Keď som končila strednú školu, bola som plná elánu a snov a nemyslela som, že onedlho budem premýšľať nad svojím osudom. Moje plány boli jasné, milovala som deti, chcela som si nájsť partnera, ktorý by ich vychovával spolu so mnou. Vysoká škola bola mojou najväčšou životnou métou. Všetko som časom dosiahla, ale nie tak, ako som si to predstavovala.

Keď sa môj život úplne zmenil, bola som čerstvou držiteľkou vodičského preukazu. Od maminy som si pravidelne požičiavala rodinné auto. Krátko po úspešnej maturitnej skúške ma spolužiaci prehovorili na výlet, na ktorý sme išli po skupinkách. Niektorí autami a ostatní sa dopravili vlakom. Všetko išlo podľa plánu. Robili sme si veľa prestávok, a keďže všetci popíjali pivo, tak som dostala aj ja chuť na jedno malé. Kúpila som si ho na najbližšej benzínke a vypila ho. Nikto ma od toho neodhováral, všetci mi stopercentne verili. Lenže alkohol mi v tom horúcom počasí riadne stúpol do hlavy. Cítila som, ako sa mi točí hlava a už som aj rozprávala dve na tri. Poprosila som spolužiaka, či by to odšoféroval – okrem mňa mal vodičák iba on, lenže odmietol. Vraj, že nebude riskovať naše životy. Ja som to teda riskla a šli sme ďalej.

Videla som v spätnom zrkadle, ako nás ide obiehať auto a keďže som bola mladá a hlúpa a frajerila som pred chalanmi, tak som to auto jednoducho nepustila a predbehla som pred nami menšiu kolónu áut. To som však nemala robiť! Predtým, ako som predcházala autá, som sa neuistila, či náhodou oproti nejde auto. Pamätám si len bielu dodávku, obrovský rachot a nastalo ticho. Začula som už len slová doktorov, ako sa ma pýtajú, či si niečo pamätám... Mali sme nehodu s oproti idúcim autom, čelná zrážka. Podľa zápisnice som prešla do protismeru. Bola som vinníčkou nehody.

Prebudila som sa na nemocničnej izbe a v rukách som mala napichané infúzie, hlavu obviazanú a počula som pípanie monitorov. Čakala som na príchod lekára či sestry, jednoducho na niekoho, kto mi vysvetlí, čo sa stalo. Keď konečne prišla sestrička, oznámila mi, že som mala šťastie. Ako jediná z posádky auta mám iba minimálne zranenia. Spolužiak toľké šťastie nemal, mal zlomenú ruku i vykĺbené ruky a otras mozgu. Kým sa zdravotne dal dokopy, ubehlo pol roka. Druhý spolužiak utrpel menšie poranenia a tretí bol na tom najhoršie. Na mieste nehody zomrel. Utrpel poranenia nezlúčiteľné so životom.

Môj život sa v tej chvíli úplne zmenil. Moje zmýšľanie bolo zrazu celkom iné, už to nebolo len o mne a mojich plánoch. Vedomie, že som zapríčinila smrť niekoho, som psychicky nezvládla. Potrebovala som psychológa a brala som vtedy nielen lieky na spanie, ale všetky možné upokojujúce prášky... V nemocnici som ležala skoro mesiac, preto som nebola na spolužiakovom pohrebe, potom som sa liečila ešte doma a po zotavení som nemala odvahu zájsť za jeho rodinou, ale nakoniec prišlo na to...

Prvé stretnutie s nimi bolo veľmi divné, cítila som sa previnilo – ako vrah. Aj sa tak ku mne správali a bolo to veľmi nepríjemné. Plakala som spolu s nimi a oni mi nedokázali v tej chvíli odpustiť a ja som sa im nevedela pozrieť do očí. Mala som pocit, že v tej chvíli som prestala žiť. A moje myšlienky sa uberali aj k tomu, že spácham samovraždu. Ale moja rodina ma na moje prekvapenie podržala.

Je to už pár rokov a mám pocit, že som si odpykala najväčší trest, aký som mohla. Nie za mrežami, ale vo vlastnom vnútri. Stále vnímam bolesť tej rodiny a na hrob spolužiaka chodím každú nedeľu a modlím sa. Doteraz mám veľký rešpekt sadnúť si za volant. Trasú sa mi ruky, keď sedím v aute, je jedno, či ho vediem ja alebo niekto iný. Keď vidím nákladné auto alebo iné väčšie, chytá ma panika. Dlhším trasám sa ako šoférka vyhýbam úplne. Ani lieky mi v tomto nepomáhajú.

Dnes už viem, že skutočné hodnoty v živote sú zdravie a priateľstvo. Nie je to len fráza, človek, ktorý prežije nehodu, vie, o čom hovorím. Sama som bola medzi životom a smrťou. Som rada, že som prežila, lebo viem, že priatelia naozaj existujú. Tí, o ktorých som si myslela, že mnou budu opovrhovať, práve tí ma v ťažkej chvíli podržali a vždy sa zaujímali o to, ako mi je. Môžem potvrdiť, že nehodu najhoršie prežíva vodič auta. Tým som bola ja. Stále dookola si premietam, že keby som sa tej plechovky piva nedotkla, keby som nefrajerila... možno by sa nič neudialo... Od nehody som oveľa vážnejšia a pokojnejšia. Pred mnohými vecami mám už rešpekt. Dúfam, že o pár rokov sa budem vedieť usmievať na svet ako pred nehodou.

Po pár mesiacoch prišli jeho rodičia za mnou a povedali, že mi odpustili, ale že je ťažké zmieriť sa s tým. Ja viem, že mi to nikdy úplne neodpustia. Začala som chodiť do kostola z toľkých pocitov viny a vyspovedala som sa. Na chvíľu som sa ocitla aj na psychiatrii a veľmi mi pomohol jeden lekár. Keď som odtiaľ odišla, cítila som sa trochu lepšie. Tam som pochopila, že osud nevieme zmeniť a nikdy nevieme, kedy vydýchneme naposledy práve my. Preto musíme žiť ďalej... Začala som čítať knihy medzi nebom a zemou a rozhovory ľudí, ktorí prežili nehody. To mi tiež pomohlo.

Osudná jazda obrátila Michaele život naruby: Zabila som človeka pri autonehode! A potom nastalo peklo...

Výber pre vás

Osudná jazda obrátila Michaele život naruby: Zabila som človeka pri autonehode! A potom nastalo peklo...

Súvisiace články

Na 1. pohľad to manželom klape, ale obaja ukrývajú temné tajomstvá: Keď TO praskne, rodina bude v šoku...

Najhoršie rande môjho života: Na prechádzke sme stretli jeho ex a on jej priamo predo mnou vyznal lásku!

Doma si nemohla nájsť prácu, tak odišla na výletnú loď: Ani vo sne by jej nenapadlo, koho tam stretne

Výber pre vás