Na začiatku boli lentilky

Nie som zakomplexovaná a ani muži odo mňa nikdy neutekali so zhrozenými výkrikmi… A to zdôrazňujem, že ani potom, ako plní vzrušeného očakávania siahli pod moje tričko a namiesto okrúhlych dvojok objavili molitanom vypchatý a bohato vystužený zázrak zvaný push-upka. Našiel sa síce jeden, ktorý nedokázal skryť úžas (pokrytecký výraz pre nemilé prekvapenie), ale tí ostatní to prežili bez väčšej psychickej ujmy. Čiže zostali, milujúc moju jedinečnú osobnosť.

Muži teda nie sú tým dôvodom, pre ktorý som sa rozhodla dať sa rezať. Ľahnúť pod nôž. Natrepať do svojho hrudníka dva cudzie balóniky. Ako len chcete. Myšlienka zabojovať s neprajným osudom, ktorý na mne úplne evidentne ušetril, začala klíčiť pravdepodobne ešte kdesi v detskom tábore, kde na mňa pri istej nevinnej hre chlapci vykrikovali, že na moje lentilky nie sú zvedaví. To určite netušili, že raz dajú dobre zarobiť nejakému plastickému chirurgovi. A ktovie? Možno tým chlapcom v detských táboroch chirurgovia platia, aby im zháňali budúce zákazníčky…

Ale nie sú to ani chlapci z tábora, ktorí stáli za mojím rozhodnutím. Chcela som sa jednoducho páčiť sama sebe. Verím, že je množstvo žien, ktoré krútia nad plastikou hlavou, a určite aj takých, ktoré ma odsudzujú. Rozumiem. Je to riskantný a pre mnohých hlúpy a zbytočný zásah do zdravého tela. Človek by sa mal predsa zmieriť s tým, čo má. Ja to však cítim inak. Číslo podprsenky som poňala ako boj hodný obety a určitého úsilia, a tak som prestala rečniť, premýšľať a tápať a išla som do toho.

Prvú konzultáciu som absolvovala u lekárky, ktorá ma o svojich kvalitách veľmi nepresvedčila. Mala som pocit, že ju svojimi otázkami otravujem, a aj keď mi je jasné, že na ne odpovedala vystrašeným slečnám už miliónkrát, za ten čas sa už mohla naučiť aspoň predstierať záujem. Operáciu som plánovala od detstva, a tak sa predsa nevložím do rúk zívajúcej doktorky. Na konzultácii u ďalšieho chirurga som sa cítila pre zmenu ako pri pásovej výrobe, nemala som však na výber, všetci tvrdili, že je najlepší. Asi štvorsekundovým pohľadom zoskenoval moju hruď a vyhlásil, že by mi svedčali také tristopäťky. „Tristopäťky?” Tvárim sa, akože som v tom doma. Som zúfalá, lebo netuším, o čo ide.

A tak spod stola vytiahol gumenú napodobeninu mojich nových pŕs. Studenú mäkkú gumu som si priložila na miesta, ktoré v tom čase ešte zívali prázdnotou, a cítila som sa zvláštne. Prsia sa mi zdali veľké a ťažké. Usúdila som však, že také asi prsia sú… teda, keď ich máte. Doktor ma ešte ubezpečil, že ide o mercedesy medzi implantátmi a odprevadil ma na chodbu. Vonku totiž čakala ďalšia záujemkyňa o okrúhly dekolt. Dvadsať minút aj s cestou, ako sa hovorí. Nemohla som sa zbaviť pocitu, že som práve absolvovala nákup novej sukne a nie konzultáciu k operácii, ktorá mi má zmeniť život. Veď aj kúpa obkladačiek do kúpeľne trvá dlhšie než nákup nových pŕs... Neostávalo mi však nič iné iba veriť, že takto to má byť.

Na vlastnú zodpovednosť

Termín operácie som si dohodla na jar, nech si už v lete môžem užívať nové bikiny. Osud mi to však trochu osladil. Ochorela som a operácia bola ohrozená. Pomocou antibiotík som však chorobu porazila, a tak čoskoro nadišiel deň D.

