Môj syn je DNES krásne dieťa. Okaté, šarmantné. Som presvedčená, že o pár rokov tu ešte narobí rozruch. Už ich vidím, tie dvanástky s holými krížami, ako sa nám presúšajú pod balkónom a tvária sa, že len venčia svoje čivavy. Som vizionárka. A vidím aj seba, ako sa v roku 2024, pravda, trošku vysušenejšia, ale stále celkom svieža, vznášam na stužkovej v náručí najkrajšieho chalana z triedy. Môjho syna.

Keď mi ho však VTEDY vložili prvýkrát do náručia, vyzeral, povedzme, zaujímavo. Bolo celkom jasné, po kom zdedil svoj veľký noštek, akurát, že na tridsaťročnej zarastenej tvári pôsobil inak ako na tejto maličkej. Hlavička hrboľatá („A čo by ste chceli, to máte tak, že ak utekáte po blate, tak sa zablatíte,“ uzavrel lekár), pusinka ako zobáčik. Bol zdravý, dokonalý, ale od antického krásavca mal ďaleko. „No, nebojte sa, tie proporcie v tváričke sa ešte upravia,“ smiala sa pod sterilným rúškom pediatrička. „Aké má výrazné črty,“ pridala teta. „He is... funny,“ pritúlil si ho švagor. „No, už si krajší,“ prihovorila sa týždňovému vnúčikovi babka. Počula som, ako si vydýchla!!! „A určite mu tá hrča zmizne?“ obrátila sa na mňa.

Kto ti to povie, keď nie ja?

A potom sme sa vybrali na prvú prechádzku a stretli sme Maju. Pozrela do kočíka a bez okúňania povedala: „Je ako to Shrekovo bábätko.“ Popôrodné čučo mi zabublalo v žilách. Na takéto naservírovanie pravdy som nebola pripravená ani zďaleka.

Povedať o niekom, že je škaredý, vyhádzaný alebo neverný, vieme všetci. Ešteže väčšina z nás, čokoľvek má na srdci, kým dá na jazyk, tak sa celá tá krutá pravda v hlave otočí ako na kruhovom objazde a vyjde redakčne upravená. Maji sa nič neotáčalo, hneď dávala. Takže občas poinformovala, že tie nohavice, čo mal môj muž na sebe v robote (pracovali spolu), sú mu krátke, že ak som si už zafarbila vlasy, tak by som si mala hodiť do podobného odtieňa aj obočie, lebo takto je to otrasné. Že moje deti majú, „teda, to som ešte nevidela“, dosť krátke nohy...

Tak ako mne dvíhala Majka mandle aj ostatným, ale ani seba nešetrila. Neváhala vziať slaninku na bruchu do dvoch prstov a prezentovať svoju pneumatiku, zatiaľ čo my ostatné zákazníčky pneuservisu sme ako na povel vťahovali brušný lis. Aj keď tie jej reči občas pichli, každý by mal mať svoju Maju, myslela som si. Súhlasí so mnou aj Zuzana. „Ja mám takú susedku. Koľkokrát som ani nešla von, keď som videla, že sa motá po záhrade. Lenže potom si celá dedina šuškala o tom, že môj muž sa prechádzal v hlavnom meste s cudzou ženou, a táto suseda bola jediná, ktorá mi to aj povedala. Hneď som pochopila tie súcitné pohľady! Na susedu som skríkla, aby sa starala o seba. Ale keď to prehrmelo, tak som jej poďakovala.“

