Vrátnik nervózne postával pri východe. Čakal, kedy sa zjaví tá usmiata baba z marketingu. Už dlho ju pozoruje. Vždy pozdraví, poďakuje za otvorenie turniketu, nie ako tie namyslené baby z riaditeľstva. Vždy odchádza medzi poslednými. Určite ju doma nikto nečaká. V noci o nej sníva. Táto noc bola mimoriadne ťažká. Zobudil sa celý spotený. Aj sa musel osprchovať a použiť ten sprej, čo mu dala sesternica pod stromček. Musí ju osloviť, teraz alebo nikdy, hovoril si v duchu. Cinkol výťah, konečne ona. Usmiata ako vždy. Sama. To je znamenie. Len tak, pre šťastie, pohladil puzdro služobnej zbrane, vystrel sa a ponaprával si čiapku. Do toho! Odkašľal si: „Ehm, dobrý, zase posledná? Ja len... ja len, že či by ste nešli... na kávu? So mnou na kávu. Niekedy.“

Úsmev jej doslova zamrzol na perách. Vykoktala trápnu výhovorku, že nestíha, a rýchlo so sklopenými očami odkráčala. Aj tak si v nich stihol prečítať zhrozenie: TO UŽ FAKT VYZERÁM TAK ZÚFALO, ŽE MA NA KÁVU POZÝVA LEN OŠUMELÝ VRÁTNIK?

Dobrá otázka. Inštinktívna reakcia. Slušnosť a rovnoprávnosť bokom, keď ide o milióny rokov genetickej evolúcie. Tá nám bezohľadne velí hľadať si lepšieho partnera, ako je naša vlastná hodnota na genetickom trhovisku, v mene lepšej budúcnosti našich potomkov. A ak sa nedarí uloviť lepšieho, rozhodne neklesať pod svoju úroveň. Skôr ako ju odsúdime, že je to len úbohá namyslená hus a takého slušného starého mládenca so zbrojným pasom je pre ňu škoda, mohla sa aspoň na tú jednu kávu obetovať, skúsme si niečo povedať o mechanizme, akým si tú predstavu o vlastnej úrovni vytvárame.

Arizonský vedec profesor Bruce Ellis nalepil tridsiatim študentom na čelo čísla od 1 do 30 a zadal im jednoduchú úlohu: vytvorte pár so študentom, ktorý má na čele čo najvyššie číslo. Študenti videli čísla ostatných, to svoje nepoznali. Všetci sa ihneď zhŕkli okolo študenta s číslom 30 a ten veľmi rýchlo pochopil, čo má na čele a že je najžiadanejší. Odmietol sa predať lacno. Nakoniec utvoril pár s číslom 29. Naopak, číslo 1 po neúspechu vytvoriť pár s číslom 30 postupne znižovalo svoje nároky, každý neúspešný pokus ho presviedčal o jeho nízkom postavení. Napokon sa spojilo s prvou osobou, ktorá tiež vyššie nepochodila. S číslom 2. Ostatní študenti sa dali do párov podľa vlastnej šikovnosti a rýchlosti s číslami okolo seba.

<strong>Koho budeme považovať za primerane žiaduceho partnera, vychádza z podmienok, v akých žijeme.</strong>

