zameriavame na konkrétnu oblasť, v ktorej dieťa vyniká. Či už je to chémia, geografia, informatika, čokoľvek. Postupne, ako deti dozrievajú a škola ich patrične rozvíja, stanú sa z nich skvelí mladí ľudia. U nás sa pri excelentných odpovediach na maturitách tlieska. (úsmev)

Keby sme zobrali ľubovoľné dieťa a dali mu komplex starostlivosti pre rozvoj nadania, napríklad aj servis, ktorý poskytuje vaša škola, tak z neho vyrastie tiež nadané dieťa?

Nepochybne by sa veľmi a výrazne zlepšilo. Aj z osobnostnej, aj z vedomostnej stránky. Ale nedosiahlo by úroveň mimoriadne nadaných detí.

So žiakmi si tykáte. Nemajú deti tendenciu zneužívať uvoľnené hranice?

Nie. Teda u nás nie. Je to moja koncepcia a vyvinula som ju na základe dlhodobých poznatkov, že deti, ktoré k nám prichádzajú, berú dospelých ako svojich partnerov. Dokonca už aj v predškolskom veku, keď nevyhľadávajú svojich rovesníkov, ale obracajú sa prioritne na dospelých so svojimi otázkami a záujmami. Tykanie podľa našich skúseností tiež veľmi odbúrava stres učiteľ – žiak. Učiteľ v našej škole je supervízor, ukazuje cestu. Nikdy nehovorí, ako úlohu vyriešiť, ale skôr kladie otázky, dáva náročné, problémové a nedokončené úlohy a podobne. A žiaci musia hľadať vlastné nové, inovatívne riešenia.

Je rozdiel medzi chlapcami a dievčatami?

Ak hovoríme o úrovni nadania, tak nie. Ale keďže si túto problematiku už dlhodobo sledujem, môžem povedať, že v triedach pre nadané deti je väčší výskyt chlapcov. Je to spôsobené tým, že chlapci sú o niečo náročnejší, viac žiadajú, odmala sú tak viac v centre pozornosti, takže rodičia skôr spozorujú, že chalan má iné záujmy, je v inom leveli. Dievčatá sú prispôsobivejšie, pri vstupe do školy sú teda celkovo motoricky aj osobnostne vyspelejšie, zrelšie...

Čo im zostane vlastne celý život.

... (smiech) Skrátka, dievčatá sa ľahšie prispôsobujú nárokom školy, majú väčšiu schopnosť a tendenciu zaradiť sa, nevyčnievať. Najmä okolo puberty sa hanbia, nechcú vynikať a byť pod stresom súťaženia... Tam dosť veľa nadaných dievčat odpadá. Ale niekedy sa aj u nadaných chlapcov stáva, že príde zlom a povedia si, že čo na známkach záleží? Čo na vysokej škole záleží? A majú na to aj dosť príkladov v živote. Je to však vždy veľká škoda, keď sa nadanie premrhá.

Keď sa nadanie nepodchytí, „zakrnie“?

Áno. Aj keď sa nerozvíja a nevenuje sa mu pozornosť v škole. Postupne sa spriemerňuje, lebo nikto dieťa nenúti, aby pracovalo.

Podmieňuje výskyt týchto detí fakt, či pochádzajú z mesta, dediny, z akej sú rodiny?

Keď sa objaví skutočné nadanie, je absolútne nezávislé od akýchkoľvek takýchto faktorov.

Sú tieto decká „bifľoši“?

Ale nie... (úsmev) Skôr perfekcionisti s vysokou potrebou byť najlepší. Možno u niektorých sa takéto črty nájdu, ale základom je, že nadané dieťa sa všetko učí skôr, ľahšie a lepšie. Takže práveže nie je potrebné bifľovať sa a opakovať. Na tomto princípe je postavená aj naša koncepcia vzdelávania a rozvíjania nadaných. Nadaní žiaci nepotrebujú toľko domácich úloh, poobede majú k dispozícii viac než 30 krúžkov.

Majú vynikajúcu pamäť, idú do hĺbky, do šírky, do detailov a vyslovene si užívajú, keď zaskočia učiteľa nečakanými otázkami. Mimochodom, veľmi oceňujú humor! Vedia tak dobre klásť otázky, že neraz majú aj učitelia čo robiť, aby im stíhali...

Ako rýchlo zvládnu tieto deti bežné učivo svojich rovesníkov?

Prvá skupina sedemnástich detí v 1993. roku, keď sme začínali, za tri mesiace ukončila prvý školský rok. Do konca školského roka ukončila druhý ročník. Lenže potom sme prišli na to, že pre nadané deti takáto akcelerácia nie je dobrá, treba ísť s nimi viac do hĺbky. Obohacovať učivo, debatovať, analyzovať, argumentovať, diskutovať. A to sa stalo hlavnou metódou našej práce v Programe APROGEN.

