Keď sa rozhodnete s niekým žiť, nie sú žiadne pochybnosti o tom, že pre neho urobíte ČOKOĽVEK, keď to bude potrebovať. Ale keď sa rozídete, všetko je zrazu inak, a viem od mojich známych, že väčšina bývalých partnerov zrazu nie je ochotná pre vás urobiť NIČ.

Ale to, čo sa stalo mne s mojím bývalým priateľom a otcom mojej dcéry Petrom, to je niečo neuveriteľné. Keď som bola v ohrození života, neprekážalo mu, že už viac nie sme pár a riskoval svoj život, aby zachránil ten môj... S Petrom nás zoznámil môj brat v lete pred jedenástimi rokmi. Bol vysoký, mal modré oči, úplne môj typ chlapa. Keď sme sa dali do reči, uvedomila som si, že ma tento charizmatický a talentovaný muž neuveriteľne priťahuje. Ako sa náš vzťah vyvíjal, zoznámila som ho aj s mojou trojročnou dcérou Sofiou, a odkedy sa to stalo, Peter už vždy chcel byť súčasťou našich plánov. Chodil s nami na výlety, na dovolenky, trávili sme v trojici daždivé nedele pred televízorom. Mala som pocit, ako keby bol súčasťou našich životov odjakživa.

Boli sme spolu už rok, keď jedného dňa prišiel ku mne do práce a pred všetkými kolegami ma požiadal o ruku. V jednej ruke držal obrovskú kyticu červených ruží, v druhej rodinný klenot – zásnubný prsteň po babičke. Zaplavilo ma také šťastie, že som pomaly ani nedokázala hovoriť, len som prikývla – áno. O niekoľko mesiacov neskôr som zistila, že som tehotná. Mala som radosť, a tak mi ani neprekážalo, že svadobné plány posúvame na neurčito. Keď sa narodila naša krásna dcérka Bea, rodina bola kompletná.

O niekoľko rokov mi diagnostikovali vysoký krvný tlak. Mala som 32 rokov a musela som denne užívať za hrsť tabletiek, k tomu ma trápili extrémne migrény, takže som sa cítila stále vyčerpaná. V tomto istom období sa Petrovi začalo dariť s jeho kapelou, v ktorej hrával. Takže v čase, keď ja som prišla z práce, aby som sa postarala o domácnosť a deti, tak Peter odchádzal hrať.

Náš odlišný denný rytmus zapríčinil, že sme sa začali vídať len zriedkavo a nemohla som si pomôcť, ale začala som sa cítiť zanedbávaná a osamotená. Začali sme sa dosť hádať a nakoniec sme dospeli k dohode, že bude lepšie, ak sa Peter odsťahuje. Aj keď to bolo pre deti nepochopiteľné a ťažké obdobie, my sme zistili, že konečne dokážeme spolu lepšie komunikovať. Bavili sme sa o všetkom, o deťoch, práci atď. a nikto ma nedokázal rozosmiať viac ako Peter. Stále som ho považovala za najbližšieho priateľa aj napriek tomu, že sme obaja začali chodiť s niekým iným.

Môj život vyzeral v tých časoch veľmi príjemne. Ale jedno ráno som sa zobudila, a cítila som sa hrozne. Hlava mi pulzovala a ruky aj nohy som mala úplne ťažké. Myslela som si, že je to chrípka, ale ako týždne plynuli, nedokázala som sa jej zbaviť. Pretože som sa cítila pod psa, nechutilo mi ani jesť, ani piť, ani ma nič nebavilo. Po mesiaci takéhoto stavu som zavolala môjmu otcovi.

Mladšia dcéra trávila víkend u Petra a staršia bola s mojím otcom, takže spolu nasadli do auta a odviezli ma do nemocnice. Absolvovala som test za testom a vyšetrenia nemali konca-kraja. Potom mi doktor oznámil: Nemám pre vás dobrú správu, obidve ľadviny vám zlyhávajú a musíme vás okamžite napojiť na dialýzu. Onemela som a cítila som sa úplne bezmocná a prázdna. Ešte pred pár hodinami som sa starala o obed a ktorú bielizeň dať prať a teraz ma moje telo zradilo. Veď mám len 34 rokov, to hádam nie je ani možné!

