Nejaká smutná múza raz spievala, že „muž má široké ramená, aby na nich nosil ťažké bremená, a žena má ramená úzke a odnesie na nich všetku ťarchu sveta“. Možno aj vy patríte medzi túto sortu nezničiteľných žien, čiže ste: obetavé, trpezlivé, pokorné, chápavé, milé, dobroprajné, blahosklonné, nesebecké, empatické, dobrosrdečné. Rovnica on – lovec, ona – udržiavateľ ka rodinného ohňa, ošetrovateľka rán, majsterka v príprave kožušinového lôžka sa preklopila do rovín na míle vzdialených od pôvodného zámeru. Mnohé z nás dnes zvádzajú donkichotský boj s veternými mlynmi staromládeneckých návykov, mamičkiných maznáčikov, nekonečných sebcov, nenapraviteľných sukničkárov a skrytých alkoholikov. A nevzdávame sa. Ani za nič.

„Neberiem prvoplánovo žiadne sociálne prípady,“ vyhlásila Markéta. No jedným dychom dodala: „Ale keď už s niekým som, neopustím ho, ak sa ocitne na dne. Problém je v tom, že nemám dolnú hranicu, za ktorú by som odmietla ísť. Ak by môj chlap postupne prišiel o prácu, peniaze, začal by piť, zostal chorý a bezvládny, asi by som nemala silu nechať ho v tom samého. Keby mi dal facku, tak sa v sekunde otočím na podpätku a nikdy ma neuvidí. Pri pomalom vyciciavaní nepodniknem nič.“ Markéta ovláda teóriu, ale ako priznala, v realite to robí úplne zle. Profesionálna koučka a trénerka Denisa Kmecová prirovnáva jej situáciu k legendárnemu a výstižnému príbehu so žabou. „Žaba v hrnci pláva, aj keď pomaly zohrievate vodu, kým nie je horúca. Spočiatku si neuvedomuje vysokú teplotu, a keď ju zacíti, je už taká oslabená, že nevládze vyskočiť. Uvarí sa. Keby sme dali žabu do horúcej vody, okamžite vyskočí a zachráni sa. Podobné je to aj s nami, napríklad pri týraní, ale aj pri oveľa menších problémoch. Zásadné je neignorovať svoje prežívanie a uvedomiť si skutočnú ‚teplotu vody, v ktorej plávate’. Neznamená to, že keď sa niektorý z partnerov ocitne v problémoch, treba zutekať. Práve naopak, treba mu poskytnúť podporu! Je dôležité, aby váš partner opäť vstal a kráčal ďalej. Nemôže ostať nečinný v neželanej situácii a prenášať zodpovednosť na vás, zneužívať vašu podporu.“

Helena zabila tri roky života na fronte vo vopred prehratom boji. „Bola som bez štipky sebavedomia a nádeje, že by ma mohol niekto chcieť. Pramenilo to z neskúsenosti, navyše som bola znôška komplexov všetkého druhu. A zrazu sa objavil pes, ktorý po mne štekol, a ja som si ten stratený prípad postavila na piedestál. Napriek tomu, že to bol na prvý pohľad chronický flákač, alkoholik a stratenec. Videla som v ňom hrdinu, talentovaného a ambiciózneho mladého muža. Keď som sa ja v živote posunula dopredu, začali mi rozdiely biť do očí, chytala ma panika pri predstave, že ho zoznámim s rodičmi, nedajbože s ním budem kráčať pred oltár. Hoci som ho stále milovala, žila som z okamihov, keď mi plakával na ramene, ako ma ľúbi, vyvaľoval na mňa zúfalé psie oči, ale na mňa pritom nebral žiadne ohľady. Keď sa raz opitý pomočil v posteli, zablikala mi kontrolka, a keď vystrúhal v alkoholickom ošiali agresívnu scénu, vyhrážal sa vraždou a samovraždou, váľal sa teatrálne v blate, ukončila som to.“

Helena je typický príklad, keď sa my ostatné, akože uvedomelé, mimo ohrozenia, s rozumom v hrsti, pýtame prečo??? Všetci to videli, len ona nie. Všetci si idú neveriacky vykrútiť krk, no ona ho stále obhajuje. Prečo sa stáva, že sa fajn ženy dávajú dokopy s niktošmi, ktorí nie sú fajn, nie sú v pohode, a od začiatku je jasné, že to bude problém? Prečo?! „Lebo už nechceme čakať a byť samy,“ hovorí Denisa Kmecová. „Radšej volíme menšie zlo, ktoré si ospravedlňujeme výhovorkami, napríklad, že neexistuje dokonalý chlap, že máme privysoké a nesplniteľné nároky, že keď samy nie sme princezné, prečo hľadáme princa, alebo jednoducho konáme v zmysle porekadla lepší vrabec v hrsti ako holub na streche. A potom je tu ešte večná nádej, ktorú v sebe živíme – veď on sa možno nakoniec zmení.“ Nezmení. To však už hádam všetky Evičky vedia. Akurát časom, vekom, keď máme spoločné deti, majetky, zľavujeme z nárokov a naučíme sa existovať s vecami, ktoré nás rozčuľovali, otupieme, zvykneme si na nekomfort, pocit nepohodlia a máme množstvo „racionálnych dôvodov“, prečo takto žiť.

Aj so zaviazanými očami. Vzťahoví experti hovoria, že ženy sú schopné nevidieť muža takého, aký v skutočnosti je, ale vidia v ňom potenciál, čím by mohol byť, keby... A tak ho podporujeme, preberáme k činnosti, chválime, zachraňujeme. Lebo veď za úspechom každého muža hľadaj ženu. Pozor, aby sme si významnú úlohu tej, čo ho má kdetu postrčiť, povzbudiť, nezamieňali s ťažným koňom. Maťa: „Sme nenapraviteľné romantičky. Muž, ktorý potrebuje zachraňovať, býva totiž nežnejší, citlivejší (až neskôr nám dôjde, že to je precitlivenosť!), emočne bohatší ako jeho maskulínni kamaráti. No ak je toho sladkého medu priveľa, prejete sa. Som taký typ, že sama neviem vzťah ukončiť, ani keď v ňom zohrávam rolu záchranárky. Môj bývalý bol ako ufňukaná baba a ja som bola tá, čo problémy operatívne riešila. Vyvrcholilo to tým, že prestal komunikovať, a tak som mu povedala: Buď komunikuj, alebo vypadni. Potichu sa zbalil a vyparil sa. Nebol schopný to spraviť sám, tak počkal na môj povel. Zbabelosť – ďalší znak báboviek.“

Len pre jeho modré oči: Vykľul sa z neho agresívny šialenec

Výber pre vás