Ten potenciál majú v sebe všetci otcovia aj fotrovia. Mierumilovní aj dominantní, pijani, bitkári, bohémi... normálni, obyčajní, bársakí. Sú to naši prví muži. Na nich sme si nemotorne testovali odkiaľ pokiaľ, čo sa dá vyžobroniť úsmevom, čo vyžehliť pohľadom a ako lichotiť, aby bol namäkko. Pozorne sme sledovali, čo otec urobí alebo neurobí, čo povie alebo nepovie a ako vlastne to celé zložité magické veľké dačo medzi mužom a ženou funguje.

Všetci, čo prišli po nich, sú len „náhradky“. Lebo veľkáčky môžu robiť s chlapmi všetky tie psie kusy, ale vnútri sú nasiaknuté tým, čo si priniesli z domu.

Nie je to zďaleka také jednoduché a idylické, ako by sa mohlo zdať. Ťažko nájsť otca, ktorý namiešal kokteil prísnosti, pochvaly a obdivu dokonale, aby svoju dcéru v dospelosti vyslal medzi párenia chtivých mužov dostatočne pripravenú, teda sebavedomú a vyrovnanú s rodovými záležitosťami. Aj otec je len človek a nepochybne vychovával najlepšie, ako vedel, ak odhliadneme od extrémnych prípadov, ktoré však pre tento raz vynecháme. Niekde možno viac ubral, niekde pridal a vyformoval našu mienku o svete mužov a pravidlách, ktoré v ňom fungujú. Nie je to dokonca ani také jednoduché, že dcéra alkoholika si nájde zase len alkoholika a dcéra despotu skončí pri despotovi. Je to vzťah na celý život a prechádza svojimi fázami. Vzťah medzi dcérou a otcom je o hľadaní blízkosti, vytvára sa inak a náročnejšie než vzťah syna s otcom. Mama je len jedna, svätá pravda, naučili sme sa od nej, ako byť dobrou starostlivou ženou a raz aj obetavou matkou. Ale otec je naša prvá šablóna o partnerstve, meradlo dôležitých vzťahov, s ktorými sa budeme v živote pasovať.

Modeluje nás a robí to láskavo, no veľmi precízne. Vedome či nevedome. Preto môže mať jeho neprítomnosť alebo zlyhanie také fatálne dôsledky na našu budúcnosť. A áno, aj preto dnes milujete muža, ktorého milujete.

Kedysi, ešte okolo roku 1940 sa tvrdilo, a teda aj verilo, že prítomnosť otca pri výchove detí je vec zanedbateľná. Že načo už len neohrabaného otca pri takýchto ženských taľafatkách... Muži chodili do vojen, a vôbec. Pramálo sa starali o to, aby dohliadli na správne vzory v hlavách svojich dcér. Keď sa to očakávalo, buchli po stole, poprípade strieskali podľa potreby, a bolo vychované (obľúbená metóda má tuhý korienok, veľ kej obľube sa teší dodnes). Až postupne, opatrne, vďaka mravčej práci psychológov a odborníkov všetkého druhu sa prišlo na to, že pravda je úplne inde. Že prítomnosť otca je pre zdravý vývoj detí nesmierne dôležitá. Osobitne dcér, tak ako je vzťah matka – syn najdôležitejšou investíciou do jeho ďalších úspechov s opačným pohlavím.

Odmyslime si všetky detaily a zoraďme si otcov do troch základných kategórií:

– Otec, ktorý mlčal, neprijímal, nevysielal, neobjal, nepochválil, nekomunikoval, nekooperoval. – Otec, ktorý chválil, povzbudzoval, vštepoval, lichotil, venoval čas. – Otec, ktorý nebol. Absentoval, odišiel, umrel.

A tuto to máme. Tri hlavné prúdy, podľa ktorých sa uberajú naše vzťahy v dospelosti, spolu s príslušnou typológiou chlapa.

Všetky výskumy od Azerbajdžanu po Washington, ktoré kedy boli na túto tému zrealizované, dokázali, že dievčatá, ktoré mali v detstve a počas dospievania nejaký problém s otcom, si ho pekne ponesú aj do budúcich vzťahov. „Náš otec bol z generácie, ktorá veľmi neprejavovala city,“ spomína Alica. „So sestrou nás nehladkal, neubezpečoval, že nás ľúbi, že sme, čo ja viem, pekné, šikovné...