Doktori mi vysvetlili, že kombinácia liekov, ktoré som užívala na vysoký tlak a migrénu, mi v podstate zničila obidve ľadviny. Pokúšala som sa to pochopiť a jediná osoba, ktorú som chcela pri sebe vidieť, bol Peter. Aj keď sme sa rozišli, cítila som, že on bude vedieť, čo mám robiť ďalej. Keď ma uvidel ležať zničenú na nemocničnej posteli, už vo dverách strašne zbledol. Sadol si ku mne, chytil ma za ruku a povedal: Čokoľvek budeš potrebovať, urobím to pre teba. Ďalších desať dní sa o deti staral môj otec, Peter sedel pri mojej posteli a absolvoval so mnou všetky dialýzy a transfúzie. Rozprával sa s doktormi, robil si poznámky a len občas sa išiel prejsť okolo nemocnice na čerstvý vzduch.

S Petrovou podporou som sa cítila dosť silná, aby som sa išla liečiť domov, do nemocnice som musela dochádzať každé dva dni. Unavená a slabá som ležala na gauči a len som sa pozerala, ako sa Peter opäť ujal všetkých domácich prác aj starostlivosti o dievčatá. Snažila som sa byť v duchu silná, ale moje telo bolo čoraz slabšie, ukázalo sa, že jediná nádej na prežitie je transplantácia ľadviny. Ale na zozname na transplantáciu boli stovky ďalších pacientov, a vo mne narastala beznádej, nájde sa vôbec niekedy ľadvina aj pre mňa?

Veľmi som tomu neverila. Mojou jedinou možnosťou bolo nájsť v rodine a medzi priateľmi niekoho, kto mi dobrovoľne daruje svoju ľadvinu – ak medzi nami bude zhoda. Je to až neuveriteľné, ale Peter sa ponúkol ako prvý: Deti potrebujú svoju mamu, povedal mi. Idem sa dať otestovať, či je medzi nami zhoda. Mala som pocit, že to od neho nemôžem prijať a svoju ľadvinu mi ponúkol aj otec a strýko. Ale po testoch vyšlo, že oni nemôžu byť moji darcovia, zato s Petrom sme mali perfektnú zhodu.

Si si istý, že to chceš urobiť?, pýtala som sa ho a on mi bez váhania povedal: Samozrejme, my všetci ťa potrebujeme, idem do toho! V júni, po všetkých vyšetreniach sme boli prijatí na operáciu. Navonok sme sa usmievali, ale hlboko vo vnútri panovalo zdesenie. Peter pre mňa riskoval svoj život. Ak sa náhodou niečo nepodarí, deti prídu o oboch rodičov!

Objali sme sa, deťom sme povedali, že ich milujeme a odviezli nás každého do inej operačnej sály. Zobudila som sa po piatich hodinách. Pri mojej posteli stála sestrička a povedala mi: Transplantácia prebehla úspešne a bez problémov. Peter ležal v inej izbe, ale o deň neskôr sa dokázal postaviť z postele a prišiel ma pozrieť. Ďakujem, že si to pre mňa urobil, hovorila som mu a slzy mi tiekli po lícach. Bola som dojatá a vďačná. Peter mi zachránil život.

Vždy tu budem pre teba, povedal mi a žmurkol na mňa, musíme sa o seba starať po celý život. Nasledovali ťažké a bolestivé týždne rekonvalescencie. Po ôsmich mesiacoch sa dalo povedať, že sme obaja na tom dobre, skoro ako predtým. Peter išiel za svojím snom a odišiel hrať do Ameriky, začal sa naplno venovať len hudbe. A ja som opäť zdravá a trávim čo najviac času s mojimi dcérami. Niekedy si len tak sadnem so šálkou kávy ku kuchynskému stolu a myslím na Petra, bez neho už by som tu nebola. Aj keď už nie sme dávno pár, naše spojenie je ešte silnejšie, ako kedy predtým. Viem, že nikdy nebudem vedieť vrátiť Petrovi rovnakou mierou to, čo pre mňa urobil, ale navždy mu budem vďačná. Hovorí sa, že keď niekoho milujete, tak si kúsok z neho nosíte v sebe už navždy. V mojom prípade to platí doslova.

Adriana ťažko ochorela a rútil sa jej svet: Keď sa to dozvedel jej ex, urobil niečo neuveriteľné!

Výber pre vás

Adriana ťažko ochorela a rútil sa jej svet: Keď sa to dozvedel jej ex, urobil niečo neuveriteľné!

Súvisiace články

Choroba jej robila zo života peklo: Vyhýbala sa ľuďom, a keď niekoho stretla, takmer sa zosypala!

Osud sa s nimi kruto zahral: Keď sa Kristínin partner po nehode prebral, čakal ju nepríjemný šok!

Zuzka si myslela, že je zdravá a potom sa všetko zosypalo: Začal sa boj o holý život!

Výber pre vás