Cestoval som vlakom zo služobnej cesty ako mnohokrát predtým. Mal som nasadnúť do rýchlika, ktorý už bol pristavený na druhej koľaji, tak som vbehol do prvého kupé, pozdravil som a spýtal som sa: Máte tu voľné?“ Mladá žena s dcérkou si ma obzreli a prikývli súhlasne hlavou. Usadil som sa a pohrúžil do svojho sveta. Už aby som bol doma! Práve dozrievajú slivky, chystal som sa na ne. Zavariť, zamraziť, naložiť do suda. Paráda, jeseň mám veľmi rád – ešte ma čaká aj voňavé hrozno a oberačka. Na všetko som bol sám, ale bol som mladý a miloval som to, a vtedy som vôbec netušil, aké krásne je mať rodinu. Až v ten deň sa všetko zmenilo...

Rýchlik sa pohol a dievčatko spustilo nekonečnú paľbu otázok. Kde sme, ako sa volá táto dedina, kopec, rieka... Mamička na všetko odpovedala s nekonečnou trpezlivosťou. Zavrel som oči a čakal, až ma klepot kolies uspí. Ale spánok neprišiel. Dievčatko totiž príliš nahlas štebotalo a trochu ma aj zaujalo. Tentoraz vymenúvalo veci, ktoré ešte nemá, a začiatok školského roka prichádza! Obdivoval som jej maminu, okrem toho, že bola veľmi sexi, bola aj veľmi pokojná, ticho prikyvovala a vedela sa vynájsť pri každej odpovedi... Skrátka, vedela, ako na svoju dcéru!

Úplne spontánne som vstúpil do ich rozhovoru a na Považí sme už boli „kamaráti“. Vtedy sa ešte v Považskej Bystrici menili rušne a stáli sme tam, a tak som sa rozrečnil, až som sa sám čudoval, čo vravím... Mamička sa tvárila, že spí, a tak sme sa rozprávali iba my dvaja. Vierka mi prezradila, kam cestujú, kde boli na dovolenke, čo rada papá, že sú s mamkou samy, lebo im zomrela babka, že...

Medzitým som hodil očkom na batožinu, kde mali kufor a na štítku kufra bola ich adresa. Hodí sa. Prečítal som si ju. A malej vravím, však my sme vlastne krajania, aj ja pochádzam od Nitry. „A kde presne bývaš?“ vyzvedalo malé stvorenie. „Nepatrí sa cudzím ľuďom tykať,“ zahriakla ju mamka. „Ale, aký cudzí, poznáme sa skoro štyri hodiny,“ rýchlo som zachraňoval situáciu. „Navrhujem, aby sme si tykali.“ Zrazu bolo v kupé veľmi veselo, malá prestala sledovať krajinu za oknom, v pozornosti som bol ja. Mobily vtedy ešte neboli, tak sme si nakoniec vymenili aspoň adresy. Vystupovali sme na jednej stanici a ja ako gavalier som im odniesol batožinu a dohodli sme sa, že o týždeň prídem po ne a zoberiem ich ku mne na zamatové slivky. Martuška sa naoko vyhovárala, ale malá už rozhodla za ňu.

O týždeň som stál pred ich domom trochu nervózny, áno, aj motýle boli v bruchu, ruky sa mi triasli... Všetko razom vyriešilo to malé šidlo. Priletela k bráne ako víchor, až som mal pocit, že celý čas čakala za rohom. Chytila ma za ruku a už som aj sedel u nich v kuchyni. Po rannej kávičke som pocítil akúsi súhru osudu. Vyrazili sme na cestu a Martuška riešila, či to bol dobrý nápad. Bol.

U mňa sa im veľmi páčilo, a tak sa návštevy opakovali každý týždeň. Spolu sme pozavárali, pooberali, smiali sa a tešili. Boli to vlastne také spoločné víkendy. A tie víkendy zrazu boli strašne krátke na všetky akcie, ktoré sme si vymýšľali a chceli uskutočniť. Preto sme sa rozhodli, že dve adresy spojíme v jednu, a tak je to dodnes. Už 26 rokov.

Príbehy lásky majú nekonečné variácie a každý má svoje čaro. Tento má v sebe nostalgiu konca prázdnin, slovenskú jeseň vo vzduchu a dobrodružstvo náhodných stretnutí, ktoré vyzerajú, že náhodné nie sú. Veľmi sme si užili tento príbeh a veríme, že povzbudí všetky osamelé duše, že láska sa dá stretnúť hocikedy a hocikde. Ak, samozrejme, jej to umožníme a nevzdáme to.

Slavo si vo vlaku prisadol k mladej žene s dievčatkom: Vtedy ešte netušil, čo ho počas cesty čaká...

Výber pre vás

Slavo si vo vlaku prisadol k mladej žene s dievčatkom: Vtedy ešte netušil, čo ho počas cesty čaká...

Súvisiace články

Moja kolegyňa náhle zmizla z práce: Keď som ju náhodou stretla na cintoríne, zostala som ako obarená

Kúpala sa s dcérou v bazéne, doma zistila, že to bola chyba: Obe ťažko ochoreli a to bol len začiatok...

Sestra sa dobre vydala a stala sa z nej nóbl panička, no mňa mala za chuderku: Takto sa ku mne zachovala

Výber pre vás