So svojím vekom nemá problém, vôbec sa ho nesnaží tajiť. A načo, veď každý vie, že má tridsaťročnú dcéru. Keď sme sa stretli, žila v očakávaní. Manžel jej totiž sľúbil, že jej pripraví perfektnú oslavu. „Celý život boli moje narodeniny zatlačené do úzadia Vianocami. Odmalička som mala menšie darčeky než sestra, ktorá má narodeniny v januári. Teraz to však nemôžem prejsť len tak. Mám veľa kamarátov a tí radi oslavujú,“ zveruje sa nám oslávenkyňa. Myslí si, že najlepšia zábava je v domácom prostredí. Tento rok jej preto manžel režisér Peter Mikulík sľúbil niečo výnimočné. Je známe, že je gurmán, a pani Zuzana dodáva, že aj najlepší kuchár, akého v týchto zemepisných šírkach pozná. „Budem celá v bielom a na odev si zlatými farbami dám napísať obrovskú šesťdesiatku,“ s úsmevom nám prezrádza.Ako väčšina žien si darčeky vyberá celý život sama. Muži sú síce pri tom - a potom ich treba chváliť, aký úžasný darček vybrali. Herečke sa rozsvietia oči a tajomne prezradí, že si rozšírila zbierku anjelov, ktorú už roky buduje.“ Je ich plný dom, sú aj na chalupe. Mám ich veľmi rada a tento najnovší je skutočne úžasný.“<IMG src=" https://img.lesk.cas.sk/155195.jpg " align=left hspace=4 vspace=4 border=0 alt="„Vrásky mám ako každá žena, čo nechodí na plastiky. Ani ich neplánujem, nemám rada bolesť.“"></a>Len žijem a teším saZuzana Kocúriková rozhodne nevyzerá ako šesťdesatnička. „Žijem totiž na plné obrátky! Od rána do večera sa teším zo všetkého, čo ma stretne. Vrásky mám ako každá žena, čo nechodí na plastiky. Ani ich neplánujem, nemám rada bolesť. Je to len boj s veternými mlynmi. Keď s tým raz začnete, musíte pokračovať. Ďakujem Bohu za to, že som zdravá. Ak by ma niečo bolelo, čomu by som sa tešila?“ zamýšľa sa. A priznáva, že je vášnivá lyžiarka. V mladosti vraj mala poriadne divoký štýl jazdy. Už je opatrnejšia, kosti si chráni. Zato vlasy si pestuje celý život. A celý aj počúvala narážkami, že už by sa konečne mala dať ostrihať. Odpovedala vždy rovnako: "A načo?" Len raz ju dala mamička ostrihať nakrátko, keď sa fotografovala na občiansky preukaz. „Teraz v divadle hrám v predstavení Odchádzanie v krátkej parochni. Kolegovia opať odhlasovali, že sa mám dať ostrihať. Takže to určite neurobím. Dnes sú skvelé parochne, vyzerajú prirodzene. Jednu si kúpim, aby som uspokojila tých, čo ma chcú vidieť s krátkymi vlasmi,“ so smiechom konštatuje čiernovláska. Spôsobila to náhodaO kariére herečky nikdy nesnívala. V rodine mali aj umelcov, akademická maliarka Viera Žilinčanová bola Kocúrikovej teta. „Keď som uvažovala, čím by som chcela byť, jednoznačne mi vychádzalo, že to bude niečo s výtvarným umením, možno kostýmové výtvarníctvo. Bola som dosť zručná, od štrnástich som si sama šila. Absolvovala som večerný kurz strihov a šitia medzi takými maminami. Boli to pre mňa starenky, hoci mali okolo štyridsať. Šila som si fakt divoké modely. Zúril socializmus a ľudia boli ako sivá masa, rovnako sa obliekali. To ma iritovalo,“ spomína pani Zuzana. Jej starý otec bol univerzitný profesor, asketický človek, ktorý ju veľmi miloval. Lenže Zuzkine divoké oblečenie nemohol stráviť. <IMG src=" https://img.lesk.cas.sk/155197.jpg " align=left hspace=4 vspace=4 border=0 alt="„Herec sa vyvíja a rastie jedine v divadle,“ tvrdí herečka. Na snímke so ZDENOU STUDENKOVOU a s KAMILOU MAGÁLOVOU."></a>„Čím som staršia, tým viac verím na osud, že v našom živote nič nie je náhoda. Verím, že všetko, čo sa nám deje, niekto zhora riadi. Tento osud zariadil, že ma v šestnástich na Zlatých pieskoch odfotografoval jeden pán z Koliby.