Zanechali špičkové kariéry a pohodlné džoby aby si splnili sny a venovali sa práci, ktorá ich skutočne napĺňa.

Vinárka Slobodného vinárstva, ktoré je súčasťou farmy Majer Zemianske Sady neďaleko Hlohovca. Založila ho v roku 2010 so svojím manželom a sestrou. Vinohrad je obhospodarovaný v systéme Integrovanej produkcie. Oproti konvenčnému pestovaniu hrozna je v ňom udržiavaná ekologická rovnováha a dovolené je použiť len minimum synteticky vyrobených pesticídov a chemických stimulátorov. Hrozno si tak zachováva svoj špecifický odrodový charakter a vínko je božské!

Čo ste robili predtým?

Bola som advokátka a advokáciu som vnímala trochu ako remeslo. Zdalo sa mi dôležité vedieť niečo v živote naozaj robiť. Navyše som mohla byť paňou svojho času, čo znamenalo aj väčšiu slobodu v rozhodovaní. V poslednom ročníku právnickej fakulty som absolvovala polročný manažérsky kurz na poľnohospodárskych farmách vo Francúzsku a spoznala trochu ich prostredie. No myslím, že v tom čase som bola na to ešte primladá.

Ako ste sa dostali z kancelárie do vinohradu?!

Majer patril našim predkom, ktorí tu v medzivojnovom období hospodárili, vyrábali víno pod značkou K trom boxerom, pestovali a sušili tabak. Boli aj veľkí mecenáši umenia. Po novembrovej zmene pomerov išla moja mama hľadať škatuľu s dokumentmi, ktorá zostala zamurovaná v pivnici jedného pražského bytu, kde bývala zaslobodna. Našla ju a podarilo sa jej majer zreštituovať. Rodičia začali zdevastovaný statok budovať úplne od základov, ja som im pôvodne pomáhala len s právnickou „agendou“. Premýšľali sme o tom, že veľa vinárov vlastné hrozno nemá a musí ho kupovať, tak prečo neskúsiť robiť vlastné víno?

Čo vás postrčilo k zmene?

Myšlienka spojiť sily rodiny a pracovať na niečom spolu. A potom môj muž. Pracoval ako daňový právnik a keď mi prvýkrát povedal: „Poďme robiť na farmu,“ zostala som prekvapená a rozmýšľala som, či to myslí vážne. Nechcem, aby to vyznelo ako klišé, ale láska asi naozaj dáva krídla. Uverila som mu, že to dokážeme. Mali sme malého syna Eda, ktorý potreboval mať niekde domov, a táto práca sa nedá robiť na diaľku, takže sme odišli na majer a pustili sa do toho. V prvom roku nám však veľmi pomohol slovenský vinár a náš priateľ Fedor Malík ml. My sami sme väčšinu vedomostí získali prácou s vínom a samoštúdiom.

Bola to výzva, či to zvládneme. Pretože tu ide aj o fyzickú zručnosť, ku ktorej sa krvopotne dopracovávame. Človek robí desať rokov v podstate kancelársku prácu, tak to chvíľu trvá, kým sa naučí veci. Ale zato sa z každého maličkého pokroku neskutočne tešíme!

Aké bolo vaše prvé víno? Dalo sa piť?

Nám chutilo... (smiech) Začínali sme v roku 2010, čo nebol pre vinárov až taký vydarený ročník. Teraz stojíme pred oberačkou a hrozno vo vinohrade vyzerá výborne. Jedna vec je zem a klíma, ale strašne dôležité je, ako sa vinár rozhodne s tým hroznom naložiť.

Ako s ním nakladáte vy?

Poctivo. Pre nás je najpodstatnejšie neoklamať prírodu. Dopestovať čo najkvalitnejšie hrozno a v pivnici už zasahovať čo najmenej. Nepridávať aditíva, nešpekulovať, nekrášliť. Máme základný rad našich vín Pilier a potom rad Gavalier – to sú vína, kde skúšame nové postupy. Minulý rok sme mali nádhernú panenskú úrodu Rizlingu rýnskeho a skúsili sme ho urobiť metódou „sur lie“, čiže zrel vo vlastných kvasinkách za občasného miešania. Nefiltrovali sme ho. Je to náš šampión. Pyšní sme aj na naše oranžové víno – Rulandské šedé, ktoré sa maceruje na vlastných šupkách.

Je rozdiel medzi vašimi príjmami teraz a v minulosti priepastný?

