Aj vy ste občas najbezradnejšie v tej najdôležitejšej úlohe, čo vám život nadelil? Lebo my veru áno. Vo výchove detí sme, až na pár výnimiek, všetci amatéri. Nemáme návod, know-how ani mapu. Riadime sa inštinktom, rodičovskými vzormi, tým, čo máme zažité, naučené, prečítané a odpozorované. Svojimi víziami, nadšením aj frustráciami. Ovplyvňované vlastným temperamentom, očakávaniami aj obavami. Často je to, pravda, veľmi pochybný kokteil s nepredvídateľnými účinkami.

Možno ste aj vy zachytili rozhovor s nemeckým detským psychiatrom Michaelom Winterhoff om (autorom knihy Prečo sa z našich detí stávajú tyrani, Ikar 2011), ktorý pod emotívnym titulkom „Rodičia vychovávajú generáciu narcistov a egomanov“ šírili nedávno najmä rôzne alternatívne portály. Hoci ich nepovažujeme za najspoľahlivejší informačný zdroj a nevidíme svet možno až tak tragicky, uznávame, že k deťom sme dnes benevolentnejšie, liberálnejšie a nekritickejšie ako ktorákoľvek generácia pred nami. Že často dobrovoľne a vedome prestávame byť vo vzťahu k nim autoritou, ale chceme byť partnermi.

Že negujeme prirodzenú hierarchiu. Že si detské túžby, želania i vrtochy mýlime s ich potrebami. Že im v tom najlepšom úmysle vytvárame ideálne podmienky, a keď z toho vyhrievaného skleníka vystrčia nos do reality a dostanú po ňom, vôbec si s tým nevedia dať rady. Na výsledky nášho amatérskeho snaženia denne narážajú učitelia – od materských po stredné školy. Problémových detí s poruchami učenia a správania pribúda a pomaly začínajú prevažovať nad tými, ktoré školskú dochádzku a všetko, čo s ňou súvisí, zvládajú v norme. Tiež sme čítali teórie o tom, že za to môžu „éčka“ a geneticky modifi kované potraviny, ale skôr veríme tomu, čo tvrdí Michael Winterhoff , psychológ s takmer 30-ročnou praxou:

„Ešte nedávno boli deti, ktoré prichádzali do prvej triedy, zrelé pre školu. Dokázali obsedieť štyri hodiny na stoličke, počúvať a akceptovať to, čo povedala učiteľka. Dnes žijú v momentálnom dianí, orientované na vlastné chúťky a vyhýbajúce sa akejkoľvek námahe. Ako by mohli byť schopné sledovať učebnú látku, keď sa nikdy nenaučili ticho sedieť, počúvať alebo robiť niečo, na čo nemajú žiadnu chuť? Ich vývojový deficit znemožňuje, aby rozvinuli vlastnú inteligenciu.“

Ono to vlastne nie je také zložité. Ak by sme deti neprestali nosiť na rukách a pridržiavať pri prvých krokoch, keby sme im nedovolili padať na zadok a udierať sa o rohy stolov, nikdy by sa nenaučili chodiť. No a keď ich krvopotne chránime pred akýmkoľvek nedostatkom, nenútime ich robiť, čo sa im nechce, a prispôsobujeme sa vo všetkom ich nárokom a požiadavkám, netreba sa čudovať, odkiaľ sa u nás doma vzali tie milé tvory neprístupné dohode, neochotné robiť kompromisy a neschopné dodržiavať pravidlá. „Pri takejto výchove vlastne očakávame od dieťaťa vlastnosti dospelého človeka, ktoré mať nemôže,“ pokračuje Michael Winterhoff. „Deti potom majú nulovú toleranciu frustrácie. Nikdy sa nenaučili zaťať zuby, vyjsť s autoritou a vyrovnať sa s kritikou.“

Pomerne desivá je predstava, že sa raz deti nebudú vedieť (alebo chcieť) postarať o nás, keď na to príde, ale ešte horšie je, že sa pravdepodobne nedokážu postarať ani samy o seba. Poznáme pár „detičiek“, ktoré rodičia opatrovali ako oko v hlave, silou-mocou, striedaním škôl, úplatkami a inými taktikami dotlačili horko-ťažko k maturite, no ani desať rokov po nej ich nedokázali postaviť na vlastné nohy a dostať z domu. Nie, nechceme takto dopadnúť.

