<strong>Normálne ženy, nie tie, ktoré si potrebujú zarobiť na ďalšiu dávku. A tak som s ňou šla na tri noci „makať“ do bordelu.</strong>

Bordel, verejný dom, masážny salón, alebo ak chcete, hniezdočko lásky... Už dlhšie som chcela napísať reportáž o tejto „robote“. Lenže to, že sa s niekým stretnem v bare, vyfajčíme škatuľku cigariet a porozprávame sa, mi nestačí. Chcem to vidieť a zažiť. „To chceš po bordeli behať s diktafónom?!“ zhrozila sa Kara. (To je jej umelecké meno, v takýchto podnikoch nestretnete Zuzky, Aničky či Evičky.) Ubezpečila som ju, že sa budem tváriť ako jedna z nich. Veľmi sa jej môj nápad nepozdával, ale pozná ma. Prikázala mi, že musím vyzerať ako nová, ktorá si to chce len vyskúšať. Nakoniec, takto začína v podstate každá.

Stretávame sa na stanici v istom meste na Slovensku. Kde to je, je vlastne úplne jedno. Nočný intim bar, domček s červenými blikajúcimi srdiečkami nájdete dnes dokonca už aj v niektorých dedinách. Doma som sa navliekla do najstrašnejších kreácií, aké som našla, a celú cestu som si len opakovala: Keby ma tak videla mama...

Na izbe budem bývať s Karou. Dievčatá bývajú cez deň na izbách, kde v noci „makajú“. Nechutné? Nuž, aj ja som mala taký pocit, keď som si líhala na „svoju“ posteľ. Ale, ako sa vraví, zvyknúť sa dá aj na šibenicu. A ja zisťujem, že spať na posteli, kde pred chvíľou súložil nejaký cudzí chlap, je iba otázka únavy.

Osem hodín večer a v robote sme štyri. Som poriadne nervózna. Predsa len, nie som v banke za priehradkou v kostýmčeku. Chodia sem kadejakí muži. Pekní, škaredí, múdri, neinteligentní, všetci s jediným cieľom – užiť si a zabudnúť.

Dávam si pol deci s babami, neskôr ešte raz. Cítim sa síce trošku lepšie, ale k dobrému pocitu to má poriadne ďaleko. Je niečo po desiatej a prvýkrát zazvoní zvonček. V bare je zrazu ako v úli – baby rýchlo zhadzujú mikiny, deky, rýchlo sa primaľúvajú, češú, naťahujú si čižmy...

Prichádzajú dvaja mladí chlapci, sadajú si do jedného z boxov a objednávajú si pivo.

My sedíme oproti, a tak máme na seba dobrý výhľad.

„Poď si ku mne sadnúť,“ vyzve ma zrazu jeden z nich, ten menší tmavovlasý, a mne takmer zaskočí posledný hlt koly, ktorú práve dopíjam. „Aj kamarátka nech príde,“ rozmyslí si zrazu, a tak sa s Karou presúvame k nim.

„Čo si dáte na pitie, kočky?“ pýta sa ten „môj“. Prezradí, že sa volá Milan a že cez mesto len prechádza. A že je tu prvý raz. Ale to vraj vravia všetci... Objednávame si drinky. Tie, z ktorých máme províziu 5 eur. Nebudeme predsa piť niečo, z čoho nemáme nič. S Milanom sa dobre rozpráva, je to až nečakané, a to aj napriek tomu, že je príliš zvedavý a chce o mne vedieť takmer všetko. Vymýšľam si jedna radosť, ale aj napriek tomu sa dobre bavíme a smejeme. Objíme ma, objednáva mi ďalší drink. Cítim sa uvoľnene. Ale len do chvíle, kým sa ma nespýta, či „pôjdeme hore“.

„No, veľmi rada, ale čakám na stáleho klienta. Má prísť každú chvíľu, takže nemôžem,“ vykrúcam sa a srdce mi bije ako splašené. Milan sa však nedá odbiť.

„Si môj typ, vieš,“ povie už trochu pripitým hlasom. Aj keď nepopieram, že jeho vytrvalý záujem mi lichotí, nakoniec si bez väčších problémov vyberie inú kolegyňu a odchádza. Na izbu ide aj Kara, klient si ju zaplatil na pol hodiny.

„Klientov je menej pre priváty,“ rozhorčuje sa plnoštíhla blondínka Kimi. „Priváty všetko pokazili. Baby to tam robia aj bez ochrany a za polovicu toho, čo zaplatí chlap tu.“ Ozaj, za hodinu rozkoše u „nás“ zacvaká muž stovku, za polhodinu 70 eur. A keď chce rýchlovku, tá trvá pätnásť minút a stojí necelých 40 eur.