Vždy keď tento experiment niekde spomeniem, spoločnosť sa rozdelí na niekoľ ko skupín. Matematici hneď začnú riešiť, ako ľahko sa dá zistiť to vlastné číslo na čele aj bez párenia. Romantici ma znechutene odsúdia, ľudia predsa nie sú čísla, každý má iný vkus a preferencie, nie sme na trhu a ja skončím v pekle, lebo toto selektovanie zaváňa elitárstvom, ak nie rovno fašizmom. Ľudia s nízkym sebahodnotením majú jednoduché riešenie – vyberať si hneď medzi nízkymi číslami a celý život im dávať najavo, aké môžu byť šťastné, že si ich vybrali. Sebavedomí sa na tom kráľovsky bavia a aj keď podotknú, že je to veľ ké zjednodušenie, pripustia, že je na tom kus pravdy. Áno, je to len experiment a rozhodne je na ňom viac pravdy, ako by mnohým humanistom bolo milé. Veľa naznačuje o tom, ako to funguje v skutočnom živote. V experimente naše gény nahradil príkaz profesora Ellisa. V skutočnom živote nás práve ony nútia hľadať najlepšieho možného partnera a nepredať sa pod svoju hodnotu. Život nie je matematika a naše kvality nemáme očíslované a nalepené na čele. Ako ukázal experiment, nepotrebujeme ani zložito matematicky svoju hodnotu vypočítavať, vyčítame ju jednoducho z reakcií nášho okolia. Preto sa tá nešťastná dievčina z úvodu tak preľakla. Trúfalosť vrátnika jej naznačila, že ju považuje za oveľa nižšie číslo, akým sa dovtedy sama cítila.

„Ja si pamätám celkom presne, kedy som postúpila z levelu bezpohlavná kamarátka do levelu žiaducej kočky,“ vraví na margo toho experimentu Danica. „V treťom ročníku na gympli, na školskom plese v hoteli Kyjev. Kamarátka ma prvýkrát v živote namaľovala, prinútila ma rozpustiť si vlasy a nechať doma veľ ké dioptrické okuliare. Vymenila som neforemné stromácke sukne za sesternicine sexi diolenové šaty a prvýkrát si obula topánky na vražedných päťcentimetrových opätkoch. Ako v tej najhoršej romantickej komédii o premene škaredého káčatka na labuť! Všetci štvrtáci ma chceli pozvať na drink, tancovať so mnou. Keď ku mne pristúpil Miro, najkrajší chalan na škole, s vlastným autom a ešte k tomu bubeník v školskej kapele, fakt sa mi roztriasli kolená. Musela som z toho plesu utiecť, vôbec som nevedela, čo mám s tou všetkou pozornosťou robiť. Čo je však najvtipnejšie,  už na druhý deň ma začali baliť aj chalani z našej triedy – záujem obdivovaného Mira mi u nich poriadne pridal na cene.“

Koho budeme považovať za primerane žiaduceho partnera, vychádza z podmienok, v akých žijeme. U krovákov v Botswane bodujú iné mužské a ženské prednosti než v pretechnizovanej modernej spoločnosti. Ale v princípe je to stále to isté u lovcov a zberačiek ako u vrátnikov a manažérok, len to má iné vonkajšie znaky. U mužov boduje sila a moc, u žien plodnosť – oboje vlastnosti, ktoré zvyšujú pravdepodobnosť prežitia vlastných génov v nasledujúcich generáciách. Krováci na prežitie v neľútostnom buši potrebujú najmä fyzickú silu, my v strednej Európe ekonomickú silu, teda peniaze. Tie si vie vlastným mozgom a šikovnosťou zabezpečiť skôr cintľavý intelektuál ako svalnatý rambo. Jeden známy k tomu dodáva: „Byť nonšalantne pozorný, nevtieravo vtipný, neochvejne trefný a podľa možnosti osprchovaný, to by malo tiež pomáhať. V mojom prípade sa ukázalo výhodné stáť vždy v pološere.“ U žien sa plodnosť prejavuje navonok znakmi, ktoré vnímame ako ideál krásy – symetrická postava, štíhly pás, zdravé vlasy. Prsia, aj keď na ich viditeľnosti záleží, napodiv nie sú znakom plodnosti, ale to by sme zabŕdli do oblasti, ktorá si žiada samostatný článok, tak to berte ako fakt. Keď u žien v súvislosti s príťažlivosťou nespomíname aj vzdelanie, inteligenciu či schopnosť v čomkoľvek sa vyrovnať mužom, nie je to preto, že by sme tieto vlastnosti podceňovali. Lenže to, čo si na ženách cením napríklad ja, je celkom nepodstatné v súvislosti s témou vytvárania heterosexuálnych párov. Nuž ale, medzi nami dievčatami, každá inteligentná žena vie, ako sa urobiť krásnou, však?