Asi neostáva iné, než sa vrátiť ku generáciami osvedčeným praktikám, ktoré zaručene fungovali aj bez psychologického dozoru. Napríklad, že práca šľachtí. A že bez nej nie sú nielen koláče, ale ani smartfóny, barbiny a herné konzoly. V prírodných kultúrach je práca prirodzenou súčasťou rodinného života a každý, vrátane 2-ročných detí, sa na nej podieľa podľa svojich možností a schopností. Tak boli vychovávaní aj naši rodičia, starí rodičia a aj my si matne pamätáme, že von sa nešlo, kým neboli úlohy napísané, koberce vyprášené a schody umyté. Niežeby tieto pekné zvyky dnes celkom vyhynuli, ale tínedžer, ktorý pohodlne vegetuje v smrade a pohodlí svojej izby a „nič nerieši“, je v našich končinách už pomerne zaužívaný štandard.

Napríklad jeden Samo – 20 rokov a čosi, ramená ako Jánošík, lebo každý deň je v posilke, čas doma trávi zalezený v izbe pri počítači. Otec a mama obhospodarujú veľký dom so záhradou a prestávajú dúfať, že im raz s niečím pomôže. Jeho to nebaví! On si tú záhradu nevymyslel! Nemá čas. Sťahuje si muziku a četuje. Na tieto argumenty im už došli odpovede a nemáme pre nich veru ani žiadnu radu na počkanie.

Keby sa opýtali pred 20 rokmi, tak možno... Napríklad Zuzka vie, že nikdy nie je priskoro. Jej deti majú 2 a 4 roky: „Keď niečo rozlejú, rozsypú alebo zašpinia, musia to upratať a vyčistiť. Bez kriku a výčitiek, berieme to ako normálnu vec. Ako spravia, tak spravia, ale vedia, že poriadok sa doma nerobí sám od seba.“ Vlastne čím skôr začneme, tým ľahšie to pôjde. Naozaj malé deti práca baví a to treba využiť. „Najťažšie je vydržať, mať trpezlivosť a nerobiť to za nich len preto, že ja to spravím lepšie a rýchlejšie,“ vraví Zuzka. „Chce to pevný charakter, sledovať 10 minút vytieranie kakaa z podlahy a nezakročiť, ale hádam sa mi to vráti.“

To mi povedala Majka, keď odmietla dcére kúpiť nejakú hlúposť. Tričko alebo cédečko, nepamätám sa. Trocha som sa aj začudovala, lebo nešlo veľmi o peniaze, bolo to pár korún. „Nepotrebuje to, iba to chce. Možno zajtra bude chcieť niečo iné. Ak o to fakt stojí, tak si na to našetrí alebo počká na príležitosť – narodeniny, meniny, vysvedčenie... Myslím, že deti potrebujú zažiť občas trocha frustrácie. Poznať, že nemôžu mať všetko a hneď. A že niektoré veci nebudú mať vôbec, hoci ich veľmi chcú.“

Majka s manželom majú dcéry tri, takže plniť malé, cenovo nenáročné túžby vždy a každej by mohlo vyjsť skutočne draho. Ale jej výchovnú lekciu som naozaj pochopila neskôr, keď sme už mali tiež viac než jedno dieťa a náš hlúpy zvyk kupovať takmer každú sprostosť pre potešenie nás začal tĺcť do hlavy ako bumerang. Záplava hračiek, často pochybnej kvality, väčšina ostávala po prvom ošiali bez povšimnutia. A nikdy ich nebolo dosť, pri každej náhodnej prechádzke okolo obchodu s hračkami sa deti dožadovali nových. Len tak.