Spievaš pekne, ale dlho

Na neúprosnú úprimnosť si musia zvyknúť najmä tie, ktoré vyjdú na trh s vlastnou kožou. Pri počte nádejných spisovateliek, ktoré sa na Slovensku vynorili za posledné roky, sa kritická paľba začína týkať mnohých. Blogujete, fotografujete, tvoríte, alebo nebodaj práve vypisujete prihlášku do talentovej súťaže? Ešte viac ako talent oceníte schopnosť vyrovnať sa s oprávnenou kritikou. To najmiernejšie, čo môže začínajúca spisovateľka počuť, je to, že by mala ešte mnoho, mnoho rokov veľa, veľa čítať. Vysokou školou diplomacie môže byť situácia, keď sa váš kamarát silou-mocou chce ísť prezentovať na nejaký kasting, chce spievať Jamesa Blunta, chce si vziať aj gitaru, a jediné, čo má s Bluntom približne spoločné, je láska k hudbe. Pretože prichádza prvá rada z odborných kruhov. Úplná otvorenosť je namieste len vtedy, ak vám na človeku skutočne záleží. Ak to nie je priateľ, ale len známy, pokojne úprimne mlčte. A hneď aj druhá. Zvážte, či je objekt vašej kritiky dosť zrelý na to, aby ju prijal.

Aspoň to máš bez rodenia

„Ja neviem, prečo som taká. Vychovávali ma prísne, mala som držať hubu a krok. Niekto tak pokračuje aj v dospelosti, ja to mám naopak. Okrem toho, krutá pravda občas môže aj pomôcť,“ hovorí Majka Úprimná. „Kamarátka svojmu mužovi mesiace dohovárala, aby upratal dvor. Potom som prišla ja, povedala som mu: Jožo, počuj, ako tu jeden chlap môže mať taký bordel! – a bordel hneď zmizol. Ďalší kolega si zase odo mňa vypočul, že má dosť veľké brucho, a hneď začal chudnúť. Prestrelila? Ale áno, ono ma to občas stojí nejaké vysvetľovačky, mám výčitky svedomia. Známej, ktorá si adoptovala dieťa, som ani neviem prečo povedala, že to má aspoň bez rodenia a bolesti a dotklo sa jej to. Nemyslela som to zle. Keď sa ku mne chystá mama, sestra mi vopred telefonuje, aby som si rozmyslela, čo jej poviem, pretože mama k nej potom chodí plakať.“

Extra nebezpečné sú hry na pravdu. Silvia si na jednu takú spomína. „Jeden večer na lyžovačke sme sa nudili, tak niekto dostal bohovský nápad. Hra na pravdu. Všetci dostali lístočky a písali anonymne o tých ostatných. Tie odkazy mám ešte odložené v starej peňaženke. ‚Vôbec sa k sebe nehodíte. Zaslúžiš si lepšieho,’ dozvedela som sa od anonymnej úprimnej duše o svojej novej láske. Na inom lístku zase bolo, že ‚moja nová láska sa večer držala za ruky so svojou starou láskou, ale že si z toho nemám nič robiť’. Nasledujúce dva dni bolo v chatkách tak dusno, až sa tam nedalo dýchať.“ Aj v dospeláckych partiách sa občas hrá na pravdu. A promile alkoholu v krvi zrazu prudko klesá, pretože napríklad Ivanka rozšafne prehodí: „Vieš čo, tak mi pokojne povedz, čo si o mne myslíš. Len do mňa,“ oprie sa do kresla a o päť minút z neho vytrieli a potom dlho plače na záchode.  Lebo síce možno chcela počuť pravdu, ale určite nie celú.

Mamo, cítim človečinu!

Keď sa chystáte povedať niekomu nepríjemnú pravdu, popremýšľajte vopred, čo vás k tomu vedie. Chcete pomôcť, pichnúť, zahanbiť? Je len jedna vec, ktorou urazíte vždy. Tou je zápach. Máme na mysli človečinu. Drzé je vetranie, netaktné sú „antipotítka“ ako darčeky a keď je v kancelárii fakt zle a začne sa žrebovať, modlite sa, aby ste to neboli vy, ktorá si vytiahne čierneho Petra a bude musieť dotyčnému povedať, že je čas dať si opraviť zuby. „Cestovali sme vlakom do hôr, túlila som sa k nemu. Hodinu, dve, tri. Došľaka, čo je zrazu taký hanblivý, nechápala som,“ spomína si Júlia na svoje vysokoškolské časy. „Potom sme postáli vo Zvolene a môj milovaný vytrielil z kupé a za okamih bol späť s balíčkom žuvačiek. To všetko tá blbá cibuľa.“

