„Chcem sa večer vracať do oázy pokoja, nie do arény. Ja si pri ňom potrebujem oddýchnuť, rásť a prekvitať. Chcem, aby pri ňom vynikli moje dobré stránky a naopak, chápeš? Ja by som to po taliansky nechcela.“ Chápem, všetko chápem. Aj to chápem, ako sa má vianočná ruža po Vianociach opatrovať tak, aby z nej niečo bolo aj na budúce Vianoce, ale nerobím to. Občas ostane pri teórii. Asi preto máme doma občas arénu a omietka je okolo zárubní zaujímavo popraskaná.

Adela: „Pamätná hádka mojich rodičov vyzerala tak, že lietali vajíčka jedno po druhom a rozbíjali sa o obklad za kuchynskou linkou. Ten obklad bol nádhernej tmavočokoládovej farby a bolo na ňom vidieť každú kvapku vody a každý odtlačok našich detských paprčiek. Mama tie obkladačky dokola leštila, o to viac ma prekvapil praženicový masaker, čo rozpútala. A že po kom mám ten taliansky vzorec!“

Keby ste potrebovali útechu: Balkánske (a iné) spôsoby hádok si prinášame zo svojich rodín. Vy dva dni po akcii hltáte kalciový sirup na hlasivky, kým on nastolí tichú domácnosť alebo praskne dverami a ide sa „rozbiť“, presne ako to robieval jeho tatko. Dedičnosť a praveké pudy presakujú na povrch v jednom kuse, len si to odsledujte.

„Môj priateľ vie, čo si myslím o násilí, a po tom, čo som mu porozprávala o manželstve svojich rodičov, je veľmi opatrný. Istú úlohu hrá aj to, že je o pol metra vyšší a o päťdesiat kíl ťažší ako ja, ten keby sa ma dotkol... Za desať rokov, čo sme spolu, na mňa ani len nezvýšil hlas a minule, keď sme sa dohadovali a on sa nado mnou týčil, zrazu cúvol a sadol si ďalej. Začudovala som sa, čo sa deje a on mi povedal, že vidí, aké mi to je nepríjemné, že radšej bude odo mňa ďalej.“

Táňa si myslí: „Každá z nás je Talianka a ono sa to talianstvo prebudí v určitých situáciách. Momentálne sa správam skôr po anglicky, takže už žiadne hádky, bitky a skoky z auta, ale... Áno, stalo sa mi, že som vykročila z idúceho auta. Áno, stalo sa mi, že som v kaviarni kričala, že si neprajem, aby chodil na obedy s k.... Áno, stalo sa mi, že som uprostred noci zazvonila istej osobe na dvere a vrazila jej dve facky a povedala, že je najväčšia špina, aká kedy chodila po svete. Arrivederci.“ Nie sme žiadne chladné psie ňufáky a priznávame sa jedna za druhou.

Katarína: „Prevrhnutý stolík v obývačke, veci vyhádzané zo skrine, večera na zemi, chceš viac? Hanbím sa za to, ale jedno viem, že určite nezomriem na to, že v sebe dusím stres. Najväčší trapas bol, keď som ako šoférka zastavila, vystúpila z auta a išla domov. Asi v polovici cesty som si uvedomila, že som šoférovala JA práve preto, že môj muž pred cestou pil. Kilometer od domu tesne pri mne zastavil autobus plný dedinských súkmeňovcov. Podľa vytreštených očí sa museli všetci veľmi čudovať, čo robím v noci neosvetlená v blate a bielej vetrovke na okraji cesty. Domov som prišla mokrá, vymrznutá, špinavá z toho, čo na mňa špliechala voda z áut, a ešte stále naštvaná. Iba som sa chlapa spýtala, či ho nezastavili policajti.“

Betka: „Som Oravka a Blíženec, čo je nebezpečná kombinácia. Vytáča ma jeho nečinnosť, ktorá je podľa neho činnosťou. Napríklad spím po celodennej zmene, on zatiaľ navarí a potom povie pred SVOKROU, ako MUSEL variť. Zopár rozbitých pohárov a popolníkov už u nás bolo. Keď sa naštvem, nepozerám sa, čo mám poruke a koľ ko to stojí. Chytím a hodím o zem pokojne aj vec za 1 000 eur.“

Aďa: „Našťastie mám teraz pokojného partnera, ktorý naše hádky pekne tlmí. Ale v minulosti som rozbila sklenenú misu po babičke (nie mojej), kráčala sama nočnou Bratislavou, samozrejme, po desiatich minútach mi došlo, že to nebol najlepší nápad, fackala, a to aj tento terajší pokojný model, hystericky behala po byte a vykrikovala všemožné variácie slova úd. Teraz, keďže neprichádza odozva, sú vo mne tieto emócie potlačené. Pre zmenu ma však vytáča jeho mamička. A to tak, že škoda reči.”

