Je zo záhorskej dedinky pri Bratislave, a preto nechce svoje meno zverejniť. Susedy dodnes netušia, že jej deti boli počaté v laboratóriu. „Neviem, či im to niekedy poviem. Tu vždy ženy rodili ako čerešne, stačilo, aby sa na ne muž pozrel, a už bolo dieťa na svete. Aj mama, aj svokra nado mnou zalamovali rukami. Tu by ľudia asi nepochopili, že dnes sa musia deti vyrábať na sklíčkach.“ Jej ďalšie rozprávanie je navlas podobné rozprávaniu stoviek či tisícok neplodných žien.

„Všetky spolužiačky už kočíkovali, len ja nič. Najprv sme pristavovali k domu, potom som chcela podnikať a potom to už nešlo. Sedem rokov som preplakala. Aký hrozný paradox! Koľko peňazí som vložila do antikoncepcie, aby som dokončila vysokú školu, aby som mohla rozbehnúť obchod, a potom zase do umelého oplodnenia, aby som to dieťa mala.“

Aj jej najprv lekári radili všetko možné, kúpte si psa, choďte na dovolenku, milujte sa a množte sa a nemyslite na to. Zaplatili si pobyt v Grécku. „Lenže na to sa nedá nemyslieť,“ vraví Zdenka. Skúsila vari všetko. Aj u liečiteľa bola, pila bylinkové čaje. Celých sedem rokov mesiac čo mesiac plakala. Zase nič.

„Milovanie sa zmenilo na bohapustú drinu. Niekoľkokrát sme mali s manželom takú krízu, že sme sa skoro rozišli.“ Podstúpila niekoľko operácií, dvakrát „priefuky“ vaječníkov, uvažovali aj o adopcii, až kým nezmenila lekára, ktorý jej poradil, nech to skúsi umelým oplodnením. V jej prípade sa to podarilo.

Zdenka: Sedem rokov som preplakala

Výber pre vás