Vzali ste si chlapa v plnej sile. Rozumného, spoľahlivého, zabezpečeného. S ním ste nepoznali zlé predražené podnájmy, suchoty pred výplatou ani nezodpovedné vyvádzanie, akým prekvapovali svoje mladé manželky vaši vrstovníci. Lenže roky utiekli, vy ste dozreli a váš muž zostarol. Roly sa vymenili. Dnes ste vy tá, čo musí byť silnejšia, zodpovednejšia a na ktorej pleciach stojí váš spoločný život. Boli ste obletovanou partnerkou, stali ste sa trpezlivou opatrovateľkou. Je to smutná a často nevyhnutná realita mnohých párov, ktorých vek delia desaťročia. A nie je veľa takých, čo dokážu tieto konce niesť dôstojne a s láskou.

„Už aby som bola vdova,“ povzdychne si 44-ročná Andrea pravidelne u psychoterapeutky, občas pred najlepšou, vlastne jedinou kamarátkou a takmer denne sama pred sebou. Jej o 34 rokov staršieho manžela, váženú lekársku kapacitu, vníma síce okolie ako dôstojného starého pána, vždy elegantného a galantného predstaviteľa starej školy, no doma sa mení na mrzutého diktátora, ktorý si vyžaduje absolútne všetok čas a pozornosť svojej mladej ženy.

Je žiarlivý, nepríjemný a vlastné podlomené zdravie používa ako zbraň pri každodennej manipulácii so svojimi najbližšími. Andrea je jeho treťou manželkou. Zo všetkých si s ním užila tie najlepšie i najhoršie časy. Veľa vlastných ambícií nemala, vzťah so starším, múdrym a úspešným mužom jej na veľa rokov plnil väčšinu snov. Ochotne sa vzdala všedného zamestnania a stala sa manželkou na plný úväzok. Robila všetko, čo bolo treba, aby mal pán profesor ideálne podmienky na prácu, odborné publikovanie a relax. Robilo jej to radosť o to viac, že aj odmena bola sladká a veľkorysá. Životný štandard, o ktorom sa jej rovesníčkam ani nesnívalo, zaujímavý spoločenský život a exkluzívne cesty po celom svete.

O niečo ťažšie sa zmierovala s tým, že nikdy nemali deti. Keď sa brali, jej muž mal s dvoma predchádzajúcimi ženami tri deti a jedného vnuka. O ďalšom potomkovi nechcel ani počuť. Najprv si myslela, že časom názor zmení, potom chvíľu naliehala, a nakoniec sa prispôsobila. To dnes považuje za svoj najväčší životný debakel. Okrem svojho muža nemá nikoho, no život s ním je, odkedy je defi nitívne v penzii, čoraz viac neznesiteľný. Netuší, čo bude robiť, ani čím sa bude živiť po jeho smrti, len dúfa, že znova začne žiť. Nejako. Hlavne inak.

Nie každý príbeh manželstva s vysokým vekovým rozdielom musí mať na konci takú horkú príchuť. No rizikové sú najmä tie, v ktorých partneri hrali od začiatku odlišné a nevyrovnané úlohy. A to sa vo vzťahu s mužom o generáciu i dve starším stáva pomerne často. Krehké nadpozemské bytosti, ktoré v mladosti očarili zrelého skúseného svetáka, bývajú o pár desiatok rokov neskôr, keď je z ich rytiera nemohúci starček, bezradné a frustrované. Po celý život vyvolávali v mužoch nutkanie pomáhať im a ochraňovať ich. A tak v zrelom veku nevedia, ako sa postarať samy o seba, nieto ešte o starého a chorého manžela.

„Starší muži, ktorí v živote vyskúšali už všetko a akosi sa začínajú nudiť, radi a ochotne podľahnú nejakej krásnej éterickej Sirael, ako z komédie Císařův pekař. Zaujímavé je, že niektoré ženy naozaj zostávajú touto nadpozemskou bytosťou navždy,“ opisuje ženy podobné Andrei psychologička Zuzana Müllerová. „Tieto ženy si mužov nevyberajú a nelovia. Džentlmeni ich nosia na rukách a nijako sa nebránia novej náruči. Siraelky si nestanovujú životné ciele či priority, udalosti sa im dejú samy. Vrátane uzavretia manželstva a materstva. Neriešia všedné, každodenné starosti. Keď dostanú defekt, zastaví im prvý muž, ktorý ich zazrie – krehké, opreté o nepojazdné auto, zahľadené do neznámych diaľok.