Urýchlene sme novelizovali interné rodinné predpisy – darčeky možno očakávať už len na Vianoce, sviatky a špeciálne príležitosti. Hračky dôkladne lustrujeme a ani Ježiško nenosí všetko, o čo je požiadaný. Na niektoré veci si musia našetriť z vreckového. A niektoré – z kategórie zbytočné a hlúpe – prosto nedostanú ani si ich nemôžu kúpiť. Zaznamenávame pokroky v podobe väčšej radosti z vecí, chápania hodnoty peňazí a umiernenia nárokov. Ale ešte stále dobiehame zameškané, naprávame napáchané škody a občas šípime, že niečo sa už vrátiť späť nedá. Ej, mladosť – pochabosť!

Vešať deťom na nos detailné „infošky“ o domácich aktívach a pasívach, pravidelne im referovať o pohyboch na účte i na burze cenných papierov nie je nevyhnutné. Najmä v predškolskom veku to považujeme za pomerne zbytočné. Sme však za to, aby deti mali jasno vo finančných pomeroch rodiny. V tom, na čo máme a čo je nad naše možnosti. Deti to chápu pomerne rýchlo a so situáciou sa vyrovnávajú tak (ne)dobre, ako sa s ňou stotožňujete vy. Sledovali sme doslova v priamom prenose, ako sa „vďaka“ kríze a krátkozrakosti prudko otočila životná úroveň jednej rodiny, kde sa za peniaze z núteného predaja domčeka ešte roztopašne kupovali i-Pady a all inclusive dovolenky, len aby sa deti necítili ako „socky“.

Ukážkový príklad, ako nezvládnuť životnú krízu – osobne aj výchovne. Dievčatá spomínanej Majky vždy vedeli, čo je v reálnych možnostiach rodinného rozpočtu, a pomerne skoro si vedeli zrátať, čo je drahé a čo nie. Aj ony chcú iPhone 5, značkové tenisky a pekné handry. Baví ich po tom túžiť a vedia si na to počkať aj zarobiť. V lete brigádujú, strážia susedove deti alebo robia necertifi kované preklady z angličtiny a francúzštiny – dobre a rýchlo. Na „bazoši“ sú ako doma – predať, vymeniť, lacno kúpiť, to hej! Radosť a vzťah k niečomu, čo nepadlo len tak z neba, má celkom iný rozmer. Klobúk i sánku dole dávame pred rodičmi 11-ročného Tomáša z Česka, o ktorom sme čítali minulý mesiac.

Chalan veľmi túži po vlastnom počítači. Odhadovaná cena 24-tisíc korún však rodičom pripadala príliš vysoká na to, aby ju vytiahli z vrecka len tak. Tomáš si na svoj prvý vlastný počítač už tri mesiace zarába. Výrobou a predajom sušených jabĺk. Každý deň po škole niekoľko hodín jablká umýva, krája na plátky a ukladá do sušičky. Potom plní do vrecúšok a posiela odberateľom. Na internete a na Facebooku má svoju stránku a obchod. Balíčky nosí na poš tu, vypisuje podacie lístky, inkasuje peniaze a ukladá do kasičky. Rodičia mu s krájaním, sušením a balením pomáhajú, ale podstatnú časť urobí sám. Keď sa po prvom mesiaci obchod aj vďaka sympatiám na Facebooku rozbehol nad očakávania, Tomáš sa rozhodol za zarobené peniaze kúpiť ešte dve sušičky, aby zrýchlil výrobu a obrat.

Za tri mesiace má vyrobené tri štvrtiny cieľovej sumy. „Snažíme sa, aby mali deti na každej veci svoj podiel. Na malej veci podiel drobný, na cennej významný,“ vysvetlil otec, ktorý syna k „podnikaniu“ motivoval. Na niečo také má „gule“ máloktorý rodič. No chlapec získava pracovné návyky, ktoré ho v živote vždy podržia. Má jasnú motiváciu i cieľ a neuveriteľnú sebadisciplínu. A tiež veľmi konkrétnu predstavu o tom, koľko energie a práce má cenu jedného osobného počítača. A ten pocit zarobiť si naň v jedenástich rokoch, ten si nedokážeme predstaviť ani približne. Výnimočné deti sa možno rodia každý deň, ale výnimočných ľudí z nich vychovávame my. Ako sa nám darí?

Vyrastá z vášho dieťaťa nezvládnuteľný narcis? Zistite, kde robíte vo výchove chybu!

Výber pre vás