Keď sa nahneváme, budeme zlé. Keď si hnev zakážeme, budeme slabé a možno i choré! Vyrastali sme s informáciou, že hnevať sa nepatrí. Že hnev je „škaredý“, že je prejavom slabosti a nezrelosti. Tento omyl odovzdávame ďalej svojim deťom. Hnev je totiž užitočná a na prežitie nevyhnutná emócia. Len s ňou treba vedieť pracovať, aby sa nám nevymkla z rúk. Aby jej nebolo príliš, ale ani málo. Aby neubližovala, ale pomáhala posúvať veci a vzťahy správnym smerom.

„Hnev je úplne legitímna emócia a ako každá emócia ako taká nie je ani dobrá, ani zlá,“ potvrdzuje psychoterapeut Martin Miler. „Emócie sú vlastne informácie o tom, že sa nám niečo deje – príjemné alebo nepríjemné. A hnev je informáciou, že pravdepodobne niekto prekročil naše hranice, čo nás vedie k obrannej reakcii, a tou je často práve hnev.“ Ním si vlastne vytyčujeme svoje územie – ukazujeme, čo si k nám kto môže dovoliť a čo už nie. Akoby sme zapichovali zástavky – haló, za túto čiaru už nevstupujte, lebo tu sa bude strieľať ostrými! Bránime sa pred nespravodlivosťou, manipuláciou, ubližovaním. Ukazujeme deťom, kam nesmie siahať ich neposlušnosť, partnerom chvíľu, keď už naozaj treba vstať z gauča, a priateľom dávame najavo, čo ešte považujeme za láskavosť a čo už za zneužívanie. Hnev môže byť aj spoločensky prospešný. Nahnevaní dokážeme meniť veci a posúvať ich dopredu – hovorí sa tomu tiež zápal. Hnevať sa však býva užitočné a spravodlivé len do istej miery a hoci ju ľahko spoznáme u ostatných, len veľmi ťažko ju dokážeme odhadnúť u seba. V zlosti máme totiž zaslepený úsudok – o sebe a o primeranosti svojej reakcie. Problémom vo vzťahoch k iným ľuďom totiž nie je samotný hnev, ale jeho prejavy. Že sme nahnevané, je v poriadku. Že preto zbijeme dieťa, manželovi vynadáme do debilov a kolegyni do neschopných kráv, to už v poriadku nie je.

Držať svoj hnev na uzde neznamená celkom ho potlačiť a maskovať sladkým úsmevom s kŕčom v hlase. Keď ste naštvaná a nevidieť to na vás, je vám to málo platné. Kto má potom vedieť, že vám niečo prekáža? Navyše hrozí, že hnev pretavíte do nepríjemných ironických poznámok, nenápadných zákerností alebo že sa obráti proti vám. Ale o tom neskôr. „Hnev je, podobne ako strach, obranná emócia. Kým strach nás aktivizuje k úniku, hnev nás, naopak, podnecuje ku konfrontácii, k útoku. Má teda blízko k agresivite, čo však nemusí byť zlé,“ vysvetľuje psychoterapeut. Nahnevanosť nás energetizuje – zvýši sa nám tep, stúpne adrenalín, rýchlejšie dýchame, prižmúrime oči, tvár nám sčervená a – v praveku by sme sa už zahnali kyjakom alebo pästným klinom. Keďže žijeme v dobe o niečo civilizovanejšej, väčšinou sa uspokojíme s krikom, prípadne buchnutím niečím o niečo. „Aj krik môže byť konštruktívny,“ uisťuje nás Martin Miler. „Často sme totiž konfrontovaní s ľuďmi, ktorí reagujú až na zvýšený hlas. Ak od nich chceme zmenu pokojným tónom, nevnímajú to.“ Iste poznáte dobre situáciu, keď ste večer už zo päťkrát pekne a pokojne vo dverách detskej izby povedali, že je čas odložiť hračky, umyť si zuby a ísť do postele. Napriek tomu sa akcia rozbehne až potom, čo poriadne pridáte decibely a na čele vám naskočí varovná žilka. „Krik je aj pri výchove, tak ako aj v iných vzťahoch, akceptovateľný, ak kričíme adekvátne. Keď nenadávame, neubližujeme, keď neútočíme na osobu, ale na jej konanie, ktoré nás hnevá,“ hovorí Martin Miler. „Zle sa vyrovnávame s nespravodlivosťou, nie s hnevom samotným, ak je oprávnený.“