Áno. Vinárstvo sa ešte len stavia na nohy a porovnávať príjmy právnikov z bratislavských kancelárií a začínajúcich vinárov sa nedá. Správnosť nášho rozhodnutia budeme ekonomicky vedieť posúdiť až povedzme v horizonte desiatich rokov. Nehovoriac o tom, že rodinné šťastie a osobná sebarealizácia sú v peniazoch nemerateľné, hoci v spoločnosti prevláda presne opačný názor.

Majiteľka krásneho jogového štúdia Lotus joga v bratislavskom Starom Meste. Vybrať sa dá spomedzi základných aj špecializovaných hodín jogy, meditácia, individuálny tréning, prednášky a veľa iného.

Vyštudovala som v New Yorku financie a pracovala som ako senior collateral manager. Ani neviem, ako to opísať po slovensky, u nás taká pozícia nie je... (úsmev) V podstate som zaisťovala a kontrolovala pre Merrill Lynch, čo je teraz už investičná divízia Bank of America, dílerov a brokerov. Sledovala som obchody, ktoré robia, a ak sa mi zdali riskantné, robila som niečo ako margin call, čo zabezpečilo ten riskantný obchod.

Čo vás z vysnívaného Wall Streetu vytrhlo?

Muž... (úsmev) Bola som tam zabývaná, robiť na Wall Street bolo naozaj ako sen. Lenže prišla láska, rok sme fungovali jeden tam, jeden tam, a potom sme sa zhodli na kompromise, že budeme žiť v Prahe. Po dvoch rokoch sme zistili, že Praha nie je ani New York, ani domov, a tak sme sa vrátili do Bratislavy. No a dnes, keď si spomeniem, ako som žila, neviem si predstaviť, že by som sa do toho mala vrátiť... Ani za miliardu. Ak je človek šikovný, vie si zariadiť pokojný, pekný život, tu sa dá žiť rodinne, vychovávať dieťa, zároveň je všade blízko... Moje kolegyne končili v práci o šiestej-siedmej a s vyplazeným jazykom bežali za deťmi, ktoré im vychovávali babysitterky. V štyridsiatke šedivé sa snažili mať aj kariéru, aj rodinu, cítila som, že „tudy cesta nevede“.

Prečo ste si vybrali jogu?

Keď som chodievala v New Yorku cvičiť, veľmi sa mi tie ženy aj miesta páčili. Predstavovala som si, aké to môže byť, len si tak cvičiť, mať toto ako džob, riešiť úplne iné veci... A potom, po presťahovaní na Slovensko, som nevedela nájsť žiadne štúdio, čo by mi vyhovovalo. Chcela som také pekné štúdio v štýle L. A. alebo New Yorku, kde sa fakt dobre cvičí, no nie je to vec komercie. Povedala som si, že to skúsim, lebo ak to neurobím teraz, neurobím to nikdy.

Mentalita ľudí, na ktorú som nebola zvyknutá. V New Yorku ľudia vyslovene chcú cvičiť, chcú pre seba niečo urobiť, nikto ich nemusí nútiť, sú húževnatí. U nás treba väčšinou ľudí ešte stále tlačiť, prídu párkrát a potom sa už neukážu. Mnohí jogu ani neberú vážne, netušia, aká je to v živote zmena a čo všetko sa z nej dá vyťažiť. Nie je to o tom, že si človek zacvičí, vyformuje telo a ide domov. Je to životný štýl, vnútorný pokoj, mentálne nastavanie.

Čo je u vás iné ako v ostatných jogových centrách?

Stále zachovávame malé skupiny, komornú atmosféru a veľmi kvalitných učiteľov. A hlavne máme na čele človeka, Juraja Gajdoša, ktorý má PhD. z jogy, študoval v Indii liečbu jogou a skúmal využitie jogy v rehabilitácii, gynekológii, psychológii, na pracovisku atď. Toto sú neuveriteľne pokorní ľudia a zároveň top profesionáli, ktorí nepotrebujú rozprávať o posielaní energie a podobne. Cvičia pomaly, dôsledne. Nemôže sa stať, že k nám príde povedzme žena, ktorá necvičila 20 rokov a inde by ju na prvej hodine stavali do stojky. Joga je dlhodobý proces. Za dvadsať rokov ste stále začiatočníci.

Chýba vám niečo zo „starého“ života?

Iba New York a ľudia. Každý deň. Snažím sa tam aspoň veľa cestovať, už som tam zobrala aj dcéru a veľmi sa jej páčilo. (úsmev) Možno pôjde v maminých šľapajach a na dôchodok pôjdeme s manželom za ňou!