Nech sa tomu bránime, ako chceme, napokon sa aj tak držíme otrepaných schém, že všetci muži chcú krásne ženy a všetky ženy chcú bohatých a mocných mužov. Všetky tie vyhlásenia mužov, že na žene nie je dôležitá krása, totiž hovoria o tom, kam sa muži sami zaraďujú, na aké ženy si sami trúfajú. Ak teda niekto bude príliš okato vychvaľovať vnútornú krásu a inteligenciu svojho dievčaťa, je vysoko pravdepodobné, že viac ako nedostatok jej vonkajšej krásy obhajuje nejaké vlastné nedokonalosti. No a všetky tie vyhlásenia dievčat, že nepotrebujú ozajstných chlapov schopných zarobiť a zabezpečiť rodinu, že je pre ne dôležitejšia ich romantická nepraktická neschopnosť, sú obhajobou ich vlastnej nedostatočnej príťažlivosti.

V rámci jednej civilizácie máme rebríčky v podstate rovnaké. Jestvuje istý všeobecný ženský ideál krásy a mužský ideál úspešnosti. Niekomu sa možno viac páčia dlhé vlasy, iný si všíma väčšie prsia, niekto oceňuje technickú zručnosť a iný hudobný talent, ale to všetko sú dodatočné nuansy, ktoré sa objavujú v každej lige. Nemôže sa stať, že muž, ktorého ja považujem za najúžasnejšieho na svete, bude úplne odpudzujúci pre pani z našej učtárne. Ak si pomôžeme tou experimentálnou stupnicou od 1 do 30, tak rozdiel medzi mojím a jej hodnotením nemôže byť viac ako 2 – 3 stupne.

Všetci do jedného by sme chceli tridsiatky, teda najlepších, najbohatších, najkrajších, najinteligentnejších a najpríťažlivejších partnerov. Dobrovoľne si však vyberáme zo skupiny ľudí na našej úrovni. Stačí si spomenúť na nedávny televízny hit Farmár hľadá ženu. Všetci farmári snívali o dokonalých štíhlych a mladých modelkách, všetci by sa chceli stretnúť s blonďavou herečkou Mirkou Partlovou. Keď však začali hovoriť o tom, akú ženú chcú, uvedomili si, ako vysoko môžu sami rúbať, a zrazu mali plné ústa pracovitosti a dobroty. Čo si napokon povyberali ste mohli vidieť na vlastné oči.

Katarína mala šťastné detstvo a rástla do krásy. Otec bol pre ňu Boh. Keď jej krehkým pubertálnym vekom zatriasla skutočnosť, že školskú Miss nevyhrala ona, ale predčasne vyvinutá Pamela z vedľajšej triedy, otec ju utešoval: „Nevadí, že nie si krásna. Si múdra a veľa dokážeš!“ Ako ľahko sa dá zlomiť sebavedomie malej ženy jednou vetou! Do tej chvíle Katke ani vo sne nenapadlo, že by krásna nebola. Áno, skutočne v živote dosiahla veľa. Lenže si stále vyberala mužov hlboko pod svoju úroveň a tých, čo by k nej patrili, odmietala alebo ich trápila záchvatmi menejcennosti a žiarlivosti.

Prípad Kataríny naznačuje, že to, ako nás hodnotia iní, často závisí od toho, ako sa cítime a hodnotíme my samy. Je to teda obojsmerný proces. Vždy máme vo vlastných rukách možnosť urobiť niečo, aby sme sa stali vyšším číslom, než akým práve sme.


<div id="_mcePaste" style="position: absolute; left: -10000px; top: 583px; width: 1px; height: 1px; overflow: hidden;">Koho budeme považovať za primerane žiaduceho partnera, vychádza z podmienok, v akých žijeme.</div>

Ako si vyberať partnera? Párte sa s najvyšším číslom!

Výber pre vás

Ako si vyberať partnera? Párte sa s najvyšším číslom!

Súvisiace články

Chcete s ním bývať? Toto od toho očakávajú muži!

Rady múdrych žien: Takto si ho omotáte okolo prsta!

Výber pre vás