Kým čakám na Karu, Kimi ma ochotne zasväcuje do tajov tohto biznisu. „Nemusíš robiť iba tu, keď klient chce, môžeš s ním ísť aj do hotela. My máme hore 10 izieb. Každý deň je to iné. Raz lepšie, raz horšie. Baby prichádzajú a odchádzajú, hoci aj po jednom dni. Je to na každej, tu ťa nikto do ničoho nenúti, majiteľka je veľmi dobrá.“

„Vidíš, mohla si si zarobiť,“ smeje sa Kara, keď sa vracia z izby.

„Tak ďakujem. A aký bol?“ pýtam sa zvedavo.

Kým mi to stihne prezradiť, do baru zrazu vbehne jej klient. „Kde je tá štetka?!“ kričí na celý bar. „Nič nerobila, nič som z toho nemal, chcem späť svoje peniaze,“ vrieska. Marko, ktorý je barman aj vyhadzovač v jednej osobe, s ním odchádza do kancelárie a „riešia“ problém.

„Toto sa stáva bežne,“ hovorí Kara, ktorá si z toho očividne nič nerobí. „Keď si chlapi vypijú a nepostaví sa im, na vine je, samozrejme, žena. Lenže to je ich problém a peniaze im nikto nevráti,“ vysvetľuje a úplne pokojná si zapáli cigaretu.

Zaujíma ma, čo všetko by som musela robiť na izbe, keby som bola jednou z nich. „Robíš iba to, čo chceš. Ak má zákazník nejaké špeciálne požiadavky – napríklad pissing (močenie do úst) alebo niečo iné, nemusíš to robiť. A ak áno, tak za príplatok.“

Niektorí klienti majú naozaj divné požiadavky – chcú, aby ich baba bila, škrtila, pichala opätkom do intímnych častí tela. Niektorí si objednávajú naraz aj dve dievčatá, lebo sa im páči, keď sa ony spolu pohrajú... Keď klient dohodne, čo chce, a zaplatí, odchádza so svojou „vyvolenou“ na izbu. Najskôr sa obaja musia osprchovať, to je povinné, a potom nasleduje klasika: masáž tela, alebo sa ide rovno na vec – orál a sex, ale iba s ochranou.

Kara sa svojím telom živí od dvadsiatky. „Keď som išla s mužom za prachy prvý raz, celú noc som preplakala. Ale zvykla som si. Klient je klient a ja to beriem ako prácu. Nie vždy je ľahké byť ku klientovi milá. Napríklad aj vtedy, keď mu nepomáha ‚tam dole’ ani niekoľkominútové drhnutie v sprche a aj keď odíde, musíme poriadne vetrať. Prichádzajú aj chlapi, ktorí sú vyobliekaní, vyvoňaní, na ktorých by ste to vonkoncom nepovedali!“ Ak si myslíte, že do týchto zariadení chodia len chudáci, čo nevedia na diskotéke zbaliť babu, riadne sa mýlite. Zábavu tohto druhu vyhľadávajú vraj aj moderátori, speváci, herci, športovci či politici. Slovenskí aj tí spoza hraníc.

Niektoré baby túto robotu robia už od osemnástich. Čo dievča, to jeden príbeh, pre ktorý sa dali na najstaršie remeslo. Vždy sú to však peniaze. Jedna ich potrebuje na dieťa, ďalšia na školu, na dlhy, pre rodičov... A každá, ktorá si raz zvykne, že si takto môže rýchlo zarobiť peniaze, sa už len veľmi ťažko vracia do normálnej práce. „Mám makať niekde za 500 eur, keď toľko niekedy zarobím za noc alebo dve?“ pýta sa štíhla blondínka Aneta. Neodpovedám. Pre mňa je to normálne.

Opäť zvoní zvonček. Do baru vchádzajú dvaja klienti. „Ten jeden je taxikár, takže baba z toho, čo zarobí, musí dať aj jemu. Inak by nám taxikári prestali voziť zákazníkov,“ oboznamuje ma s ďalšími praktikami Kara. Taxikár sa tu neteší veľkej obľube. Baby nadávajú, že ony si to musia odmakať a on len sedí v bare, čaká, kým zákazník skončí, a dostane prachy. Neraz sa stane, že za štyri hodiny mu provízia vynesie aj 50 eur. Takto to funguje všade.

Dnes je nás v robote až desať. Keď príde tak málo ľudí ako včera, o dobrom biznise nemôže byť ani reči. Vlastne, o žiadnom. „Nikdy sa nedá predpovedať, aký bude deň,“ hovorí Kara. Keď zazvoní zvonček, dievčatá sa potešia. Do baru vchádza skupinka asi šiestich chalanov. Majú už náladu a chcú sa zabávať. Popíjajú s dievčatami, kupujú im drinky, tancujú... Asi po hodine konečne odchádzajú na izby. „Poď aspoň na fajku,“ volá ma jeden z partie. „Priplatím ti,“ vyjednáva, keď vidí, že nechcem. „Tak na čo si tu,“ šplechne mi nakoniec urazene do tváre a vyberie si štyridsiatničku Zdenu. Do rána prichádza ešte niekoľko klientov, ktorí vedia, čo chcú. Idú rovno na vec, lebo si rýchlo vyberajú baby – a šup na izby. Tentoraz o mňa neprejavil záujem nikto. Našťastie. Hoci, keby som sa touto prácou živila, asi by som bola dosť naštvaná.