Niekto sa už len postará. Určite lepšie, lebo ony si s tým nevedia rady. Nie sú na to kvalifi kované. Budú však pôsobivými trúchliacimi vdovami, o kandidátov utešiteľov nebude núdza. Núdzu v živote nepotrebujú.“ Podľa Zuzany Müllerovej ide v prípade týchto žien z psychologického hľadiska o uviaznutie v pôvodne pozitívnom, tzv. materinskom komplexe, keď matky svojim milovaným dcéram zdôrazňovali, že sú výnimočné a dokonalé už len tým, že sú. To musí každému stačiť. A tak sa aj v dospelom veku, či už majú deti, alebo nie, správajú dievčensky bezbranne a možno ani nikdy nezistia, čo je to prevziať zodpovednosť za seba i za iných, a nedokážu byť oporou a lojálnou partnerkou.

Psychoterapiu vyhľadávajú v depresii a tá príde väčšinou vo chvíli, keď sú postavené pred nejaké rozhodnutie. Keď sa musia spoľahnúť iba na seba alebo keď si musia vybrať – vzdať sa niečoho v prospech iného. „V prípade Siraeliek je to často v situácii, keď sa manžel vyhráža rozvodom, ak sa nerozídu s milencom. Nechápu, prečo nemôžu mať oboje,“ hovorí psychologička.

Tragikomické konce zažívajú manželstvá s rozdielom generácií najmä tam, kde sa s príchodom staroby partnera vytráca motivácia, prečo s ním vlastne ste. Keď vás k nemu nepútali ani tak kvality jeho samého, ako kvality toho, čo vám život s ním ponúkal. Či už to bola ochranná náruč štedrého mecenáša, jeho otcovská rola vo vašom živote, alebo možnosti, ktorými ste si napĺňali svoje ambície. To je prípad spomínanej éterickej Sirael, alias Andrey alebo mnohých žien, ktorým dnes hovoríme zlatokopky. Nik im ich situáciu nezávidí, no mnohí si často i nahlas pomyslia „dobre jej tak!“.

V takom manželstve sú obaja partneri nešťastní a sklamaní – každý svojím spôsobom – a neraz sa doň po toľkých rokoch vkradnú vzájomné urážky, ponižovanie, nezriedka aj agresivita. Za iných podmienok by situáciu riešili rozvodom, no mnohé v ich zväzku naďalej drží najmä „verejná mienka“, keďže by tým len potvrdili to, čo sa snažili celý život vyvrátiť – že svojich manželov len využili a na starobu odkopli. Sú však aj ženy, ktorým podlomené zdravie starnúceho manžela neprekáža. Skôr naopak, zvyšuje ich sebahodnotu a spoločenskú dôležitosť. „To je prípad Delly Streetovej – dokonalej asistentky obhajcu Perryho Masona,“ ponúka ďalšie prirovnanie psychologička Zuzana Müllerová. Zmyslom jej života je služba morálnej autorite. Akoby ani nemala vlastné potreby. „Vstup do manželstva s mužom, ktorý by mohol byť jej dedkom, považuje za vrcholný okamih svojho života. Ihneď stúpla jej spoločenská hodnota na nevídanú úroveň. Žije po boku vedeckej kapacity bez sexu, zato dokonale intelektuálne uspokojená. Nikdy netúžila mať deti a sobášom sa šikovne vyhla osudu samotárskej starej dievky,“ hodnotí motivácie tohto typu žien psychologička.

