Monika Lacíková (38) z Rimavskej Soboty

Vyrástla v detskom domove, dnes pomáha telesne postihnutým

„Do detského domova ma vzali ako 4-ročnú z materskej školy. Vošla som do obrovského domu a vzali ma do izby, kde sme potom spali šiesti. Všetci odišli a nechali ma samu. Mala som jedinú hračku, bol to malý gašparko, ktorého som si zobrala z domu, kde som bývala s mamou alkoholičkou. Od toho dňa bol mojím najlepším kamarátom, všetko ostatné bolo cudzie,“ začína svoje rozprávanie dnes dospelá Monika.

Prišla si po ňu sociálna pracovníčka, ktorá je dnes jej kolegyňou. Dni tam Monike splývali, každý jeden bol rovnaký. „Vyrástla som v staršom systéme domovov, kde žilo pokope veľa detí. Nemali sme kúsok vlastného sveta, no i tak som trpela osamelosťou. Navyše sa tam nedala ustriehnuť ani šikana zo strany veľkých detí či niektorých pedagógov.“ Všetky aktivity robili spolu a všetko bolo spoločné.

„Jediné, čo bolo len moje, boli šaty, ktoré som mala na sebe. Vreckové sme dostávali mesačne podľa veku, moje sny nezaujímali nikoho. Nikto sa ma ráno nespýtal, ako sa mám, nikto ma nepohladil ani nepobozkal, nepovedal mi, že som pre neho celý svet a že ma má rád. Bola som len jedno z mnohých štátnych detí, ktoré mali čo jesť, boli oblečené a čisté.“

Svoje poslanie videla v práci s deťmi a na strednej škole študovala vychovávateľstvo. To ešte netušila, že raz bude pomáhať iným. „Že pôjdem touto cestou, na začiatku vôbec nebolo jasné. Veľmi som túžila po vysokej škole pedagogickej a tam sa mi nepodarilo dostať.“ Ako 18-ročná teda bez akýchkoľvek skúseností začala pracovať v neziskovej organizácii Úsmev ako dar.

„Bola to pre mňa obrovská škola života. Nasmerovala ma na štúdium sociálnej práce.“ Ako 21-ročná pracujúca študentka potom jedného dňa z domova odišla. „Mala som už aké-také zázemie, ubytovanie aj prácu, tak som odišla, hoci som ešte nemusela. Ale raz to muselo prísť a vedela som, že niet návratu. Pre nás domovákov nie je kam sa vrátiť.“ Práve vzdelanie potrebujú podľa Moniky viac ako drahé veci venované z ľútosti. „Musia sa naučiť o seba postarať a nevytvárať si ilúzie, že celý život bude za nimi niekto stáť. Je tiež veľmi dôležité, akých ľudí stretnú. Ja som hneď nemala tých správnych priateľov, ale, našťastie, som potom stretla môjho manžela, jeho rodičov, ľudí z úradu a teraz som človek ako každý iný.“

Už 14 rokov pracuje Monika na úrade práce, sociálnych vecí a rodiny, kde sa denne snaží zlepšovať život ťažko zdravotne postihnutým ľuďom. „Až tu som si uvedomila, že to, čo som prežila ja, zďaleka nie je to najťažšie a neprekonateľné. To, čo je v živote najvzácnejšie, mi nikdy nechýbalo – zdravie. Nedokážem sa vyrovnať s tým, že sú choré deti, mladí ľudia, že starí ľudia trpia.

Stáva sa mi, že príbehy iných, najmä chorých detí, prežívam ťažko. Vďaka vlastnej skúsenosti sa viem vcítiť do mnohých problémov ľudí, viem precítiť, čo prežívajú, a to je pre mňa ako sociálnu pracovníčku výhodou.“

Aj vy sa pýtate, ako po vlastnej strastiplnej ceste dokáže každý deň riešiť problémy iných? „Je to psychicky náročná práca, prevažujú smutné a negatívne emócie, no som súčasťou tímu, ktorý sa snaží dať chorým pocit, že v ich neľahkej situácii nie sú sami. Táto práca ma osobnostne aj duchovne obohacuje. Pomoc iným ma učí byť užitočným a prospešným človekom,“ uzatvára Monika, ktorá je dnes šťastnou maminkou 5-ročnej dcérky.

„Je pre mňa celým svetom a pri nej si ešte viac uvedomujem, čo sa mi stalo. Vychovávateľky v domove sa nám snažili dať všetko, čo mohli a vedeli, nahradiť aj rodičovskú lásku, ale to nie je možné, lebo lásku mamy a otca nenahradí nikto na svete.“ Napriek tomu Monika svoje detstvto v domove neľutuje. „Ešte raz by som tam chcela prežiť Vianoce. Mám odtiaľ aj pekné zážitky." Pre deti v podobnej situácii si želá jediné: „Aby sa neľutovali, boli zodpovední a vydržali. A aby k nim ostatní boli chápaví.“

Trpký osud dievčiny z detského domova: Keď zistíte, čím si tam musela prejsť, stisne vás pri srdci

Výber pre vás

Trpký osud dievčiny z detského domova: Keď zistíte, čím si tam musela prejsť, stisne vás pri srdci

Súvisiace články

Mrazivé príbehy: Okaté dievčatko zo sna sa stalo mojou dcérkou

Iveta až v dospelosti odhalila svoju skrytú chorobu: Keď lekári zistili, čo jej je, nemohla tomu uveriť!

Nebola si v mojom brušku: Vychovávam dievčatko z domova

Výber pre vás