„Na zabíjačkách sa u nás vždy dosť popíjalo,“ pridáva Eva. „Raz som však fakt nemala náladu pomáhať. Samé dones, prines, zamiešaj, smrad ako v Carihrade. Bola som v puberte, dodávam. Otec bol tak trošku do vesela, takže rýpal. Pri ďalšej poznámke som mu šplechla, že mi má dať pokoj a že neznášam, keď má vypité. Všetci sa zastavili ako v Šípkovej Ruženke a otec urazený, zahanbený a zrazu aj triezvy odišiel preč. Mala som pravdu, ale mohla som si to odpustiť. Hanbila som sa aj za neho.“

Najlepšie bude, keď „úprimnosť až na kosť“ necháme deťom, ktoré sú do istého veku tak rozkošne otvorené.

Stephanie Calmanová, Spoveď nemožnej matky: „Stalo sa to, keď známa išla na poštu aj so svojou trojročnou Lucy. Dcéra sa spýtala ženy stojacej v rade vedľa nich: ‚Si dospelá?’ Žena – očividne bystrej mysle – povedala: ‚Áno, predpokladám, že som...!’ A Lucy nahlas odpovedala: ‚Tak potom musíš mať chlpy na cikulke!’ Nikomu neunikla ani slabika.“ Dvojročný Patrik s obdivom pochválil predavačke novú manikúru: „Ty máš ale nechtiská, potvora!“ O niečo starší Dávid chcel zrazu bozkávať mamu v oblasti výstrihu. Mama sa bránila, mali návštevu. „Ale veď ti to tatino robil presne tak isto a nevadilo ti to!,“ namietal Dávid.

A čo úprimnosť v čase kríz a rozchodov? Ľudí, ktorí naozaj ostanú priateľmi aj po rozchode, je málo. Možno postačí, keď váš ex pri spomienke na mesiace strávené vo vašej blízkosti nepocíti potrebu odpľuť si. Do rozchodových prejavov sa úprimnosť mieša len v mikroskopických množstvách. Ako v homeopatii. Načo mu je informácia, že ste sa za neho v reštaurácii vždy hanbili, že historky o tom, ako sa jeho kamaráti cez víkend na chate ožrali, vám lezú na nervy, že na tento deň čakáte už táák dlho a že máte v pláne začať si neskutočne užívať a už aj presne viete s kým?

Čakám, kým mi „padne“

„Jedna kočka od nás z práce raz na šéfovu otázku, čomu sa práve venuje, bez váhania odpovedala, že už ničomu, lebo o chvíľu je aj tak päť. A to nebolo za socializmu, ktorý ona na vlastnej koži ani nezažila, ale asi pred mesiacom – takže v podmienkach trhovej ekonomiky. Hádajte, ako sa to skončilo,“ prispieva k téme Irena, keď skúmame, ako sa darí  chronicky úprimným v práci. Inak, šéfovia občas absolvujú školenia o tom, ako byť dobrým lídrom, ako motivovať svoj tím, vytiahnuť z neho to najlepšie. Tam sa učia aj to, ako svojim ovečkám servírovať kritiku a zbytočne pritom nestrieľať otrávené šípy. Pokojne si od toho svojho požičajte manažérsku literatúru, stavíme sa, že sa nebude hnevať. Nájdete poklady. Tak napríklad: „Ak musíte niekomu niečo vyčítať, urobte to hneď, povedzte konkrétne, čo urobil zle a čo to urobilo s vami. Nasleduje niekoľko sekúnd nepríjemného ticha. Potom sa môžete dotyčného dotknúť, alebo mu podať ruku a pripomenúť mu, ako si ho vážite a že o ňom samom zmýšľate dobre. Ak ste najprv prísny a vzápätí dáte najavo dobrú vôľu, funguje to. Nie naopak!“ K tomu, ako sa to všetko dá aplikovať na rodinu, priateľov, kolegov či deti, dodávame len to, že môžu počas nepríjemného ticha vstať a plesnúť dverami, prípadne odísť plakať do kuchyne, a všetko je zle.