Dnes 52-ročná pani Danka žije v 23-ročnom manželstve so svojím celoživotným idolom, vyše 85-ročným akademickým maliarom. Pôvodne bola jeho študentkou, no jej talent a ambície neboli nikdy príliš vysoké, a tak bola roky jeho oddanou asistentkou a obdivovateľkou a pár rokov po tom, čo ovdovel, sa stala jeho ženou. „Naše manželstvo nikdy nebolo celkom štandardné, ja svojmu manželovi napríklad dodnes vykám. Je to mimoriadne vzácny človek a cením si každý deň po jeho boku,“ vyznáva sa Danka a oči jej mierne zvlhnú. Ako sa vôbec môžeme pýtať, či ju opatrovanie manžela neobťažuje?!

Tak, ako sa s láskou a úctou starala celý život o jeho diela, organizovala mu výstavy, zháňala plátna, rovnako oddane dnes tlačí starého pána na vozíčku v parku či k lekárovi. Nikto okrem nej mu nesmie dávkovať lieky či pripravovať jedlo. Jeho dospelé deti a vnúčatá sú jej vďačné za bezchybný servis pre otca, hoci dodnes sa k nej správajú mierne odmerane. V ich očiach ostala vždy len asistentkou, čo sa im zrejme pri predstave delenia majetku nezdá dosť dobrý dôvod na dedičské konanie. „To je ich problém a ich zlyhanie. Ja som prežila s manželom krásny život a verím, že nás ešte veľa spoločných rokov čaká.“

Edita (47) oslávi tento rok s manželom 25. výročie svadby. On bol bezdetný vdovec na prahu päťdesiatky, ona mladá slobodná matka s malou dcérkou. Zoznámili sa v práci. Jej muž pracoval celý život v gastronómii, dnes spoločne vlastnia penzión s reštauráciou a majú ďalšiu spoločnú dcéru. Edita je typickou predstaviteľkou tzv. sendvičovej generácie – ešte pomáha deťom a už aj rodičom – s tým rozdielom, že na jej pleciach je aj chod rodinného biznisu a starostlivosť o manžela, ktorý začína mať zdravotné problémy a pomaly jej prestáva byť partnerom a oporou. „Je toho na jednu hlavu niekedy naozaj dosť, ale nesťažujem sa. Pracujú u nás obe dcéry, keď treba, zastúpia ma. A ja stále vládzem, našťastie. Musím,“ smeje sa.

„Toho zdravia, keby bolo. Manžel a moji rodičia sú v podobnom veku a každú chvíľu niektorý z nich chorľavie. Otecko má cukrovku, mama problémy so žlčníkom a manžela trápi srdce. Najviac ho hnevá, že nemôže robiť toľko, čo by chcel. Ale každý deň ho musím doviezť do penziónu na kontrolu, aby sme sa vraj ‚nezopsuli’. Ja som aj rada, že má záujem, lebo to ho drží pri živote, a stále má jasnú hlavu, vďakabohu. Chodíme aj do divadla a každý rok na konci sezóny k moru. Pred pár rokmi sme ešte každú zimu lyžovali. Teraz aspoň chodievame na prechádzky. Celý život bol aktívny, keby zostal doma, možno by sa opustil, ale ja mu to nedovolím!“ Edita sa zase srdečne zasmeje. Trocha zvážnie, keď sa opýtame, či sa neobáva ďalších rokov. „Viete, brala som si muža o takmer tridsať rokov staršieho, vedela som, že nebude mladý naveky. Láska, to nie je len mladosť a vášeň, aj tej sme si užili. Dôležité je, že stále sa máme z čoho spolu tešiť. Tešíme sa z prvého vnuka aj z toho, že sa k nám ľudia do reštaurácie a penziónu radi vracajú. A že mi už nie je takou oporou? Poznám iba málo žien v mojom veku, ktoré sa môžu na partnera naozaj spoľahnúť, a pritom sú to ich rovesníci.“

Môj muž je starec: Čo robiť, keď to už neklape?

Výber pre vás

Môj muž je starec: Čo robiť, keď to už neklape?

Súvisiace články

Nevera bolí stále rovnako a číha na každom kroku

Pozor na prvú lásku! Môže vám poriadne zamotať vzťah

Výber pre vás