Prvá reakcia, ktorá nám napadne, či skôr ktorá sa ponúka sama bez akéhokoľvek racionálneho filtra, býva tá najhoršia. Toho druhého môže zastrašiť až vydesiť, ale tiež vyprovokovať k hnevu a protireakcii. Víťazom je nakoniec ten, kto dokáže byť útočnejší a agresívnejší. A to môže dopadnúť všelijako, len nie dobre. „Zbil by som ťa, ale som veľmi nahnevaný, musíš počkať,“ hovorieval vraj Sokrates svojmu synovi a vieme, že to bol múdry chlap. Útok v hneve – či už slovný, alebo, nedajbože, fyzický – správanie toho druhého nezmení tak, ako to chceme. Ak je voči nám v podradenej pozícii, môže ustupovať zo strachu, no zrejme chceme, aby nás druhí rešpektovali, nie, aby sa nás báli. Preto je dobre s reakciou počkať, lebo ten najväčší hnev a zlosť trvajú zvyčajne len niekoľko desiatok sekúnd. Keď už vrcholný nápor odznie, bude naša reakcia pokojnejšia a v konečnom dôsledku oveľa efektívnejšia. Úplne najlepšie je získať od „protivníka - provokatéra“ odstup – odísť do inej miestnosti, robiť niečo iné, zamestnať ruky a telo. Alebo zhlboka dýchať, napínať a uvoľňovať svaly, či aspoň to staré známe – v duchu narátať do desať (najlepšie do sto). Toľko teória. Prax je o niečo zložitejšia. Lebo ako nám potvrdil aj Martin Miler, ovládnuť sa v situácii, keď emócie vrcholia, nedokáže každý. Emotívne impulzy vtedy dokonale potlačia tie racionálne a až keď je neskoro si uvedomíme, že sme (znova) prestrelili. Chce to tréning, sebadisciplínu a čas. Ovládnuť svoj hnev dokážeme väčšinou až v dospelosti, často až v strednom veku, a niekomu sa to nepodarí nikdy. Je to aj otázka temperamentu, lebo každý začíname vrieť pri inej teplote. Niekomu pomáha meditácia, relaxačné cvičenia či joga. Alebo, naopak, dynamické športy, pri ktorých sa vybije energia a uvoľní napätie. „Všeobecne je dobré, ak človek športuje, lebo dokáže lepšie spracovať náročné situácie, stres a napätie. Ale nie je to univerzálny recept. Ak vám výbuchy zlosti pravidelne komplikujú vzťahy, nie každý to dokáže zvládnuť sám. Vtedy treba vyhľadať terapiu, ktorá odhalí príčiny a pomôže nájsť spôsob, ako problém s deštruktívnym hnevom riešiť,“ hovorí psychoterapeut.

Dlhotrvajúci neriešený hnev môže narobiť veľké škody. Nešťastné manželstvo, nespokojnosť v práci, životná frustrácia, ktorú nedokážeme riešiť, sa môžu prejaviť permanentnou zlosťou v podstate na všetko a na každého. Kútiky úst nám klesnú natrvalo smerom dolu, na čele ostane zlostná vráska, neznášame šéfa, štekáme na deti, frﬂeme na počasie, nezdravíme susedov, s partnerom hovoríme cez zuby, a keď treba, predavačke v Tescu to dáme poriadne „vyžrať“. Toto všetko má kdesi svoju príčinu a ak ju neodstránime, len ťažko sa nám bude zdať svet krajší. Uväznená vo vlastnom hneve z toho môžete doslova ochorieť. „Ak sa negatívne emócie dlhodobo neriešia, ten hnev sa nestratí, kdesi vybuchne a môže sa nasmerovať aj proti nám,“ potvrdzuje Martin Miler. „Taký človek má potom celý rad rôznych psychosomatických problémov – bolesti hlavy, nespavosť, ale môže to vyústiť aj do vážnejšieho ochorenia.“ Rovnaké problémy vám môže spôsobovať aj potláčaný hnev.

Pre zdravé vzťahy je dôležitý nielen spôsob, akým vieme prejaviť svoj hnev, ale aj to, ako dokážeme hnev druhých prijať. Ak máte vo svojej blízkosti človeka, ktorého nemožno kritizovať ani napomínať, ktorý nerešpektuje vaše právo hnevať sa naňho, nie je vám čo závidieť. Súvisí to s jeho (ne)zrelosťou, sebavedomím, ale aj s tým, ako a koľko sa naňho hnevali rodičia. Buď vôbec, alebo veľmi málo – to sú najčastejšie rozmaznaní benjamínkovia, nedotknuteľní princovia a princezničky, ktorí vyrastali utvrdzovaní v tom, že sú bezchybní už len tým, že sú, a pre ich chyby a zlyhania sa vždy našlo ospravedlnenie. Alebo naopak, ich rodičia boli až príliš prísni a kritickí. „Keď je dieťa neustále za všetko karhané a trestané a keď ho len málo chválime, časom sa voči hnevu ostatných obrní a vzbúri. Najprv vo svojom vnútri, ale keď už je ‚slobodné’ a samostatné, veľmi citlivo reaguje na akúkoľvek kritiku od iných,“ hovorí Martin Miler. „Aj oprávnený hnev u nich vzbudzuje zlostnú až agresívnu reakciu. Dá sa mu pomôcť terapiou, hoci takého človeka len ťažko presvedčíte, že má problém, ktorý treba riešiť.“

Hnev náš každodenný: Bez správnej dávky by sme ochoreli!

Výber pre vás

Hnev náš každodenný: Bez správnej dávky by sme ochoreli!

Súvisiace články

Duševný striptíz: Liek na nekonečné partnerské hádky

Čo spraviť, keď sa ratolesť spýta: Mamííí, čo je to sex?

Výber pre vás