Je rozdiel vo vašich príjmoch kedysi a dnes priepastný?

Áno. V Amerike som mala všetko. Škatúľ s oblečením toľko, že som ani netušila, čo v nich je... Načo to je? Radšej si užívať život s rodinou. Moja dcéra má iba desať mesiacov a môj splnený sen je, že bude vyrastať v takomto inšpiratívnom prostredí.

Spolumajiteľka obchodu s dizajnovým ázijským nábytkom, ktorý je spojený s prírodou a nesie v sebe príbeh. Unikátne kúsky nekúpite nikde inde na Slovensku ani v okolitých krajinách. Tvoria ich najmä produkty z masívneho dreva, ktoré vyplavilo more alebo bolo získané zo starých rybárskych lodí, a takisto svietidlá a doplnky.

Ako právnička som robila predovšetkým obchodné právo. Potom prišiel zlom, vekový aj osobnostný, a pochopila som, že môj doterajší pracovný život ma nenapĺňa. Odišla chuť sedieť v kancelárii, pracovať na sebe a priznávam sa, bola som aj znechutená vymožiteľnosťou práva. Časté cestovanie a aj nejaké zdravotné výpadky neboli férové voči ostatným kolegom. Bola vo mne túžba objavovať nové a nepoznané.

Ako sa do vášho života priplietol ázijský nábytok?

Prvý raz som navštívila Thajsko v roku 1997 s partiou kamarátov a odvtedy sa tam vraciam pravidelne. Bola som očarená prírodou, kultúrou, históriou, ľuďmi, gastronómiou, vôbec celkovou atmosférou a vyžarovaním. No a každá cesta sa končila tým, že som si viezla domov nejakú sochu, dekoráciu alebo svietidlo. Pritom tieto veci rozhodne nepatrili medzi objemovo ani váhovo najmenšie... Keďže sa stretávali s nadšením u našich priateľov, vynorila sa myšlienka, či to všetko nevoziť sofistikovanejšie a našim ľuďom ukázať, že ázijský nábytok nie je len koloniál alebo rustikál, ale že predstavuje aj súčasný dizajn a vynikajúcu kvalitu. Priateľka z mladosti, ktorá žije v Ázii, mala trh zmapovaný, a tak bol plán na svete.

Čo bolo na začiatku najťažšie?

Rozbehnúť prevádzku showroomu a začať komunikovať s úplne inou skupinou ľudí, napríklad s dopravcami a colníkmi. Bolo nutné pochopiť ázijskú formu komunikácie, rozpoznať isté zákonitosti a odlišnosti. Úplne špeciálnou skupinou sú ázijskí dodávatelia, budhisti, ktorí nemajú európsky manažment. Náboženstvo ich vedie k tomu, že nemajú chcieť viac, ako je potrebné. V praxi to môže znamenať, že majú úžasný produkt, ale nijakú podporu predaja. Nemajú webstránku, produktový obrázok, dokonca ani cenník, čo je pre nás nepochopiteľné. Raz mi dodávateľ na email s otázkou, aká je cena produktu, podotýkam, úžasného, odpovedal: „Viera, not much.“ (smiech) (Viera, nie veľa.)

Kto vás najviac podporil?

Rodina a, samozrejme, partner. Advokácia by bola určite pohodlnejší spôsob obživy. Moje rozhodnutie sa nestretlo len s pochopením, pre niektorých som sa stala z advokátky predavačkou. Je to ako so stavbou domu, keby ste vopred vedeli, koľko energie a peňazí to bude stáť, tak by ste do toho nešli. Chvalabohu, že ste to teda nevedeli...

Je váš nábytok dostupný? Koľko stojí napríklad táto váza?

Cenovo by som to zaradila do vyššieho stredu. Bežný turista sa s našimi produktmi na dovolenke stretne len veľmi ťažko. Za každým je veľa ľudskej práce, dovážame ich od unikátnych dodávateľov. Konkrétne táto váza je relatívne drahšia, stojí 229 eur. Je vytvorená zložitou technikou laqueru, známou predovšetkým vo Vietname. Má bambusový základ, na ňom je 15 vrstiev laku, každá vrstva schne 2 dni. Nasleduje precízne leštenie a finálny papraďový vzor sa tvorí rozdrvenými morskými mušličkami.

Čo vás baví na vašej práci najviac?

Vybaľovanie nového tovaru, to sú doslova Vianoce. A potom spokojní klienti. Alebo keď príde architektka, ktorej prácu obdivujeme, a vidíme, že sa jej naše produkty páčia. To dodáva energiu.