Nedá mi nespýtať sa, vy ste boli tiež mimoriadne nadaným dievčatkom?

Mňa už ako malú veľmi zaujímali mimoriadne výkony v každej oblasti. Pritom som vyrastala na strednom Slovensku, v obyčajnej malej dedinke, a začala som sa zaujímať o športové výkony. Objednávala som si a kupovala všetky dostupné časopisy a rôzne knihy. Až tak, že rodičia boli nešťastní, koľko to všetko stojí peňazí. Sledovala som všetky majstrovstvá, olympiády. Takže áno, mala som špecifické záujmy. A tie mimoriadne výkony, to mi zostalo. Zaujímam sa o to dodnes.

Čo sa deje s vašimi deťmi po ukončení školy? Nachádzajú mimoriadne uplatnenie?

Keď sme začínali, to bolo toľko inšpirujúcich príbehov nadaných detí, že som o tom musela napísať knihu. Pravdaže, kdesi sa od nich prirodzene očakávajú vysoké výkony, keďže sú nadaní. Už spomínaná maturita je pre nás každoročným istým meradlom: najhorší priemer, aký sme mali, bola známka 1,43 – za všetky predmety a všetkých žiakov. Čisté jednotky sú najmä z predmetov ako matematika, informatika, fyzika, chémia, biológia. A to určuje ich ďalšie zameranie.

Deti majú potom zvyčajne dve-tri vysoké školy, ktoré ich berú, niektoré aj päť, a rozhodujú sa, čo ďalej. Niekedy veľmi ťažko, lebo často sa u nich vyskytuje tzv. multipotencialita. Môžu byť veľmi dobrí hneď v niekoľkých smeroch. A potom je problém dobre a správne sa rozhodnúť, nájsť svoju doménu na celý život.

Kto sú dajme tomu tri najväčšie pýchy školy?

Marek, ktorý patrí medzi extrémne nadané deti, študuje chémiu na Oxforde. Písalo sa o ňom aj v médiách, keď urobil najlepšie testy z anorganickej chémie v histórii Oxfordu. Po ňom je už nazvaná aj planétka... (úsmev) Na Cambridgei máme Mateja, ktorý je zasa extrémne dobrý vo fyzike, tiež dosahuje mimoriadne výsledky. Jedna naša žiačka, Dagmar, išla študovať do Kalifornie, aby sa zlepšila v angličtine, a po mesiaci ju už prijal guvernér štátu a dostala diplom za vynikajúce výsledky.

Alebo Dominika: po maturite urobila v New Yorku test z angličtiny na 100 %. Nikto jej nechcel uveriť, že nie je domorodka, teda absolventka americkej strednej školy. Asi tretina našich žiakov si vyberá anglické univerzity. Ďalšie naše deti študujú v Prahe, vo Viedni, v Moskve, ale aj v Škótsku a Dánsku... Veľmi ma to teší.

Takže tieto slávne školy nie sú otázkou peňazí a rodokmeňa?

Nie a tým najlepším študentom vďačne zaplatia aj štipendium. No a cez prázdniny si naše deti, teda bývalí študenti, vybavujú brigády v Googli vo Švajčiarsku. Je to teraz veľmi vychytené. Takisto sa tam dostanú iba najlepší a je to veľmi dobre platená robota.

PhDr. Jolana Laznibatová, CSc.

Vyštudovala psychológiu a vytvorila unikátny Program APROGEN (Alternatívny Program Edukácie Nadaných). Ucelený systém práce s nadanými deťmi od prvého ročníka ZŠ až po maturitu. Po otvorení tried pre nadané deti počas 14 rokov overovala a obhajovala Projekt alternatívnej starostlivosti o nadané deti a v roku 1998 iniciovala zriadenie Školy a gymnázia pre mimoriadne nadané deti v Bratislave.

Okrem nej má pod patronátom ďalších 25 slovenských škôl, kde sa vyučujú nadaní žiaci podľa Programu APROGEN. Jolana Laznibatová je spoluautorkou knihy Psychológia nadania (1987) a autorkou monografií Nadané dieťa, jeho vývin, vzdelávanie a podporovanie (2001) a Nadaný žiak na základnej, strednej a vysokej škole (2013). Je členkou Slovenskej psychologickej spoločnosti pri SAV, Mensy Slovensko a mamou troch detí – Nataše, Andreja a Kataríny.

Sú dnešné deti iné? Budete prekvapení, kto sa vlastne zmenil!

Výber pre vás

Sú dnešné deti iné? Budete prekvapení, kto sa vlastne zmenil!

Súvisiace články

Presné kópie či pravý opak: Čo podedili dcéry slávnych matiek?

Objavte svoj talent: Kreatívny dospelý je dieťa, ktoré prežilo

Nevzdala to! Ekonómiu odložila bokom, dnes ju živí talent

Výber pre vás