Nikto predsa nie je neomylný a len kto nič nerobí, nič nepokazí, ako sa hovorí. No ak sa z vnútorného strážcu či navigátora stane neznesiteľný despota, ktorý uhasí každú iskierku snahy o niečo nové, každú myšlienku na zmenu a každý nápad, už to normálne nie je. Vtedy treba zbystriť pozornosť, vzchopiť sa a niečo s tým začať robiť. Najlepšie bude dať vášho vnútroného despotu do laty. Veď ak si vy neveríte, ak pochybujete o vlastných schopnostiach, možnostiach a talente – kto iný vám potom uverí?

Nora Lauková, psychologička a osobná koučka

„Sebakritika je vnútorný hlas, ktorý nám bráni realizovať, čo v sebe máme. Je spojený s negatívnym prežívaním, ktoré znižuje našu sebadôveru,“ vysvetľuje psychologička a osobná koučka Nora Lauková. „Vnútorný kritik je spojený s nereálnym vnímaním samej seba. Bráni nám získavať vieru v seba, rozvíjať naše schopnosti a posilňovať vlastné hodnoty,“ dodáva.

Podľa nej bez sebadôvery nedokážeme vnímať pozitívne zážitky a samy seba v pozitívnom svetle. „Slovenky sú expertky na sebakritiku a nižšiu mieru sebadôvery. Vždy nájdu vo svojom živote niečo, čo ich zabrzdí. Majú na seba skreslený pohľad, že nerobia všetko tak, aby to ostatní vnímali ako dokonalé a jedinečné,“ vysvetľuje odborníčka, ktorá podobné pocity zažila na vlastnej koži.

„Aj ja som prišla o prácu, kde ma ponižovali a tvrdili, že nie som dosť dobrá...“ Nakoniec Nora z práce odišla, založila si vlastnú firmu a rozhodla sa pomáhať ženám s podobnými problémami plniť si ich sny.

Hoci si podľa štúdie Activia InSync až 84 % žien myslí, že je dôležitejšie byť spokojná sama so sebou, ako získať pochvalu od niekoho iného, až 62 % opýtaných priznáva, že ich vnútorný kritik obmedzuje v osobnom živote viac ako čokoľvek iné. Pre 59 % žien je vnútorná kritika prekážkou v práci, nedôvera v seba im zabránila požiadať o zvýšenie platu. No ničiteľka našich snov ovplyvňuje aj náš voľný čas a vzťahy.

Neveríme si až tak, že sa bojíme skúšať niečo nové, spoznávať nových ľudí, prežívať veci naplno. No aj keď je situácia zúfalá a zdá sa vám, že z nej niet úniku, vždy existuje cesta, ako sa dostať zo začarovaného kruhu. Svedčia o tom aj príbehy žien, ktoré sa zapojili do projektu InSync, teda Ži v súlade.

Podľa psychologičky Nory Laukovej je na zvýšenie sebavedomia výborné napísať si zoznam toho, čo chceme v živote dosiahnuť, a našich vlastností – silných aj slabých stránok. „Nesnažte sa porovnávať a súťažiť s inými. Učte sa nachádzať reálne hodnoty, ktoré sa skrývajú vo vás. Len takto, krôčik po krôčiku, získate sebadôveru a vlastnú hodnotu. Sebadôvera je ako kryštál, ktorého plochy denne vybrusujete,“ vysvetľuje.

„Spísaním vlastných hodnôt života a vašich reálnych schopností získate objektívny pohľad na seba. Potom už ide o stratégiu krokov, ku ktorým patrí zmena prístupu vnímania okolia, potlačenie negatívnych myšlienok a využívanie asertívneho správania,“ radí koučka. Vo chvíli, keď stlmíte váš negatívny hlas na zdravú sebareflexiu, pomôže vám ako kompas nájsť správnu cestu, skúšať nové veci, dosiahnuť úspechy v práci i vo vzťahoch.

A ČO SI O TOM MYSLÍTE VY, NAŠE ČITATEĽKY?

Stále som si opakovala: Ty to zvládneš!

Po prepustení z práce som sa roky zdržiavala bokom od spoločenského i pracovného života. V dobrovoľnej izolácii som sa venovala záhradke a nechávala plynúť čas. Nemusela som pred nikým stáť v pozore, stresovať sa... Ale keď vám vyschne zdroj príjmov a ocitnete sa bez peňazí, na vlastnej koži zistíte, že život nie je žiadna sranda. Vtedy som prvý raz začala vážne uvažovať, ako sa opäť postavím na nohy.

