Keď je reč o viere, nemôžeme nespomenúť cirkvi a ich dogmy. Dobre, dobre, my kresťania sme na tom ešte pomerne slušne samozrejme, len keď privriem oči nad pokusmi kresťanských vládnych strán schváliť v parlamente zákaz interrupcií). Európania sú predsa len inteligentní na to, aby sa v 21. storočí nedali spútať nezmyselnými príkazmi potláčajúcimi základné ľudské práva. Ale stačí, aby ste si odskočili na dovolenku napríklad do Tuniska a namiesto drahých hotelových rezortov pozorovali ľudí okolo seba. Je veľmi pravdepodobné, že ak si dáte každý deň dostatočné množstvo alkoholu z ponuky all inclusive, uveríte rečiam kultivovane pôsobiacich sprievodcov, ktorí tvrdia, že v ich krajine vládne demokracia a všetci sú si rovní. Krásne to majú naučené. Ale keď budete chcieť vidieť viac a večer si vyjdete namiesto hotelového baru do miestneho podniku, pochopíte tunajší význam slova demokracia. Je totiž pravdepodobné, že okrem vás, osôb ženského pohlavia, tu budú popíjať silný mätový čaj a cez vodnú fajku fajčiť jablkový tabak iba domorodci. Muži. A na otázku, kde sú všetky manželky a priateľky týchto mužov, vám sprievodca presvedčene odpovie, že sú tam, kde ženy majú večer byť. Doma. Možno si poviete: okej, nie je to až také zlé.

Predstavíte si, ako trávite večer doma vy. Negližé od Victoria´s Secret, fľaša dobrého vína, kamošky a nejaká bláznivá komédia s hercom, ktorý má hriešne pekný zadok. To naozaj neznie zle. Ale keď na druhý deň prejdete z hotelovej pláže na tú, kde chodia domáci, pochopíte, že niektoré miestne devy handry od Victoria´s Secret ani rozptýlenie nepotrebujú. Ochotne (a dobrovoľne) nasledujú svoju vieru (99 % veriacich sa v Tunisku hlási k sunnitským moslimom), a preto je skutočnosť, že sa kúpu zahalené od hlavy po päty v čiernom látkovom mundúre, podľa sprievodcu ich „demokratické“ rozhodnutie. Načo by boli moslimkám bikiny, keď teplomer ukazuje plus 40? Veď by mohli prechladnúť. Nie je to absurdné? Ešte absurdnejšie je však to, že aj po návrate z dovolenky nájdete na Slovensku medzi ženami také, ktoré svoj život zasvätili niečomu, čo im úplne zatemnilo mozog.

Poznáte vo svojom okolí niekoho, kto veští z kávy? Je to celkom bežná záležitosť, ja sama si rada dám raz za uhorský rok vyveštiť u kamarátky, čo ma čaká. Čo na tom, že sa väčšinou netrafí? Mne to neprekáža. Na predpovediach typu, že sa vydám za bohatého cudzinca a za rohom ma čaká úžasná kariéra, sa zabávam. A ak náhodou príde nejaké negatívne echo, vpúšťam ho jedným uchom dnu a druhým von. A vždy ma udiví, keď sa dozviem o niekom blízkom, kto napriek svojmu vzdelaniu a inteligencii rieši každú životnú dilemu s pomocou veštice, kartárky alebo panej, ktorá číta budúcnosť z kávy. Iba sa mi to zdá, alebo sa títo ľudia naozaj dobrovoľne vzdávajú vlastného rozumu a intuície a radšej sa spoliehajú na „zaručené“ čáry-máry-fuk od nejakého cudzinca? Veď to je na smiech. Nedávno ma však prípad z kamarátkinej rodiny presvedčil o tom, že nech sú niektoré absurdity akokoľvek vtipné, nemusia sa skončiť úsmevom. Kamarátkina mama, nazvime ju Mária, je zrelá žena. Celý život pracovala ako účtovníčka a popritom stihla vychovať dve krásne deti a starať sa o to, aby mal jej milovaný muž Peter doma vždy navarené. Idylka začala trochu pokrivkávať, keď táto vzorná manželka a pracovitá zamestnankyňa v 40-ke objavila svoju údajnú schopnosť veštiť z kávy. Neviem, či je možné, aby sa tento jej talent prejavil až tak neskoro. Isté však je, že Mária bola o svojich schopnostiach presvedčená. Kamarátka sa smiala, že mama má zrejme po jej odsťahovaní na internát málo aktivít, a tak si vymyslela novú zábavku. „Keď som prišla na víkend domov, zrazu ma nečakala teplá večera, ale mama v úlohe veštice Teodory, ktorá mi ako prvé vsúvala do ruky šálku s kávou. Bolo to šialené, ale aj šialene zábavné.“ Problém nastal, keď si Mária všimla, ako jej manžel nad dresom so špinavým riadom uprene pozoruje šálku od jej kávy. Bola presvedčená, že jej muž má rovnaké schopnosti ako ona, a toto presvedčenie nezmenilo ani presviedčanie jej muža. Po rannej káve preto od toho dňa nasledoval rituál, pri ktorom si každý umyl vlastnú šálku, pričom Mária bola pri tomto akte extrémne obozretná. Niežeby mala čo ukrývať, ale vraj mala pocit, že jej manžel uvidí až na dno jej duše, a to nechcela. Milý Pavol začal po čase Máriu podozrievať, že pred ním tají niečo, o čom by mal vedieť. A keď ani po roku nepoľavila, zbalil si svoju šálku a odišiel kávičkovať k inej žene, ktorá sa nebála pozrieť mu miesto kávy do očí. Keby existovali nominácie roka za rozvod z blbosti, tak by som pani Máriu určite nominovala. A jej dcéra by jej poslala svoj hlas.