V nemocnici som mala byť desať minút pred siedmou, ale bratislavské ranné zápchy zmenili moje plány. Prišla som neskoro, čo spôsobilo, že pri mojom príchode na kliniku ma zháňali všetci od anestéziológa až po poslednú sestričku. Jednou rukou som si obliekala pyžamo a druhou podpisovala papiere, že beriem na seba všetky riziká. Na to, aby som si celú vec ešte rozmyslela (žiadala ma o to moja vystrašená mama), mi teda neostalo veľa času. A tak som si to jednoducho nerozmyslela. Svojské čaro rozprávky Ako Karolínka k veľkým prsiam prišla sa začalo cestou na operačnú sálu. Sprevádzal ma starý pán sanitár, z ktorého elegantne tiahla prvá ranná cigaretka. Zachrípnutým hlasom mi oznamoval, že je od rána nervózny a že nenávidí celú nemocničnú vrchnosť. Čiže priameho nadriadeného, jeho nadriadených, končiac na najvyšších ministerských inštanciách. A že teda celé je to taká robota...

Ja som nervózna nebola a dôvod bol celkom prostý, moj mozog túto emóciu kapacitne nestíhal. Pri všetkom tom predoperačnom zhone som jednoducho bola v režime pozorovateľa, ktorý sa automaticky zúčastňuje diania, no obzvlášť sa ho to netýka. Posledné chvíle pred úvodným rezom mi ešte spríjemnila sestrička, ktorá mi priniesla tabletku – vytúženú náladovku. Pozrela na mňa pohŕdavými očami a nepríjemne utrúsila čosi o strašnom riziku. Neverila som vlastným ušiam, ale nemala som čas uvažovať o tom, či je toto povinná jazda každej ženy, ktorá si v rozmarnej chvíli vymyslí silikóny a dostane sa do pazúrov inkriminovanej sestry... Tak som si len v rámci pozitívneho myslenia povedala, že v najhoršom sa z tej anestézie nikdy nezobudím. Nezobudiť sa predsa nebolí a život som mala doteraz celkom pekný. To bola moja posledná patetická myšlienka predtým, ako anestézia zabrala. Uznávam, že takéto myšlienky nezodpovedajú môjmu veku, ale prišli pod vplyvom spomínanej náladovky. Veď ju volajú oblbovák...

Keďže píšem tento článok, je jasné, že z anestézie som sa zobudila. Bolo to však prebudenie, aké som neočakávala ani v najhoršom sne. Minútu po minúte som začala odpočítavať 24 najhorších hodín svojho života. Za svoju povrchnú iracionálnu túžbu po peknom výstrihu som sa preklínala. Zmierlivo som dokonca spomínala na sestričku-harpyu. Počas prvých hodín po operácii sa pre mňa stala Pamela Anderson najväčšou ženskou hrdinkou v dejinách. Jana z Arcu sa mi v porovnaní s ňou zdala ako úbohá sivá myš. Všetky ženy od Pam až po Daru Rolins sa stali v mojich očiach mučeníčkami civilizácie, ktorá nás núti prinášať pre krásu šialené obete. Po prebudení z anestézie som si bola istá, že mi na hrudí sedí africký slon a teda že sa stopercentne zadusím. Triasla som sa tak, že som takmer spadla z postele. Nie, nepreháňam. Ani trochu a ani v záujme gradovania napätia. Sestrička, ktorej pozornosti som sa dožadovala, mi však s pokojom Angličana oznámila, že to je celkom normálne a venovala sa radšej pacientovi, ktorý nešiel na operáciu iba preto, lebo chcel byť krajší. V tom čase som so sestričkiným postojom úplne súhlasila a ak by mi to bolesť dovolila, asi by som si aj trieskala hlavu do vankúša, ešte lepšie do steny. Čo som to svojmu telu vyviedla? Už nikdy nedám na svoje nápady a budem počúvať mamine rady... To bolo jediné, čo mi v tom čase chodilo po rozume. No a ešte niečo omnoho, omnoho horšie. Veľ ká zlosť na pacientku, ktorá ležala vedľa mňa a po zväčšení prsníkov pokojne odfukovala. SPALA!!! Zistila som, že som citlivka. Potvrdili mi to aj sestričky, ktoré mi po mojom piatom zvonení a žiadosti o ďalšiu dávku analgetík zobrali zvonček.