Hľadá sa veselá, spoľahlivá, spoločenská a úprimná žena... Som štíhla, vraj sympatická a úprimná, nefajčiarka... Úprimnosť sa cení, či skúmate inzeráty v regionálnych novinách, alebo visíte na internetovej zoznamke. Fakt ju tak veľmi chceme? Naozaj je taká vzácna?

„Keď si niekto myslí somariny, tak nejde o žiadnu cnosť, že má na srdci to čo na jazyku. Niektorí ľudia apriori považujú úprimnosť za dobrú ľudskú vlastnosť. Ja považujem za cenné, keď človek hľadá vhodnú formu, ešte lepšie, keď ju aj nájde. Isteže, niekto má také vľúdne zmýšľanie, že formu hľadať ani nemusí, lebo jeho forma je už od prírody správna, alebo pri hľadaní správnych slov príde na to, že treba veci nechať na pokoji či počkať – a nejde pritom o pretvárku či klamstvo,“ myslí si Dada. Ale Kika dodáva: „Pokiaľ človek hovorí pravdu, aj keď bolí, takých ľudí si vážim nadovšetko.“ To je zrejme šanón  vyhradený pre starenky, babky a láskavé tetušky, ktoré nás nepotrebujú raniť ani nám nič nezávidia, a hoci ich rady na prvý nádych zaváňajú naftalínom, na druhé ráno, o rok či o desať sa predsa len ukáže, že mali pravdu. Nosme si ich na rukách, kým môžeme. Ale k drzým, neotesaným a hrubozrnným „kamarátkam“, ktoré hovoria hlúpe a boľavé veci len preto, aby boleli, netreba pristupovať v rukavičkách. Čo si upiekli, nech si aj zjedia.

Úprimná, až to bolí?

• Ak od nikoho iného, od vás sa priateľ vždy dozvie, že má nepríjemný dych a že sa nemá vyzúvať.

• Bez váhania sa priznáte ku klamstvám, či nebodaj krádeži, ktorej ste sa dopustili v minulosti.

• Keď sa s niekým rozídete, detailne mu poviete, čo vám prekážalo.

• Často si vravíte – kto mu to povie, keď nie ja!

• Vďaka svojim ústam ste sa už mnohokrát dostali do problémov.

• Hovoríte takéto veci: Toto sa odkedy nosí? Potrebovala by si pribrať, vyzeráš choro. To dieťa bude mať najmenej päť kíl, bože, ako to porodíš!

• Ak niekto spieva s vášňou, ale falošne, stopnete ho.

• Vaši blízki často zúria preto, čo ste zase vypustili von.

• Nevidíte dôvod, prečo by si ľudia mali zatajovať, koľko zarábajú. Vy, napríklad, sa zveríte hneď.

• Ak váš kamarát randí s niekým, kto sa vám nepáči, bez obalu mu to poviete.

• Váš frajer po vás príde v nemožnom outfite. Pošlete ho prezliecť sa. (A potom sa čudujete, prečo nechodí, stále nechodí.)

Kto ti to povie, keď nie ja? Sorry, som len úprimná!

Výber pre vás

Kto ti to povie, keď nie ja? Sorry, som len úprimná!

Súvisiace články

Láska ako z filmu? 4 hlúposti, ktorým by ste nemali veriť

Milujte rozumne: 4 veci, ktoré vo vzťahu nikdy nerobte!

Výber pre vás