Ale prijať rozhodnutie idem do toho, idem si hľadať nové zamestnanie, bolo ukrutne ťažké. Spájalo sa to s mojimi šiestimi krížikmi na chrbte. Najhoršie bolo, že som vyšla z cviku a stratila dôveru vo vlastné schopnosti. K tomu sa pridružilo občasné zabúdanie a nedopočutie. Čas urobil svoje. Mozog ani telo už nefungovali ako za starých čias. Preto pri predstave, ako sa opäť zapojím do pracovného života, ma ovládol taký ubíjajúci strach, že som celé noci nespávala a pýtala sa, čo si počnem. Bolo to strašné. No nedalo sa inak, len začať na sebe pracovať a zmobilizovať všetky sily. A tak som začala samu seba presviedčať...

Ty to zvládneš! Bezhranične som tomu verila. Vetu som si nepretržite mesiace, týždne, hodiny opakovala ako mantru, a tým posilňovala silu svojej viery. Od toho dňa som na nič iné nemyslela. Ňou som si zapĺňala celú hlavu a vytláčala každú pochybnosť či zaváhanie. A ono to začalo očividne fungovať. Zvlášť, keď som vetu hovorila nahlas. Pocit odhodlania ma nabíjal energiou. Cítila som zrýchlený dych a v hlave mi akoby iskrilo. Celé dni som rojčila, čo by som mohla robiť. Na akú prácu sa mám zamerať. Denne som zapínala počítač, hodiny rozposielala životopisy v nádeji, že dnes... dnes to určite vyjde.

A hoci som absolvovala pár pohovorov a nikto ma nechcel zamestnať, nerezignovala som. Nemohla som pripustiť porážku. Všetky pocity som nahrádzala vlastným presvedčením, že keď nekonečný vesmír môže byť v neustálom pohybe, nikto, ani ja nemôžem donekonečna prestupovať na jednom mieste. Nemôžem byť stále dolu. Raz predsa musí prísť deň, kedy vystúpim hore a aj mne zasvieti slnko víťazstva.

Nakoniec som uspela a začala pracovať v súkromnej firme. No jeden boj som vyhrala a druhý na mňa čakal. Každý vie, aké bývajú začiatky. Sú to nielen obavy, ako nás kolektív prijme, ale aj ako pochopíme prácu, či budeme vedieť pohotovo odpovedať ambicióznemu vedúcemu na otázky. Vyžadovalo si to veľkú dávku odvahy, viery v seba. Keď však chcete niečo dokázať, musíte sa premôcť, zaťať zuby a snažiť sa. Bojovať. Inak to nejde. Dnes vo firme pracujem piaty rok. Stále je to cesta tŕnistá, ale myslím si, že keď je človek správne naladený, zvládnuť sa to dá. Len treba veriť a posilňovať vlastné ja – a úspech sa iste dostaví.

Veľmi skoro som osirela a keďže som pochádzala z mnohopočetnej rodiny, musela som sa uskromniť – mamička nemala peňazí nazvyš. Spočiatku som nevedela, akým smerom sa uberiem po ZŠ a či vôbec budem môcť ísť na strednú školu. Bavila ma chémia, chodievala som na olympiády a rozhodla sa pre štúdium na chemickej škole. A keďže som verila, že som sa rozhodla správne, musela som sa popasovať so všetkými prekážkami a dokázať vedeniu školy, že na to mám, keďže na stredné školy boli kvóty. A tak som bez problému urobila prijímacie pohovory na strednej škole v Bratislave. Prijali ma.

Musela som sa sústrediť hlavne na štúdium, aby som dostala štipendium. Privyrábala som si aj doučovaním, písaním poviedok do časopisov, tvorbou krížoviek. Doma totiž zostalo päť súrodencov, ktorí potrebovali peniaze z rodinného rozpočtu viac ako ja. Keď s odstupom času spomínam na toto ťažké obdobie, viem, že to bola pre mňa dobrá škola života.

V poslednom ročníku som vážne ochorela a vyzeralo to tak, že nebudem môcť maturovať. A znova zvíťazila moja viera, že to dokážem. Zmobilizovala som preto všetky svoje sily. Triedna profesorka a môj krstný otec mi dodávali odvahu a podporovali ma. A ja som ich nesklamala, dokázala som to a zmaturovala som s vyznamenaním. Aj keď mojím snom bolo ďalej študovať, vrátila som sa domov, zamestnala som sa a pomáhala mamičke s výchovou súrodencov aj finančne.

Moja túžba po ďalšom vzdelaní bola však veľká, a tak i napriek tomu, že som sa bála, či sa dokážem ešte vrátiť do školských lavíc, viera v samu seba ma nesklamala ani do tretice. Rozhodla som sa s povolením zamestnávateľa študovať na vysokej škole popri zamestnaní. Na pracovisku som strávila 47 rokov, počas ktorých som veľakrát musela tiež veriť svojim schopnostiam najmä pri dôležitých rozhodnutiach. Dnes som už na dôchodku a občas rekapitulujem svoj život. Väčšina mojich snov a životných plánov sa mi práve vďaka viere v seba podarila.

