Môj priateľ Jozef je taký medvedík. Vždy usmievavý "pohoďák".. Asi preto je mi s ním dobre a mám ho rada. Ale nikto nie je bez chyby. Jednu veľkú a podstatnú chybu totiž má: žiarlivosť.

Kto to nepoznal, nepochopí, ako môže byť bezdôvodná žiarlivosť ponižujúce a nepríjemná. O jednej žiarlivej scénke, ktorá ma veľa zasiahla, by som chcela rozprávať.

Leteli sme spolu na dovolenku do Chorvátska. Celý týždeň sme si užívali slniečko a obaja sme sa opálili à la černoškovia. Úžasná pohoda a spokojnosť.

Úplne posledný deň pred návratom domov som chytala posledný bronz na pláži a zrazu Jozef spustil: "Ten chlap tamto sa ti asi veľmi páči, nie?"

Prekvapene som sa opýtala: "Koho myslíš?" Jozef na to: "Prosím ťa, celú dobu sa na neho zamilovane pozeráš, aspoň neklam!" Ja som sa naozaj na nikoho konkrétneho nepozerala, ale márne som mu to vysvetľovala - proste bol ako hluchý a urazil sa.

Ďalší deň sme mlčky zbalili kufor a išli na letisko. Keď sme v letiskovej hale čakali na odbavenie, spoznala som na Jozefovi, že sa niečo deje. Bol celý červený, nepokojný, vyzeral ako rozžeravený hrniec, ktorý každú chvíľu vybuchne.

Ale potom prišlo niečo, čo ma úplne šokovalo a na čo nikdy nezabudnem. Jozef vstal, vzal náš spoločný veľký kufor, bez slova ho otvoril a začal z neho vyťahovať moje osobné veci. Dával ich na vedľajšiu stoličku - a ja som tam stála s otvorenými ústami a vôbec som nechápala, čo to robí a prečo.

Keď som sa spamätala, postrehla som, že celú situáciu sledujú všetci prítomní cestujúci. Začala som Jozefa prosiť, nech to nechá. Ale márne. Dokončil svojrázne "upratovanie", môj cestovný pas hodil na kôpku, zavrel kufor a hrdo s ním odišiel na druhý koniec haly.

Stála som tam ako obarená a nevedela som, čo mám robiť. Do takej nepríjemnej situácie som sa nikdy predtým nedostala a od Jozefa by som nič podobné vôbec nečakala. Také poníženie!

Nemala som pri sebe žiadnu väčšiu tašku, len príručnú kabelku. Začala som premýšľať, ako všetko to oblečenie a ostatné veci dostanem do lietadla a potom domov. Úplne zúfalá som išla prosiť do občerstvovacieho baru o igelitky.

Do nich som potom všetko nahádzala a išla si sadnúť do najvzdialenejšieho kúta haly. Najradšej by som bola neviditeľná a prepadla sa do zeme, taká obrovská hanba to bola. Scéna ako vystrihnutá z talianskeho filmu. Všetkou silou som sa snažila zadržať plač.

V duchu som si hovorila, že toho človeka, ktorý ma bezdôvodne ponížil, už nechcem nikdy vidieť. V lietadle sme kvôli letenkám sedeli vedľa seba, ale domov som šla s dvoma igelitkami sama a celou cestou mi tiekli slzy po lícach. Takto neslávne skončila naša dovolenka ...

Myslela som si, že sa Jozef za pár dní príde za tú hanbu, ktorú mi urobil, ospravedlniť, ale čakala som márne. Vôbec sa neozval, naopak hral "mŕtveho chrobáka". Moje rozhodnutie, že už ho nikdy nechcem vidieť, sa začalo meniť, pripadala som si osamelá, proste mi chýbal.

Trvalo to skoro rok, než sme k sebe začali znovu nachádzať cestu. Nakoniec sa nám to podarilo. Na dovolenku už s ním ale nikdy nepôjdem. Jedna hanba mi úplne stačí ...

Chorobný žiarlivec: Na letisku mi vyhodil veci z kufra

Výber pre vás