Je rozdiel medzi vašimi príjmami kedysi a dnes priepastný?

Je. (úsmev) Nebyť podpory a tolerancie partnera, bolo by to náročné.

Založila internetový portál, ktorý sa zameriava na zdravý životný štýl a cvičenie. Nájdete tu množstvo motivácie, dobrých rád, odborných článkov, receptov aj profily inštruktorov.

Pracovala som v poradenskej spoločnosti, ktorá sa zaoberala vedením účtovníctva a daňovým poradenstvom, na pozícii group sales marketing manažérky pre strednú a východnú Európu. Na začiatku mala firma 20 zamestnancov, po piatich rokoch, keď som odchádzala, 200. Všeličo sa za tých päť rokov stalo, pracovala som s brutálnym nasadením, prešla som si pekným vyhorením a zistila som, že mi v tom chýba duša. Potom som našťastie otehotnela a portál som spustila po narodení syna.

Áno. Vždy som bola športový typ. Milujem šport, keď sa spotím na aerobiku, keď si zacvičím jogu, milujem zdravo variť a viem, čo to znamená, milujem zdravo žiť, lebo chcem mať kvalitnú starobu... Manžel ma naštartoval a jedného dňa prišiel s faktúrou, že: nech sa páči, kúpil som ti doménu. Tak som sa do toho pustila.

Uvedomiť si, že idem do niečoho, za čo som zodpovedná ja. Len ja, nikto iný. A druhý moment bol, že dobre, teraz sa prestaňme hrať a poďme zarábať, zháňať reklamu. Toto bolo a je stále najťažšie. Ale to nie je dôvod, prečo to nerobiť, a dnes lámeme návštevnosť 50 000 mesačne.

Internet je zahltený portálmi o cvičení, prečo ste mali potrebu založiť svoj?

To sa zdá, ale keď som ho zakladala, nebol tu nijaký so špecializáciou na skupinové cvičenia. Napríklad ja som si vtedy zháňala informácie o aerobiku a na jednej stránke som našla, kde sú kurzy, na inej, čo na to potrebujem, inde, ako viesť ľudí na hodinách, na ďalšej, ako sa stravovať... Nikde to nebolo pohromade. Chýbali mi informácie o podujatiach, kde si môžem ísť okrem klasických hodín zacvičiť, kde sú workshopy, športové podujatia, eventy. Chcem, aby si ľudia našli na stránke všetky informácie, ktoré potrebujú, a aby sa navzájom spájali. Inštruktorom napríklad ponúkam možnosť vytvoriť si zadarmo profil, keďže sama viem, aké je to ťažké. Len jedna vec sa u mňa nikdy neobjaví – diéty. Zázračné superrýchle diéty vám pomôžu schudnúť, ale nepomôžu vám udržať tú váhu a nenavedú vás na cestu zdravého životného štýlu. To mi príde ako zavádzanie, nehovoriac o tom, že mnohé vyslovene uškodia.

Čo je podľa vás momentálne najzaujímavejšie cvičenie?

Subjektívne power joga, ktorej sa dlho venujem. Ale inak mi veľmi učaroval fly fit, lebo pri ňom prekonávate samu seba. Úžasné je aj port de bras, je to taký balet na krásnu hudbu. Dnes už je toľko možností! Pre madam, ktoré by chceli začať so skupinovým cvičením, rozhodne odporúčam niektorý štýl jogy alebo pilates. Pilates a joga môžu veľmi prospieť aj ženám v prechode. Cvičí sa pri nich s hlbokým stabilizačným systémom, precvičuje sa panvové dno, a to všetko veľmi pomáha.

No, teraz už nie... (smiech) Ale bol. Minimálne rok a pol som nezarábala dokopy nič. Ja som predtým zarábala slušne, pravidelne. A zrazu som si uvedomila, aké ťažké je zarobiť sto eur. Príjem pomaličky rastie, ale hlavne žijem s ľahkosťou, akú som predtým nepoznala.

Zakladateľka humanitárnej organizácie Viac než šperk, ktorá pomáha deťom v núdzi v Keni. Poskytuje komplexnú sociálnu podporu, teda potravinovú pomoc, sprístupnenie zdravotnej starostlivosti, vzdelávanie, prevádzkuje detské krízové centrum a knižnicu.

