Mama dvoch synčekov tvrdí, že jej deťom sa nedostalo toľko pozornosti a lekárskej starostlivosti, koľko potrebovali.„Prvé tehotenstvo som mala bezproblémové, doslova ukážkové. Ani by mi nenapadlo, že by sa niečo mohlo stať. Pôrod sa však spustil predčasne, v 32. týž­dni. Tomáš po narodení vážil iba 1 980 gramov a meral 45 centimetrov. Synček nemal vyvinuté pľúca, a tak skončil v inkubátore,“ spomína zdravotná sestra Barbora, ktorá s prvorodeným synom strávila v nemocnici mesiac.

Po viac ako dvoch mesiacoch neurológ Tomáškovi diagnostikoval detskú mozgovú obrnu. „Zrútil sa mi svet, bola som smutná, aj som si poplakala. Zároveň ma to však naštartovalo, aby sme spolu bojovali. Myslím, že lekári mohli diagnózu odhaliť skôr. Ako prvorodička som si nevšimla to, čo moja mamka, ktorá ma upozornila, že synček je spomalený.“

A tak nasledovali hodiny bolestivého cvičenia Vojtovej metódy, plač a neustále kontroly u lekárov. Ako keby toho nebolo dosť, bábätko dostalo herniu, teda pruh. Nasledovala operácia, hoci bola veľmi riskantná. „Synček totiž nemal váhu na to, aby ju mohol podstúpiť. Lenže stále mal veľké bolesti a veľmi plakal. Napokon sa za nás na chirurgii prihovorila jedna lekárka a keď mal synček štyri mesiace, tak ho operovali,“ spomína pani Barbora a dodáva: „Keď mal Tomáško rok, zistili, že škúli. A tak nasledovala ďalšia operácia, pri ktorej chlapčekovi operovali obe oči.

Malý bojovník, našťastie, všetko prekonal a od začiatku bojoval ako lev. „Keď mal dva roky, prvýkrát sa postavil na nohy. To bola pre nás neskutočná radosť, to sa ani nedá opísať. Nebola to chôdza ako pri zdravých deťoch, ale pre nás to bol obrovský pokrok. Odmalička bol veľmi statočný a mal obrovskú chuť bojovať so všetkým. Bol veľmi ctižiadostivý, chcel sa vyrovnať deťom v škôlke a aj svojim sesterniciam. Vďaka tomu navštevoval aj rehabilitačnú škôlku a neskôr navštevoval klasickú predškolskú triedu.“

Neskôr nastúpil do integrovanej školy, kde mu pri niektorých predmetoch pomáhali asistenti. „Tomáš mal najskôr rád matematiku, neskôr ho začala baviť slovenčina. Vo voľnom čase navštevuje divadelný krúžok a baví ho mágia, takže doma často kúzli. Okrem toho hráva aj futbal,“ prezrádza hrdá mama. Tomáš dnes navštevuje osemročné gymnázium v Pop­rade. „Mentálne je v poriadku, učí sa rýchlo, na základnej škole si učivo pamätal aj z vyučovania, takže často sa doma už nemusel učiť. Gymnázium je preňho už ťažšie, musí vynaložiť dvakrát viac úsilia ako ostaní spolužiaci. Napriek tomu sa nesťažuje.“

Lekári ju ubezpečovali, že druhý syn bude v poriadku

S detskou mozgovou obrnou, žiaľ, bojuje aj mladší syn Filip. Mama Barbora sa tejto choroby obávala od začiatku tehotenstva. „Chodila som na pravidelné kontroly a lekárka ma ubezpečovala, že tentoraz sa určite nič nestane. Lenže aj tento pôrod sa spustil predčasne, presne v tom istom týždni ako pri prvom synovi.

Synček navyše samostatne nedýchal, a tak bol intubovaný. Žiaľ, lekári mu hneď nepodali kyslík, došlo k poškodeniu mozgu a neskôr Filip dostal detskú mozgovú obrnu. Z postoja lekárov som veľmi sklamaná,“ hovorí nešťastná matka, ktorá lekárom verila, že druhorodený syn bude zdravý.

Starší brat ho ťahá, ale postaviť sa mu nepodarilo

Mladá žena verila, že synček bude mať ľahšiu formu ako starší syn, no opak bol pravdou. „Cvičili sme Vojtovu metódu štyrikrát denne a dvakrát mesačne sme cestovali kvôli cvičeniu až do Olomouca. Mrzí ma, že sme ho nedokázali postaviť na nohy.“ Keď mal malý rok, absolvoval rovnako ako starší brat operáciu očí, aj on škúlil. Neskôr nasledovala operácia ulzibat, vďaka ktorej sa chlapčekovi správne natiahli šľachy.

„Prvá operácia mu veľmi pomohla, bola úspešná, ale o tej druhej sa to už povedať nedá,“ hovorí smutne mamička, ktorú trápi, že Filipko nechodí. „Je na vozíku a dokáže iba loziť po štyroch. Veľmi si prajeme, aby sme ho postavili na nohy, no zatiaľ sa nám to nepodarilo. Napriek tomu napreduje, jeho veľký vzor je práve starší brat, ktorý ho neuveriteľne ťahá. Filip sa mu snaží vo všetkom vyrovnať, spolu cvičia a kúzlia,“ opisuje situáciu v rodine. Po problémoch v škôlke nastúpil chlapček do spomínanej inte­grovanej školy v Poprade, kde mu tiež pomáha asistentka pri hygiene a aj pri učení. „Ani jeden zo synov nemá v škole nijaké úľavy, keď­že sú mentálne v poriadku, musia zvládať učivo ako zdravé deti.“

Okrem zdravotných problémov bojuje rodina s nedostatkom financií. Živiteľom rodiny je 41-ročný manžel Jozef, no z jedného platu utiahnuť rodinu nie je jednoduché. Najviac financií potrebujú na špeciálne cvičenia v súkromných zariadeniach. „Keby nám nepomáhala rodina, nemohli by sme si to dovoliť. Dvojtýždňový pobyt stojí takmer dvetisíc eur.

Pobyty by sme mali absolvovať niekoľkokrát ročne, čo si však nemôžeme dovoliť. Filip okrem toho potrebuje nový invalidný vozík, lebo zo starého už vyrástol,“ hovorí mama Barbora, ktorá najradšej s manželom relaxuje v tamojšom kresťanskom spoločenstve.

„Baterky nám vedia dobiť aj naši synovia, ktorí nám dávajú veľa lásky. Hoci je starostlivosť o nich niekedy veľmi vyčerpávajúca, každý deň nám robia obrovskú radosť, snažia sa napredovať a nevzdávajú sa,“ uzatvára Barbora Rosinová.

Tehotná Barbora netušila, čo nastane po pôrode: Lekári urobili chybu, ktorá sa už nedá napraviť

Výber pre vás