<strong>Kalendárne a iné absurdity</strong>

Eva je 25-ročná žena. Prívrženkyňa lunárneho kalendára. Radikálna. Poslednú fi remnú párty vynechala, lebo mala strašné vlasy a v ten deň jej podľa kalendára neodporúčali, aby si ich umývala alebo ich nedaj bože strihala. A ísť žúrovať s tou slamou, čo mala na hlave, to by bol pre ňu koniec sveta. Ešte horšie však bolo, keď ju pozval na rande pri večeri jeden fešák a ona ho napriek tomu, že sa jej páčil, musela odmietnuť. Lebo Mesiac dorastal a ona sa bála, že z neskorej večere by pribrala. Na druhý deň to chcel mládenec zachrániť tým, že vybral celkom inú aktivitu: plaváreň. Opäť však strelil úplne vedľa. Lebo dotyčná dáma bola presvedčená, že má vplyvom dorastajúceho Mesiaca nafúknuté brucho a taká nedokonalá sa pred svojím nápadníkom producírovať nemienila. Na tretí deň sa z toho cítila pod psa, a tak pozvala na rande ona jeho. Na prechádzku. Celý čas sa mu snažila vysvetliť, prečo odmietla ísť s ním na večeru a do plavárne. Nechápal. A viac sa jej neozval. Nech to znie akokoľvek absurdne, aj tento príbeh je zo života. Keď tak o tom premýšľam, poznám desiatky žien, ktoré celý svoj život riadia podľa tarotových kariet, podľa toho, čo im povie kyvadlo, podľa kníh s dokonalým návodom na mužov a tak ďalej. Jedna známa je celkom kuriózny prípad. Odmalička verila tomu, že jej sny majú povedať niečo zásadné. A táto viera spôsobila, že keď sa jej prisnilo niečo o smrti, nasledujúci deň odmietala vystrčiť päty z domu. Zlé pritom bolo, že sa jej o smrti snívalo pomerne často. Neprítomnosť v práci ospravedlňovala tým, že jej zomrel niekto z rodiny, a stretnutia s kamarátmi rušila pod zámienkou, že ju bolí hlava. Medzi vlastnými klamstvami kľučkovala dovtedy, až kým jedného dňa nedostala výpoveď. Pretože jej šéfovi bolo jasné, že pri takom počte mŕtvych by muselo ísť minimálne o mor, aby to bola pravda.

Sú to len normálne príbehy normálnych žien, pri ktorých by ste sa možno ani nepozastavili. Málokto sa pozerá na ľudí, ktorí si veštia z kávy, s pocitom, že je to absurdné. Ľudia skrátka chcú veriť. Niečomu. Najmä ak sa im v živote nedarí a nevedia kade ďalej. A občas neustriehnu mieru toho, kedy je niečo zábava a kedy sa ich život mení na Absurdistan. V tej chvíli nechápu, že viera nie je plavčík z Baywatchu, dokonca ani jeho červené záchranné koleso, ale iba niečo, čo nám má spríjemniť plavbu životom. Ale kormidlo, to má byť stále v našich rukách.

Absurdistan: Každý niečomu verí, čomu veríte vy?

Výber pre vás