Pracovala som v spoločnosti poskytujúcej zdravotnú starostlivosť na pozícii špecialista náboru, bola som zodpovedná za nábor a výber medicínskeho personálu. Bola to zaujímavá práca, ale neobohacovala ma. Som totiž vyštudovaná sociálna pracovníčka a chcela som sa uplatniť v tomto povolaní, ale až keď synovia odrastú. Predpokladala som tiež, že to bude skôr Ázia, ku ktorej som inklinovala...

Keď som prvýkrát navštívila Keňu v rámci dovolenky, bola som šokovaná biedou, v akej žije viac ako polovica obyvateľstva v pobrežnom regióne. A, samozrejme, túto situáciu si najviac a najťažšie odnášajú práve deti. Čo sa týka Afriky, trpela som predsudkami, ako, myslím, mnohí ľudia u nás. Isteže, sú odlišní, predsa je to iná kultúra, no nemohla som nevnímať, v akých podmienkach žijú. Nikto z nás si nevyberá miesto, kde sa narodí. Pokojne by som to mohla byť ja aj vy a nemali by sme prístup k vzdelaniu, svoje deti by sme rodili doma, zároveň by sme o ne o pár rokov prichádzali, chodili by sme iks kilometrov po vodu, drevo... Som presvedčená, že žiadne dieťa by nemalo hladovať. Mňa nezaujímajú príčiny, či je to chyba rodičov, vlády, alebo koho, považujem za svoju povinnosť pomáhať.

Ako dlho ste zvažovali?

Najskôr som Keňu párkrát navštívila, urobila som si monitoring najpálčivejších problémov v danej oblasti. Pôvodne som mala zámer, že budem pomáhať len v rámci svojich dovoleniek, ale pohltilo ma to a trávim tam minimálne polovicu roka. Najprv som kúpila malý pozemok a vybudovala na ňom jednu miestnosť, ktorá mala slúžiť ako knižnica. Lenže ukázalo sa, že je to veľmi málo.

Podporilo vás okolie, rodina?

Mala som plnú podporu rodiny. Keď som sa však niekde inde zmienila o svojom pláne, ľudia síce deklarovali podporu, no bolo tam cítiť také to – panebože, čo sa zbláznila?... (smiech) Z „vonkajšieho sveta“ akoby nikto neveril, že môže vzniknúť niečo reálne, čo pretrvá. A v čase, keď som mala iba tú myšlienku a tú jedinú miestnosť, mi veľmi pomohol profesor Krčméry. Bez neho by ten projekt nebol tam, kde je dnes. Celkovo, keď sa spätne obzriem, nechápem, kde som nabrala tú odvahu.

Ja som bola taká pohltená prácou a cieľom a tak silno odhodlaná rešpektovať kultúrne rozdiely, že som nepociťovala žiadne prekážky. Verila som, že ten nápad je správny a má význam.

Prečo sa voláte Viac než šperk?

Pôvodne sme fungovali na základe zisku vygenerovaného z predaja originálnych šperkov, ktoré vyrábajú kenské ženy a Slovenkám sa veľmi páčia. Ako sa projekt rozrástol, šperky nám zostali, no fungujeme vďaka sponzorským darom jednotlivcov a firiem. Deti sú mimoriadne vďačné, majú možnosť učiť sa, hrať sa, máme filter na pitnú vodu, jedlo, užívajú si to. Snažíme sa každému dieťaťu nájsť sponzora na Slovensku, ktorý prispieva 20 eurami mesačne a my z nich potom čarujeme... To znamená, zabezpečujeme potraviny, zdravotnú starostlivosť, odev, vzdelanie... Je to náročné. Ale pre dieťa, ktoré spalo na zemi a zrazu dostane matrac, je to úžasné. Alebo pre dieťa, ktoré ide v dvanástich prvýkrát do školy. V novembri otvárame nové detské centrum a knižnicu v Kikambale, pre deti chudobných rybárov, ktoré nemajú možnosť sa vzdelávať.

Samozrejme. A som s tým úplne v pohode... (smiech) Zrazu som zistila, že k životu potrebujeme tak málo, aby sme ho prežili plnohodnotne a spokojne.

Vyšlo im to! Zanechali úspech a kariéru, aby si splnili sny

Výber pre vás

Vyšlo im to! Zanechali úspech a kariéru, aby si splnili sny

Súvisiace články

Po čom vlastne túžite? Tieto sny vám šťastie neprinesú

Vložila do sna dušu: Pretancovala sa až na Broadway!

Odhaľte pravdu! Najväčší omyl o práci, po ktorej túžia milióny žien

Výber pre vás