Písal sa rok 1985. Naša malá škôlkarka nám oznámila, že budú mať v škôlke koncoročný večierok v maskách. Deti sa tešili, rodičia už menej, pretože zháňať masky nebolo v tej dobe také jednoduché ako dnes. Väčšinou sa šili doma, ale čas pracoval v tomto prípade proti nám, Vianoce sa neúprosne blížili a my sme mali kopec iných povinností, ako začať šiť nejakú masku.

Našťastie manželka pracovala v obchode, a tak, keď ona niekomu niečo odložila, odložili aj jej inde. Tak to kedysi chodilo. Socialistická solidarita! V požičovni masiek pracovala jej spolužiačka a spolu vybrali kostým Snehulienky. ,,Hádam tam bude mať aj 7 trpaslíkov,“ žartoval som.

V deň konania večierku som si uvedomil, že nemáme pre dcéru škrabošku. Manželka ma ubezpečila, že tie vyrobili pani učiteľky, tak som si vydýchol, že máme po starostiach a rozvalil som sa na gauč. Vtom mi manželka oznámila, že mám ísť dcéru o 18.00 vyzdvihnúť. ,,O 18.00? Však vtedy dávajú výnimočný hokejový zápas. To už som chcel sedieť pred televízorom,“ ohradil som sa, no nepomohlo. Vedel som, že ďalšie moje protesty by boli zbytočné.  Vymyslel som si to tak, že po dcéru pôjdem už o 17.00, aby som to stihol, a každý bude spokojný. Zastavil som pred škôlkou a vybehol z auta. Už vonku bolo počuť riadny hluk z gramofónu.

Vošiel som dnu a kam som sa pozrel, hemžilo sa to samými pirátmi, Karkulkami, indiánmi. Trpaslíka som nenašiel ani jedného, zato Snehulienky boli aspoň tri. Všetky deti boli rozkošné, šťastné a ako pekne tancovali. Dcérka ma zbadala, odkryla si tváričku, a vtedy mi to docvaklo. Zabudol som doma foťák. ,,Nič to,“ povedal som jej, ,,ideme domov, ani ťa neprezlečiem a doma ťa vyfotím. Cestou sa ešte zastavíme u babky, aby ťa videla aj ona.“ Janka spustila veľký plač, že ona ešte domov nejde a ušla tancovať. Deti sa chichúňali a točili sa vo víre tanca.

Kýval som na dcérku, no odkýval mi iba zajačik, Snehulienka ma ignorovala. Vošiel som teda medzi deti, zobral som Snehulienku na ruky a naložil do auta. Otočil som kľúčom a uháňal preč. Zrazu sa ma pýta: ,,A kde ma veziete?“ ,,Veziete? Dobre počujem? Vlastná dcéra mi vyká?“ preletelo mi hlavou. ,,K babke,“ odsekol som. ,,K babke?“ vykríkla preľaknuto. Veď my žiadnu nemáme. Vtom som spozornel, otočil sa a odkryl jej škrabošku z tváre. Nebola to moja Januška!

Dolu chrbtom mi začal stekať pot až po kolená a tie sa mi roztriasli. Celou cestou som v duchu nadával na seba a na hokej a modlil som sa, aby si medzitým pre Snehulienku neprišli jej vlastní rodičia.  ,,Len pokoj, vrátim sa späť a Snehulienky jednoducho vymením,“ upokojoval som sa. Pred škôlkou som jej nasadil masku a smerovali sme do víru zábavy. Mal som v pláne nepozorovane ju vrátiť a zobrať domov svoju dcéru. Nikto by si nič nevšimol, nebyť mojej (pravej) dcérky, ktorá ma už všade zháňala. A tak prišla aj so svojou učiteľkou, že sa jej stratil otecko.  Pani riaditeľka krútila hlavou, no sľúbila, že nič nevyzradí.

Veď napokon všetko dobre dopadlo.  Neviem, ako by som to uhral dnes, keď sa už aj nevinný omyl stáva únosom.

Príbeh zmäteného muža: Manželka mu dala dôležitú úlohu a tak to dopadlo!

Výber pre vás

Príbeh zmäteného muža: Manželka mu dala dôležitú úlohu a tak to dopadlo!

Súvisiace články

Osud je niekedy veľký výmyselník! Neuveríte, ako si Martina našla svojho manžela

Na prvý pohľad šťastná rodina, ale niečo na nej nesedí: Dianin život sprevádza veľká záhada!

Skutočný príbeh nešťastnej vnučky: Babka jej rozdelila rodičov, ale to najhoršie ešte len prišlo!

Osud sa s nimi nepekne zahral: Kamarátka jej závidela šťastné manželstvo, ale kruto sa mýlila!

Výber pre vás