Bol tam, ale tak pianko. Nikdy sme sa poriadne neporozprávali, a to platí dodnes, keď sme už obe preč z domu.“ Alica aj jej sestra si našli vysoko dominantných partnerov. Neistotu pred mužmi úspešne skrývajú pod svetácku masku extrovertnej žoviálnosti, zaručene by ste nepovedali, že vnútri jednej i druhej je to celkom, celkom inak. Prejavy lásky od mamy si síce užili vrchovato, ale poznáte to, slovo muža, a najmä v puberte, to je iný level. Dcéry, ktoré od otca nikdy nepočuli, že ich má rád najviac na svete a že im tie šaty na stužkovú nenormálne pristanú, ťažko uveria, že sú hodné milovania a obdivu. Komplexy a prázdnota, usalašené v dievčenskej dušičke, si robia svoju robotu, kvasia, bujnejú, vsugerúvajú nám rôzne predstavy o sebe samej a zbaviť sa ich je fuška na pol života. Alica so sestrou to zobrali z druhého, na pohľad lepšieho konca. Zaplavili svojich partnerov enormným množstvom zadúšavej lásky, dávali, dávali, dávali, aby si zabezpečili ich nehynúcu vernosť. Naveky. Poistka na lásku pritom neexistuje a bohužiaľ ani priama úmera medzi má dať – dal, v tomto prípade dala. Nevšímavý a neemotívny otec vychoval krásne a úspešné ženy, ktoré však milujú chorobne.

Dcéry sú na tom údajne oveľa horšie ako synovia, ak vyrastajú bez otca. Mužský vzor je dnes luxusný tovar, nielen preto, že každé druhé manželstvo je v rozvrate a počet slobodných matiek trhá rekordy, ale aj pre mužov ako takých. Lebo byť mužom v roku 2012 nie je žiadna selanka. Nič už nie je, ako bolo predtým, a úlohy zďaleka nie sú tak jednoznačne podelené ako za čias našich mám a babičiek. Nie je dané už ani to, kto nosí domov viac peňazí, kto prispieva viac na chod domácnosti, kto je vo vyššej funkcii, kto nosí nohavice a je hlavou rodiny, a mnohí muži len tak... vegetujú. Na dobré sa ľahko zvyká, preto mama, ktorá všetko rýchlo, múdro a perfektne vyrieši, nepotrebuje pomoc a nad každým počinom otca ohrnie nos, prilieva tiež vodu do ohňa. „ Bola som zvyknutá, že u nás doma velila mama. Keby bola narukovala do armády, bola by za krátky čas dosiahla najvyššie možné vojenské funkcie. Aj s bratom a otcom sme vždy scvakli nohy a vykonávali príkazy, zákazy a príslušné odporúčania, ktorým sa nesmelo odporovať,“ vraví Renáta. „Môj otec bol milý a milujúci, no totálne utlačený muž bez hlasovacieho práva.“ 28-ročná právnička má za sebou niekoľ ko vzťahov, v ktorých zúfalo ťahá vždy za dlhší koniec. „Chcela by som niekoho, kto sa už konečne o mňa postará. Moji partneri sa na mňa pozerali ako na obrázok a čakali, čo urobím alebo vymyslím. Zdá sa mi, že muži činu vymreli,“ vzdychne si Renáta.

Je to zákonitosť priťahovania. V dospelosti priťahujeme to, na čo sme boli v detstve zvyknuté. To, v čom sa podvedome cítime dobre a bezpečne.

Aj keď sú tie signály často falošné a aj keď to, na čo sme boli v detstve zvyknuté, môže mať od dobra a bezpečia ďaleko.

Dievčatká, ktoré ticho sedeli v kúte alebo plakali v postieľ kach, kým ich otec rozbíjal taniere, mlátil mamu alebo inak tyranizoval rodinu. Dievčatká, ktoré sa chveli od strachu, neskôr prosili mamu, aby sa rozviedla, a ešte neskôr, keď už vládali, ju bránili a zaprisahali sa, že im sa to nikdy nestane. Mnohé to naozaj dokážu. Nájdu si milujúcich mužov a neprestanú celý život ďakovať. Alebo sa pri prvom náznaku podobného problému dokážu rázne pozbierať a odísť. „Boli sme traja súrodenci, deti alkoholika. Dnes už nebývam doma, ale vždy, keď dostanem správu o ocovi, ešte stále sa mi roztrasie žalúdok,“ hovorí Andrea. „Otec pil, keď sa s mamou zobrali, potom sa rozviedli, odišiel na liečenie, abstinoval tri roky, tak sa k nemu mama zase vrátila. Vydržalo mu to ešte päť rokov, ale v mojej štrnástke sa to začalo znova. Môj otec bol vždy strašne prísny, autorita ako hrom, a keď sa zrúbal do nemoty, to bol koniec. Chodili sme okolo neho po špičkách a potom zase v hrobovom tichu čakali, kým vyspí opicu. Slope dodnes, na etapy. Tri mesiace nič a potom je tri dni naliaty. Ja nemám žiadneho priateľa. Veľmi sa bojím, že si nájdem podobného, tak radšej zostávam sama.“ Keďže funguje rovnica, že si hľadáme mužov fyzicky alebo osobnostne podobných našim otcom, niet sa Andrei čo čudovať. Mnohé vyberajú tak dlho, až kým si nenájdu muža s podobným problémom. Nemusí byť badateľný na prvý pohľad. Je však niečo v správaní týchto žien, čo provokuje dovtedy, kým sa niečo nestane. A napätie, to je ono, odmalička v ňom vyrastali, každý cirkus sa ráta. Aj deštrukčný vzťah im zvráteným spôsobom poskytuje svoju zvrátenú istotu. To, čo videli doma, im pripadá normálne, a takto sa rozpadávajú celé vetvy rodín, ktoré si hrozné dedičstvo odovzdávajú z generácie na generáciu.

