V rokoch 1954 až 1956 som slúžil u letcov v Přerove v Čechách. Vtedy tam prevažovali východniari zo Slovenska. Väčšinou slobodní mládenci. Piati z nás však mali doma vážne známosti. Jeden z nich bol môj dobrý kamarát a učiteľ z neďalekej dediny pri Prešove a chodil s dievčaťom od Bardejova. Nejaký ten týždeň pred odchodom z vojenčiny mi oznámil, že sa musí oženiť, lebo jeho milovaná je tehotná. Zablahoželal som mu a on mňa a ešte jedného vojaka pozval za družbov na svadbu.

Deň pred svadbou sme všetci traja vyrazili z Přerova nočným rýchlikom. Jasné, že sme popíjali už po ceste. Veď toto bola posledná cesta ženícha ako slobodného mládenca. Po Spišskú Novú Ves sme ešte ako-tak odolali spánku, ale pred Margecanmi sme všetci zaspali a zobudili sa až pred Košicami. Toto nás hneď prebralo z alkoholového opojenia, ale už bolo neskoro. Na spiatočný spoj do Kysaku sme museli čakať dve hodiny s prázdnymi peňaženkami a žalúdkami.

Ani na lístky sme nemali. Sprievodca sa, našťastie, nechal uprosiť, keď sme mu vysvetľovali, že ženích predsa musí prísť na svadbu. V Kysaku sme museli čakať na vlak do Bardejova ďalšie tri hodiny. Dostali sme sa tam až o piatej popoludní namiesto o ôsmej ráno. Ale to sme ešte stále neboli na mieste. Autobus odchádzal do dediny, kde sa svadba konala, až o dve hodiny. Šofér, našťastie, poznal ženícha, tak nás zobral zadarmo.

Keď sme konečne dorazili do malej viesky pri poľských hraniciach, už sa zmrákalo. Hneď prvý dedko na nás vybalil, že darmo ideme na svadbu, tá sa nekoná, lebo mladý ženích nedošiel... Ale naše modré uniformy takmer bleskovo vniesli život do smútku svadobčanov. Mysleli si, že sa ženíchovi po ceste niečo stalo a rodičia z jednej aj druhej strany už ani neverili, že dorazíme. V živote ma nikto toľko a tak srdečne neobjímal.

Svadobčania nás stískali, bozkávali, búchali po ramenách. My sme boli zase takí hladní, že nám až slinky tiekli a žalúdky kvílili, ale namiesto jedla nás nalievali alkoholom a hnali do kostola. Ja ako hlavný družba som mal viesť nevestu k oltáru. Svet sa so mnou knísal, ešte šťastie, že nevesta bola dosť silná, a tak moje občasné balansovanie vedela rýchlo vyrovnať. Po svadobnom obrade, ktorý nemal konca-kraja, sme sa konečne dostali aj k jedlu.

A prvý tanec, ktorý som mal tancovať, bol s nevestinou sestrou ako hlavnou družičkou. Bola nádherná, mala biele šaty až po zem a krásne modré oči. Ale len čo sme urobili pár krokov, ja som jej stúpil na šaty a tie sa v páse roztrhli. Veľmi som sa hanbil a moja tanečnica sa rozplakala a všetci tvrdili, že to neveští nič dobré. Musela sa ísť prezliecť, ale našťastie, sa už nič zlé nestalo. Na druhý deň nás všetci vyprevádzali, nabalených, že sme zachránili svadbu. Môj priateľ žije dodnes v rodinnom šťastí a deti už má odrastené a ani jej sestre sa nič zlé nestalo, čo som veľmi rád.

Čitateľ Jozef

Ženích vyrazil rýchlikom na svadbu, ale... Nečakane zaspal a na zvyšok príbehu do konca života nezabudne

Výber pre vás

Ženích vyrazil rýchlikom na svadbu, ale... Nečakane zaspal a na zvyšok príbehu do konca života nezabudne

Súvisiace články

Neuveríte, ako matka zvozila dcérin výber svadobných šiat: Ako jej toto mohla povedať?

Ako mi TO mohla spraviť? Novopečené nevesty odhalili, aké to bolo, keď im pokazila svadbu žiarlivá sestra

Na ten trapas len tak nezabudne! Keď zistil, čo nechtiac vyviedol kolegovi, v sekunde ho prešiel smiech

Výber pre vás