O tom, že Zuzka vidí zle, nik v rodine netušil.<strong> „Jedného dňa mame spadla na zem sponka do vlasov a chcela, aby som ju zdvihla,“</strong> vysvetľuje Zuzka, ktorá vtedy mala iba tri roky. „Nezdvihla som ju, lebo som ju nevidela. Mama nelenila a vzala ma k lekárovi v Prešove, ktorý však tvrdil, že som len spomalená vo vývine a že sa nedeje nič vážne. Mama však už bola v strehu a vybrala sa aj k inému lekárovi – k uznávanému očnému do susedných Košíc.“

<p>Zuzanu vyšetril a diagnóza znela – atrofia zrakového nervu. Keďže ide o chorobu, ktorá sa nedá liečiť a nepomáhajú ani okuliare, dievčatku sa poriadne skomplikoval život už v detstve. „V škole som sedávala v prvej lavici, učitelia sa snažili písať veľkými písmenami a ani tak som nevidela dobre. Zle sa mi čítalo aj učilo, prvú lupu na čítanie som dostala, až keď som bola piatačka. Neraz na mňa kričali, že pri písaní mám dávať hlavu vyššie. Tak som im hovorila, že ju nedám vyššie, lebo nevidím. Za totality to bolo ťažšie ako dnes, keď majú takto postihnutí ľudia viac pomôcok,“ vysvetľuje a dodáva: „Vidím len veľké predmety, ale aj to rozmazane a neraz len ich obrysy,“ približuje situáciu Zuzana, ktorá však nestráca optimizmus.

Veľkým problémom je pre Zuzanu aj jednoduché prechádzanie cez cestu. „Vidím, že sa blíži auto, ale neviem odhadnúť vzdialenosť. Bojím sa prechádzať aj cez prechody, je to pre mňa stresujúce. Najviac mi vyhovujú hovoriace semafory, ktoré mi prechádzanie uľahčujú, a tiež tie, ktoré vydávajú iný zvuk pri zelenej farbe pre chodcov. Problém mám aj pri platení, lebo nevidím hodnotu mincí. Preto v obchodoch radšej platím papierovými peniazmi,“ objasňuje, ako sa žije, keď takmer prídete o zrak.

<p>Problémy má aj v domácnosti. „Nevidím, koľko je hodín, nevidím na váhu, keď varím a pečiem. Všetko je náročnejšie. Nemám peňazí navyše, veľmi by mi pomohla hovoriaca váha, hovoriace hodinky. Snažím sa byť samostatná, ale aj po rokoch mám občas pocit krivdy, že sa to stalo práve mne. Najviac ma demotivujú neochotní ľudia okolo mňa. Napríklad aj na úradoch. Keď mám vypísať papiere a poviem, že nevidím, úradníci neraz na mňa kričia, že mám nosiť okuliare. To mám každému vysvetľovať, akú mám chorobu a že mi okuliare nepomôžu?“ pýta sa a z očí jej vyhŕknu slzy. „Keď idem k lekárovi do Košíc, vždy musím niekoho poprosiť, lebo sama ísť nemôžem. Ťažko sa mi orientuje v cudzom teréne,“ priznáva ďalší problém matka dospelého syna Dávida, ktorý po nej toto ochorenie nezdedil, ale v ich rodine sa, žiaľ, objavilo u sestrinej dcérky.

Napriek tomu, že jej stav je trvalý, poberá len čiastočný invalidný dôchodok 215 eur, preto musí chodiť do práce. „Som upratovačka a mám asi pomoc od anjelov, lebo vždy upratujem pedantne a nik sa nesťažuje,“ pousmeje sa milá žena, ktorá okrem upratovania rada varí. Ako hovorí, svoj život si prispôsobila tak, aby dokázala fungovať čo najlepšie aj sama. „Nie je to ľahké, ale ja som to nikdy nevzdala. A to isté odkazujem všetkým. Aby sa nebáli a bojovali. Lebo život je krásny a žijeme ho len jeden raz,“ uzatvára Zuzana Merta.

Atrofia papily zrakového nervu označuje úbytok nervových vláken, ktoré tvoria zrakový nerv. Je výsledkom poškodenia niektorej časti dráhy optického nervu. Papila je výrazne bledšia, subjektívne sa prejavuje zníženou zrakovou ostrosťou, kontrastnou citlivosťou, porušeným vnímaním farieb a výpadkami v zornom poli.

Zuzana už od narodenia trpela, ale nikto to netušil: Vážnu chorobu prezradila až čierna sponka

Výber pre vás

Zuzana už od narodenia trpela, ale nikto to netušil: Vážnu chorobu prezradila až čierna sponka

Súvisiace články

Miloval mačky a chcel, aby tak vyzerala aj jeho manželka! Smutný príbeh mačacej ženy Jocelyn

Tento príbeh vás dojme: Manžel celý život pil kávu so soľou, až po jeho smrti zistila, PREČO

Skutočný príbeh: Dva mesiace po svadbe zistila, že je všetko inak!

Výber pre vás