Ale zas, aby sme nezvaľovali na otcov zodpovednosť za všetky vzťahové katastrofy, ktoré sme si schopné pripraviť, pripusťme, že jednak nie všetko, čím dnes prechádzame v súvislosti s mužmi, je podmienené postavou otca, a jednak nezabudnime na super otcov parťákov. Otvorili nám nový rozmer a vďaka nim sme toľko zistili, pochopili. O svojej vlastnej hodnote, o dobrých a zlých chlapcoch, o zodpovednosti, výzvach, bojovnosti, futbale, rybách... Otcovia, ktorí nezostali paralyzovaní určitou normálnou neistotou – čo si len s tou dcérkou počnem, keby som mal chalana, bolo by to ľahšie – sú fantastickí oddaní fanúšikovia babincov. Majú doma po dve-tri dcéry a pyšne hovoria, že sa im splnil sen. Psychológovia skúmajúci životy mimoriadne úspešných žien z biznisu, vedy, politiky atď. zistili, že mali jedno spoločné: otcov, ktorí im venovali veľa času. Zahŕňali ich do čisto mužských aktivít, povzbudzovali ich, vypestovali v nich zdravú súťaživosť a verili v ich schopnosti. Uznanie zo strany otca je fatálna motivácia a jeho dôvera z nás robí silné baby. Kým syn ho kopíruje, dcéra ho obdivuje. A puto, ktoré ju k nemu viaže, môže byť viac aj menej vrúcne, ale je maximálne podstatné pre jej budúce šťastie v láske. „Ja som mala to šťastie,“ usmieva sa Veronika. „Otec ma bral na poľovačky, stále sme sa spolu hrali, chodila som zvonka otlčená, zašpinená, odmietala som sa obliekať do ružovej a nemala som bábiky.“ Veľa času spolu trávili osamote, mama nikdy nežiarlila (lebo aj to sa stáva) a z Veroniky vyrástla mladá žena – manažérka, úspešná v kariére aj vo vzťahu. A takisto on ustriehol hranicu, aby svoju princezničku nezadusil a nezrútil sa, keď vyletí z hniezda za iným chlapom (lebo to sa stáva hádam ešte častejšie). „Otec vždy vedel ako na mňa. Ale bez nátlaku. Nepoučoval, nikdy v živote nemal výhrady k tomu, s kým chodím, akú prácu robím, a nemoralizoval, ani keď som bola puberťáčka.“

Vedci z univerzity v Chicagu sa v istej štúdii pýtali dcér na ich predstavy o vysnívanom partnerovi. Väčšina z opýtaných žien odpovedala, že sa chce vydať za úplne, ale úplne iný typ muža, než akým bol ich otec. Napriek tomu si dve tretiny z nich vzali presne taký typ mužov, ktorý im bol z domu tak dôverne známy. Môj otec je Blíženec. Už len to! Veselý, ukecaný, nerozhodný, šarmantne nezodpovedný, zodpovedne šarmantný, s obrovským srdcom, salónny lev, umelec a bonviván. Ženy boli z neho vždy namäkko.

Aký otec, taký partner: Prečo si ho vyberáme podľa otca?

Výber pre vás

Aký otec, taký partner: Prečo si ho vyberáme podľa otca?

Súvisiace články

Dcéra Jana Saudka: Brala drogy, otec ju odstrihol!

Peter Lipa o dcére Katke: Nezakazujem jej skoro nič

Dcéra musela otcovi každú chvíľu dávkovať pivo!

Výber pre vás