Najprv som sa tešila, že mu na mne tak záleží, potom však prišlo trpké precitnutie.

Chodili sme spolu rok. Potom som sa k Tiborovi nasťahovala a bola som presvedčená, že je to tá najsprávnejšia vec. Zdalo sa mi milé, ako sa o mňa bál a stále zaujímal. Dovtedy som sa s toľkým záujmom u muža nestretla. Vždy im bolo všetko jedno a ja som sa necítila milovaná. Tentoraz to bolo iné. Cítila som lásku ako nikdy predtým.

Mala som prácu, ktorá ma vyťažovala takmer na maximum. Moje dni boli predovšetkým pracovné. Potrebovali sme peniaze na opravu nášho staršieho domu. Víkendy boli prikrátke, ale napriek tomu som sa snažila zadeliť si čas medzi Tibora, rodinu aj priateľov. Spočiatku bolo všetko v poriadku a Tibor bral moje rodinné a priateľské návštevy normálne. Žili sme si ako mladý, zaľúbený pár, ktorý mal svoje túžby a sny.

Nastal moment, kedy sa všetko zmenilo

Tibor sa stal závislý od mojej prítomnosti. Všetok čas chcel tráviť len so mnou. Spočiatku som si neuvedomovala, že to vlastne nie je normálne. Považovala som to iba za prejav veľkého záujmu o mňa. Svoju situáciu som porovnávala s ostatnými kamarátkami a kolegyňami, ktoré mali opačný problém. Priatelia a muži nemali o ne a o ich spoločné chvíle takmer vôbec záujem. Ony samy mi vravievali, nech sa teším, že si priateľ vyžaduje spoločný čas. Takto to šlo mesiac čo mesiac. To, čo sa zdalo ako milá pozornosť, prešlo do úplného kontrolovania a neskôr až zakazovania.

Na dennom poriadku som mala otázky, príkazy, zákazy a vydieračské scény. Kedy prídeš? S kým si? Okamžite príď! Prečo si mi nezdvihla telefón? Nesmela som sa stýkať so svojimi najbližšími. Jediné, čo mu neprekážalo, bola moja práca. Tiborova predstava o našom živote bola len práca, práca a potom spoločné chvíle za dverami nášho novo kúpeného starého domu. Tento spôsob života ma začal ubíjať. Moje argumenty vošli do pravého ucha a vyšli ľavým.

Nič nebolo také, ako som chcela, ako som si predstavovala. Život sa prestal uberať smerom, ktorý by mi vyhovoval. Veľmi mi na Tiborovi záležalo a život bez neho by pre mňa tiež nebol ľahký. Snažila som sa to všetko obrátiť na dobré. Cítila som, že ma má rád a chápala som, že chce byť so mnou čo najčastejšie. Ale jeho správanie nasvedčovalo tomu, že ma chce mať pod kontrolou, a to som nesmela dopustiť.

Jediným riešením jeho chorej lásky bol rozchod. Neviem, či ešte budem niekedy tak veľmi milovať muža ako jeho, ale život s ním ma dusil. Rozchod znášal veľmi ťažko, rovnako ako ja. Verím, že som sa napriek tomu rozhodla správne. Niekedy to inak nejde.

Milá Zuzka, v prípade, že ste sa pred rozchodom s Tiborom úprimne porozprávali o tom, ako sa vo vzťahu cítite, a napriek tomu sa na jeho správaní nič nezmenilo, určite ste sa rozhodli správne. Láska nesmie byť taká sebecká a už vôbec nie je o zákazoch a príkazoch.

Vo vzťahoch by sme mali jeden druhého podporovať a nechať rásť, a nie nasadiť tomu druhému obojok a vláčiť ho, kam my chceme. Veríme, že všetko čoskoro prebolí, vy sa znova nadýchnete a nájdete si partnera, ktorý bude schopný plnohodnotného, zdravého a zrelého vzťahu.

Trpký koniec veľkej lásky: Nikdy by mi nenapadlo, že priateľ sa tak zmení

Výber pre vás

Trpký koniec veľkej lásky: Nikdy by mi nenapadlo, že priateľ sa tak zmení

Súvisiace články

Nemôžem si pomôcť, strašne žiarlim: Ako zachrániť vzťah?

Prestaňte to už zapierať! Prečo vždy natrafíte na grázla

Prvá láska: Čo ak sa mi žiarlivosť vymkne spod kontroly?

Už to neznesiem! Vytvára situácie, aby ma mohol trýzniť

Výber pre vás