“ Tam práve chystali film o maturantkách, a na základe osudových snímok z kúpaliska pozvali dovtedy neznámu, ale krásnu dievčinu na konkurz. Slávna študentkaKto si raz k hereckej profesii privonia a má to dané osudom, už sa jej nepustí. Ešte predtým ako začala pani Kocúriková študovať, účinkovala vo viacerých slávnych filmoch. Tie sa dodnes hrajú. Nezabudnuteľný je Muž, ktorý luže, kde sa mladučká zjavila po boku vtedajšej obrovskej hviezdy, francúzskeho herca Jeana-Louisa Trintignanta. „Mamin priateľ, ktorý emigroval v šesťdesiatom ôsmom, nám napísal list, že v Paríži pri eiffelovke je obrovský bilbord a tam je hlava Jeana-Louisa a Zuzky Kocúrikovej,“ spomína. Skutočne hviezdny začiatok. Roky jej štúdií sa odohrali v tom najúžasnejšom období na konci šesťdesiatych rokov a začiatku sedemdesiatych. Bol obrovský boom slobody. „Éra hippies, Beatles, v ľuďoch vytrysklo niečo, o čom dnešní mladí môžu iba snívať. Ja som práve vtedy začínala kariéru." Do prvého ročníka ju vyberal pán Chudík. Zuzanu Kocúrikovú, Ďura Kukuru, Andyho Hryca, Vlada Durdíka, Dušana Tarageľa, Zora Laurinca, Eda Víteka. "Z dievčat som pri herectve zostala ja jediná,“ konštatuje jubilantka.Misia vo ViedniPo prvom ročníku prišla okupácia a Chudík emigroval do Viedne, prichýlil ho Burgtheater. „V septembri 1968 sme mali nastúpiť do druhého ročníka a nevedeli sme si predstaviť štúdium bez milovaného pedagóga. Tak sme sa skupinka študentov stopom vybrali do Viedne. V Burgtheatri som vydrankala jeho adresu. Bol veľmi šťastný, že sme ho navštívili. Dve či tri hodiny sme ho prehovárali, aby sa vrátil, že ho potrebujeme.“ Keď sa študenti so svojím obľúbeným pedagógom rozlúčili a šli domov, nechali mu plnú ulicu odkazov. Pri rozostavaných domoch boli kade s vápnom. Našli si palice, namočili ich do toho vápna a celú ulicu popísali odkazmi: Čakáme vás, Potrebujem vás, Vráťte sa. A Chudík sa naozaj vrátil. Hoci, žiaľ, už do školy nenastúpil. Ročník dostal národný umelec Jozef Budský. <IMG src=" https://img.lesk.cas.sk/155196.jpg " align=left hspace=4 vspace=4 border=0 alt="Svoju tridsaťročnú dcéru KATKU nenúti usadiť sa, ale vraví, že by ju to potešilo."></a>Zrušené KorzoDivadlo Korzo bolo v tých časoch mimoriadne populárne. Zuzana Kocúriková v ňom hrávala už počas štúdia. „Po skončení školy som dostala ponuku stať sa jeho stálou členkou. Bola som šťastná, lenže kým som stihla dokončiť diplomovú prácu, divadlo zrušili. Našťastie, hneď v ten deň, ako som sa to dozvedela, prišla ponuka zo SND. Angažoval ma tam práve môj ročníkový pedagóg, úžasný režisér Jozef Budský, ktorý bol zároveň šéfom Činohry SND.“ Tomuto divadlu už zostala verná celý život. O svojich kolegoch aj dnes hovorí, že si rozumejú. I keď to už je úplne iné ako kedysi. „Keď sme mali malé deti, chodili sme na dovolenku aj šesť-sedem rodín naraz na to isté miesto. Teraz sa život zmenil. Možno aj preto, že je ťažší, je veľmi o peniazoch a to sa mi nepáči. Lenže je to boj o prežitie, a ten sa nedá ovplyvniť. Družnosť a pocit, že sme jedna rodina, sa stratil. V SND sa však máme radi, tolerujeme sa. Keď príde mladý kolega, v priebehu roka si s ním potykáme a vôbec sa nevyvyšujeme. To nám zostalo z čias, keď herci boli kočovníci a bolo jedno, či má niekto sto rokov, alebo dvadsať. V práci sme jeden na druhého odkázaní. Divadelné predstavenie nie je dobré vtedy, ak je v ňom dobrý jeden herec. Musíme byť dobrí všetci, je v tom kus intimity,“ zamyslí sa pani Kocúriková.Inšpirácia bezdomovcomTeší ju, že má pekný repertoár. Je jej smutno za postavami, ktoré skončia, ale teší sa na nové, čo prídu. Spomíname spolu na tie, ktoré hrala so sebazaprením. Bolo to v časoch socializmu, keď sa hrávali povinné veci. Daň za to, že sa hrali aj dobré hry. S oveľa väčšou radosťou však, samozrejme, spomína na tie, ktoré boli zvláštne. Napríklad Portugália. Kultová hra o dedinskom zapadákove, o malej vzorke ľudí, čo sa stretávala v krčme. “Hrala som tam alkoholičku, úplnú spodinu, takú chuderku. Mojím partnerom bol Stanko Dančiak a diváci nás milovali. Na javisko som vždy prišla na bicykli so sieťovkou a s nákupom. Vždy som spadla a šťavnato zahrešila. Spočiatku ma chytali bezsenné noci. Trápila som sa, ako túto ženu zahrám? Nechcela som, aby to bola len vonkajšková karikatúra, chcela som ju pochopiť.