Môj osobný kríž sa skončil na druhý deň. Neznesiteľná bolesť sa stala znesiteľnou a na sestričky som zvonila, už iba keď som sa chcela posadiť. Aj v tento deň som však ešte mala byť vytrestaná za svoju márnivosť. Pyžamové nohavice mi prišiel obliecť starý známy zafajčený ujo sanitár, ktorý na moje slová, že sa hanbím, reagoval iba smiechom a pokojne pokračoval v ich naťahovaní na moje nahé telo. Dokonca sa hotoval, že so mnou strávi zopár chvíľ na toalete a bude mi držať dreny (fľašky, do ktorých odteká prebytočná krv z pŕs). To som však rázne odmietla a tu sa aj moje najväčšie utrpenie skončilo. Domov ma viezli kamarátky, ktoré prišli v hojnejšom počte, ako som pôvodne očakávala. Všetky chceli vidieť, ako vyzerá žena po plastike a boli sklamané, že cez veľkú podprsenku nemajú šancu zistiť, či sa dielo podarilo. Cítila som sa trochu ako sibírsky tiger v ZOO. Doma ma privítala mama s otázkou: „No čo, už si o pol kila ťažšia?”

Keby vtedy tušila, čo si so mnou v najbližších dňoch prežije, asi by ju humor prešiel. Prechádzku na toaletu i späť s dvoma drenmi v rukách som ešte zvládla, aj keď som pritom vyzerala ako zombie. Nad moje sily však boli všetky procesy spojené s posteľou. Mama, v úlohe môjho osobného anjela strážneho, mi musela asistovať pri každom pohybe. Odtrpela si aj moje zlostné výlevy, keď ma nenadvihla v uhle, ktorý by môjmu novému dekoltu vyhovoval. Moja nová pýcha, moje konečne veľ ké prsia štípali, tlačili, tŕpli, chrbát bolel a ja som nadávala. Život mne a najmä mojej mame nakoniec uľahčila kamarátka, ktorá si rovnaký proces odtrpela rok predo mnou. Cez telefón mi vysvetlila, že z postele vstanem aj sama, ak sa chytím za koleno a zdvihnem sa v štýle kolísky. Nechcelo sa mi veriť, že to dokážem, ale za asistencie niekoľkých slzičiek bolesti som to zvládla. Ďakujem za radu, Jani.

Pozerajte sa mi do očí

Moje prsia sa od operácie tešia nevídanej pozornosti. A to nielen u mužov, ako by sa dalo očakávať, ale aj u mojich zvedavých kamarátok, kolegýň atď... Odkedy som bola na operácii, prisahám, že ich držalo neporovnateľne viac žien ako mužov! Kamkoľvek prídem, všetky zaujíma, či prsia nie sú príliš tvrdé a či vyzerajú dosť prirodzene. A tak chodím z párty na párty a ukazujem. Už som rozmýšľala, či sa tým nezačnem živiť. Je to zvláštne, keď vás kamoška ťahá v klube na toaletu, aby si mohla chytiť, ale aspoň mám, ako sa hovorí, feedback. Silikónové prsia totiž berie človek inak ako svoje vlastné. Samozrejme, že aj na tie prirodzené sa pozeráme kritickým okom, ale za silikóny si človek platí, a preto ich vníma ako produkt. Drahý produkt. Mne sa prvé dni po operácii zdali prsia obrovské. Neskôr odpuchli, a tak som nadobudla pocit, že sú príliš malé. Dnes, štyri mesiace po operácii, som spokojná. Mám za sebou prvé leto, ktoré som nestrávila pokukovaním po cudzích dekoltoch a riešením dilemy, či ísť, alebo nejsť na operáciu. Jednoducho som to spravila a teším sa. Viem, že nie všetkým sa to musí páčiť, ale práve vďaka zatracovaným silikónom sa cítim oveľa viac sama sebou. Postupne si začínam zvykať, že sa mi muži nepozerajú do očí, ale do výstrihu. Jedného dňa ma to možno bude rozčuľovať, ale dnes vám poviem: „Je to celkom príjemný pocit.”

Môj postoj sa môže zdať niekomu povrchný, smiešny, možno aj úbohý. Ja však mám radosť, že som našla odvahu zabojovať za to, po čom som túžila. Musím však priznať ešte niečo. Operácia mi pomohla uvedomiť si, že zdravie mám len jedno a vždy si dobre rozmyslím, či s ním budem ešte hazardovať.

Na veľkosti záleží: Denníček pacientky plastickej chirurgie

Výber pre vás

Na veľkosti záleží: Denníček pacientky plastickej chirurgie

Súvisiace články

Demi Moore urobila zo svojho tela drahý obchodný artikel

Pamela Anderson: Bez implantátov sa necítila sama sebou

Výber pre vás