Viete, čo je zaujímavé? Že väčšina spovedaných sa na dôvody svojich balkánskych výčinov nepamätá. S výnimkou nevery, na to sa zabudnúť nedá. A tak si myslíme, že predmetom hádky vlastne nie je zasvinené akvárium alebo stiahnuté okienko na aute, ale tón, akým zvestujeme pravdu o zasvinenom akváriu. Zase ma za niečo „džubeš“! Kedy sme to len naposledy počuli?

Absurdné hádky, teda niečo, čo vyplynie skôr z nervozity partnerov a napätia ako z džínsov zafarbených praním alebo inej závažnej skutkovej podstaty, niekedy končia v prostriedku „vyšumením“. Napríklad príde dieťa alebo sa partneri nečakane rozosmejú, alebo sa vec ukončí posteľovo. Načas je pokoj. Ale krivda sa ukladá, akoby ste špinavý stôl prekryli obrusom. Tak to však nechceme! Tiež nechceme načínať ďalší večer vetou „Brandone, nechceš si o tom promluvit?“ a otráviť si ho. A preto sme oslovili psychoterapeutku Luciu Čierňavovú.

„Chcelo by to konflikty nezametať pod koberec situáciami, ktoré ste opísali. Aj keď občas sú fajn. Ale hlavne dokázať prísť za tým druhým a povedať prepáč. Vtedy sa omnoho ľahšie odpúšťa a začína s nádejou nanovo. A, samozrejme, chce to cielene pracovať na veciach, ktoré sú hlavným zdrojom konfl iktu. Ak je to partnerkin hnev a impulzívnosť, ktoré sa dlhodobo stupňujú, najlepšie je riešiť to psychoterapiou.“

A čo máme robiť, keď začíname vidieť „načerveno“ a tlak je 160/100?

„Rada na krátkodobé zvládnutie znie: Rozhodnúť sa, že chcem toto svoje správanie zmeniť, že nechcem, aby hnev ovládal mňa, ale ja chcem ovládať hnev. Nájdite si vhodné činnosti, ktorými hnev odventilujete a nikomu tým neublížite. Najlepšia je fyzická aktivita, niekedy pomôže vypísať sa. A potom sa už upokojená môžete pokúsiť odkomunikovať partnerovi, čo vám prekáža a ako inak by ste to chceli.“

Pokojne sa zrieknem polovice tvojej lásky

Ak mi dáš namiesto nej o trochu viac obyčajnej slušnosti. Kristína: „Keď je dobre, je NAOZAJ dobre. Ale stačí málo, trebárs závan chlóru v byte, ktorý sa nestačil vyvetrať, plesnivý jogurt v chladničke plus následná cholerická reakcia môjho priateľa a som ako rozbuška. Nevidím, nepočujem, len konám. Bože, ale ako! Takže ty hovoríš neporiadok, milý môj? Tak ja ti ukážem, ako vyzerá naozajstný neporiadok!“ Vyvŕšiť sa na nevinných ponožkách, svetroch a tričkách je také detinské, až je to účinné.

Druhý level je vyhadzovať soft predmety von oknom, napríklad košele, tretí level je vyhadzovať hard predmety z okna, napríklad knihy, a napokon štvrtý je hádzať soft a hard predmety do neho (nej). Pamätám si na jednu socialistickú zbierku vtipov, v ktorej dominovali vtipy o Mórickovi, a keď už tam bola znázornená manželka, tak mala na sebe zásteru a v ruke tefl ónku. Kým prvý a druhý level je na pobavenie, tretí, no... V okamihu, ako niekomu zasiahnete do telesnej integrity, povedzme to vznešene, sa niečo dôležité kazí. A bez ohľadu na to, čo partner vykonal, príde pocit viny a strach zo seba, lebo čo vy viete, ako zareagujete nabudúce?“

Petra: „Týždeň pred svadbou sme sa strašne pohádali a ja som schmatla zo stola pentelku a hodila som ju do nastávajúceho. Hrot sa mu zabodol asi dva centimetre od oka. Obaja sme boli šokovaní, zdesení. Revala som ako tur. Čo všetko sa mohlo stať! Som definitívne vyliečená z hádzania vecami. Dodnes má pri oku maličkú bodku, nepýtajte sa ma, ako sa cítim, keď sa na ňu dívam.“

Hádky naše každodenné: Dusiť? Zametať? Nezametať?

Výber pre vás

Hádky naše každodenné: Dusiť? Zametať? Nezametať?

Súvisiace články

Málo sexu? 10 vecí, prečo muži nechcú vážny vzťah

Iveta Malachovská pozná recept na manželské šťastie

Nech je na čo spomínať: 12 hriechov, ktoré musíte zažiť!

Výber pre vás