Každý máme tajné túžby a sny. V mojom okolí vždy, keď som spomenula, po čom mi srdce piští, dočkala som sa len slov: Ty to nedokážeš, si na to už príliš stará. Od útleho detstva som túžila žiť na ostrove, bolo mi jedno na akom, no ako som dospievala, moje sny som si vedela aj reálne predstaviť. Lákala ma Ibiza. Už len ten názov!

Zašla som teda do agentúry, s malou dušičkou. Moje očakávania sa však najprv nenaplnili, keďže ako budúca delegátka som mala isté očakávania, no podľa slov pani v agentúre – nespĺňala som podmienky. A tu sa to začalo – prestala som si veriť, izolovala som sa od ľudí, ktorí ma predtým motivovali, prestala som dúfať v môj sen. Uplynul presne rok, keď som si povedala dosť. Začala som sa učiť angličtinu, čítala som si všetko o tejto krajine, a na vlastnú päsť som vyštartovala lietadlom smer Ibiza. Zabookovala som si letenky a moja cesta sa mohla začať.

Nikomu som o tomto dobrodružstve nepovedala, a tak som sa celá natešená v lietadle pochválila aspoň po telefóne naj kamarátke. Na Ibizu chodím ako delegátka každé leto, je to super miesto na plnenie môjho sna, pomáham dovolenkárom, keď majú nejaké problémy a viem, že moja práca má zmysel.

Vaša čitateľka Tamara

Svet, v ktorom sa pohybujem, je náročný

Michaela Musilová (28), planetárna vedkyňa a astrobiologička

Študovala na prestížnych zahraničných univerzitách, dnes na nich prednáša. Je predsedníčkou Slovenskej organizácie pre vesmírne aktivity (SOSA) a radí viacerým úspešným firmám. Presadila sa v mužskom svete, rok pôsobila v NASA, riadila misiu na simulovaný let na Mars v americkej púšti, o čom sa aj mnohým vedcom mužom môže len snívať. Aj ona však mala pochybnosti, aj ju nahlodával vnútorný kritik.

Od detstva chcela spoznávať vesmír. No rodičia ju viedli skôr k štúdiu jazykov a kultúry. Vedela aj to, že ju nemôžu finančne podporovať. No svoje pochybnosti umlčala, všetky prekážky prekonala a dnes je tam, kde chcela vždy byť. „Tesne pred ukončením magisterského štúdia som zostala takmer bez peňazí. Vyčerpala som všetky možnosti – charitu, štipendiá a podobne. Mala som z toho veľký stres, obavy, ale, našťastie, psychicky ma podporoval priateľ. Hovorila som si, že aj keď to teraz nevyjde, tak viem, že som sa naozaj snažila a nebola som nezodpovedná. Keď mi to život/cesta/možnosti nepovolia, tak sa s tým musím zmieriť, alebo sa k tomu vrátiť neskôr.“

Práca v mužskom prostredí ju naučila byť priebojnejšou. „Musela som dokázať v mužskom svete, že som taká schopná ako oni, ak nie lepšia,“ s úsmevom tvrdí vesmírna expertka. Teraz má cieľ priniesť na Slovensko astrobiológiu, rozbehnúť vesmírny sektor cez start-upy a inkubátory...

Nežije však len pre vedu, podľa nej život v súlade znamená, že máme rozvíjať všetky 3 životné piliere. Prvým je rodina, láska, priatelia, druhým práca – človek by si mal vybrať takú, ktorá ho bude živiť aj baviť, a tretí pilier je o tom, aby sme nezabúdali sa seba. Treba si nájsť čas na koníčky a na to, čo nás robí šťastné. „U seba som zistila, že mám veľkú radosť z toho, keď môžem pomôcť druhým a najmä inšpirovať mladých ľudí, aby išli za svojimi snami."

Začali si veriť a dokázali neuveriteľné veci! Alena si našla prácu po 60-ke a Tamara žije na ostrove

Výber pre vás

Začali si veriť a dokázali neuveriteľné veci! Alena si našla prácu po 60-ke a Tamara žije na ostrove

Súvisiace články

Manuál pre múdre ženy, ktoré túžia nájsť toho pravého: Ak TOTO neurobíte, zoberie vám ho iná žena!

Plus size modelka má jasný odkaz pre všetkých, ktorým prekážajú jej krivky: Budem si jesť, čo chcem!

Postavte sa ku kritike ako dáma! 4 zlaté pravidlá, ako obrátiť výčitky vo svoj prospech: Odteraz to bude hračka!

Výber pre vás