“ Cestou z práce stretávala bezdomovca, starého a zdevastovaného alkoholom. Začala si ho viac všímať, detailne študovať. „Prvýkrát počas svojej divadelnej kariéry som postavu uchopila najskôr zvonka, a potom sa do toho dostala aj tá duša.“Tréma aj tisíci razNikdy by svoje povolanie nemenila. Napĺňa ju šťastím, nie je to len práca, ale tak trochu aj poslanie. Hoci je to aj celoživotná neistota a pochybnosti. „Môžem mať ikstú premiéru, pred každou mám trému a pochybnosti, či to bude dobré. Ale je to úžasné povolanie. Keď sa skončí predstavenie, spadne opona, zaznie aplauz šesťsto ľudí, to sa nedá ničím nahradiť. Divadlo je konkrétny dotyk s divákom. Keď robíte pre televíziu alebo pre film, nikdy neviete, ako to prijmú. Herec sa vyvíja a rastie jedine v divadle,“ myslí si herečka. Hovorí, že je poverčivá, preto neprezradí, po čom túži. „Životná skúsenosť totiž hovorí, že ak v živote po niečom veľmi túžim, venujem niečomu veľa úsila a energie, vždy sa to minie s účinkom. Potom príde niečo nečakané, s čím nepočítam... A to je krásne.“ Je jasné, že na hereckej profesii je najťažšie presadiť sa. Konkurencia vždy bola aj bude. Ale Zuzana Kocúriková má recept: „Treba mať talent, posadnutosť touto prácou a tvrdé odriekanie. Keď sa vám darí, všetko je ľahké. Ak sa nedarí, tak je zasa ťažké všetko.“Park, čo zostaneObrovskú opustenú gazdovskú usadlosť na Záhorí manželia kúpili už dávno. Dôvod je jasný: „Chcem po sebe niečo zanechať. Herecká práca je pominuteľná. Ale založiť park, to sa mi zdá úžasné. Preto ma práca v mojej záhrade tak veľmi baví. Do pozemku zasahuje aj kostolíček a ja som romantická duša, okamžite ma to miesto očarilo." Šéfom tej záhrady je pani domu, ale pomáha aj manžel. "Najskôr som si nakúpila literatúru, poctivo si všetko naštudovala. Dokonca som ovládala aj názvy rastlín v latinčine! V záhradkárstvach na Slovensku nebolo dostať takmer nič, len paradajky a kapustu, tak sme chodili nakupovať rastliny na Moravu. Mala som trabant a ten som dvakrát do roka naložila stovkami priesad okrasných kríkov a kvetov. Zo začiatku mi tretina vyhynula, lebo som nevedela, ktoré prežijú. Teraz je moja záhrada ako mladá žena v rozpuku, ako dievča, keď je najkrajšie.“ Ako ju Vilma zachránilaKeď mladá herečka nastúpila do SND, dali ju do jednej šatne s pani Vilmou Jamnickou, ktorá robila všetkým horoskopy. Po nejakom čase sa aj Zuzana odvážila požiadať ju o vypočítanie budúcnosti. „Všetko som jej nadiktovala a o dva týždne mal byť výsledok. Nič mi však nehovorila, a keď som sa jej spýtala, čo mi vyšlo, vždy to zahovorila. Kolegyne mi prezradili, že tam bolo voľačo zlé. Tak jej vravím - pani Vilma, veď mi to povedze, ja to zvládnem. A ona na to - moja milá, tuto v Dome lásky ti vyšlo, že ťa niekto okolo tridsiatky zabije lesklým predmetom. Mala som vtedy dvadsaťjeden a tridsiatka sa mi videla vzdialená. Len som sa na tom smiala. Mojej mame to úplne jedno nebolo. Žila som si spokojne ďalej.“ O pár rokov si na veštbu spomenula. Opäť pani Vilmu poprosila, aby skúsila ešte raz. Čo keď v tom bola nejaká chyba? Lenže to vyšlo opäť rovnako. „Poradila mi však, ako sa tomu dá vyhnúť. Povedala, aby som mužov radšej neprovokovala a nevyvolávala zbytočne vyostrené situácie. Poslúchla som ju a asi sa to do môjho podvedomia zapísalo silno, lebo celý život som sa tak správala. Bohvie, ako to naozaj bolo. Možno ma pani Vilma naozaj zachránila pred niečím strašným.“

Zuzana Kocúriková: Oslava v bielom

ncpz

Nový čas pre ženy

Móda a krása

Rubrika

Kvízy

Zdravá a štíhla

Celebrity

Ľudia a príbehy

Sex a vzťahy

Voľný čas

Astro

Video

PLUSKA.sk

Zuzana Kocúriková: Oslava v bielom

Výber pre vás