Štatistika o klientele bordelov je pomerne jasná a nemení sa ani za posledné roky. Len čísla stále stúpajú. To znamená, že dopyt po prostitútkach sa zvyšuje a ponuka priamo úmerne tiež. Vo všeobecnosti je však „platený sex“ pre väčšinu mužov odpudzujúci a vyhľadáva ho približne každý piaty. Z tejto kategórie mužov si zasa môžeme vytvoriť podľa dievčat tri základné skupiny. Tých, ktorí nemajú frajerku a potrebujú sa rýchlo a bez problémov uspokojiť s profesionálkou, tých, ktorí frajerku majú, ale niečo im v sexe chýba, a nakoniec tých, ktorých predstava „špinavého sexu so štetkou“ vzrušuje a môžu k nej byť agresívni, lebo si za to predsa platia.

Prisadne si ku mne čiernovlasá Mimi a pýtam sa jej, čo od nej chcú chlapi najčastejšie. „Fajku,“ vraví bez zaváhania. „Buď to ich žena odmieta, alebo to nerobí tak často, ako by chceli.“ A čo robí „pracovníčka“, keď má svoje dni? Vypíše si dovolenku? „Menzes-nemenzes, keď potrebuješ prachy, robiť sa musí. Kúpiš si špongiu, odstrihneš menší kúsok a vopcháš ho do vagíny. A ideš sexovať. Po skončení si ho vyberieš a dáš si tampón.“ Neverím. Veď niekedy je problém vybrať aj tampón so šnúrkou, nieto ešte nejakú špongiu! Podľa Mimi to vraj nič nie je. „Všetko je len prax, chápeš? Špongiu v pohode po sexe vytlačíš.“ Radšej sa už nepýtam. Mám pocit, že ďalšie podrobnosti ma zabijú. Po polnoci prichádza majiteľka podniku. Je spokojná, tržby sú celkom dobré a zarobili všetky baby, okrem mňa, samozrejme. Ale na drinkoch mám dvadsať eur, za nič! Takže až tak zle na tom nie som. Využívam vhodnú chvíľu a pýtam sa jej, ako ide biznis: „Dá sa,“ povie a v živote by som o nej nepovedala, že sa živí tým, čím sa živí. Na ulici by ste ju tipovali možno za účtovníčku. „Ja si držím úroveň. Baby chodia na lekárske prehliadky a musia byť upravené a čisté. Niekedy, keď vymýšľajú a začnú si robiť, čo chcú, zavolám môjho muža a ten narobí poriadky. Potom je zasa pokoj.“ Premýšľam, čo tým chcela povedať. Zajtra som tu posledný deň, tak sa to asi už ani nedozviem.

Lokál by mohol v posledný víkendový deň praskať vo švíkoch. Omyl. Muži prichádzajú nadránom, väčšinou podgurážení z diskoték či iných barov, ktoré už pozatvárali. Neraz sa stane, že babám sľubujú, že pôjdu na izbu, ale nakoniec len sedia a tárajú pri pive. Aj dnes nás je desať. „Čím viac je v podniku dievčat, tým má lepšie meno, lebo zákazník si má z čoho vyberať,“ vysvetľuje mi barman Marko. Podľa neho je skoro jedno, ako baba vyzerá, zarobí vraj každá. Ale najviac predsa len idú štíhle dlhovlasé dievčatá.

Je krátko po tretej ráno a prichádza skutočne veľmi pekný mladý muž. Krásavec. Značkový oblek, čierne kučeravé vlasy, vysoký, ako vystrihnutý z románu od Steelovej. „Takí sú najhorší. Ver mi, viem, o čom hovorím,“ upozorňuje ma Kara. Nakoniec sa oňho pobijú Kimi s Anetou, ale doslova! Barom lietajú škaredé nadávky, baby sa šklbú za vlasy, sáču jedna do druhej. Zapojím sa do toho, chcem im pomôcť. Chyba – nakoniec schytám aj ja a tvrdo padám na zem. Je mi to trápne, lebo to všetci videli. Keby sa mi toto stalo v „normálnej“ robote, asi sa prepadnem od hanby. Na izbu s klientom, pre ktorého sa dievčatá pobili, ide nakoniec tretia – Zdena. Na hodinu a potom si ju zákazník „predlžuje“ na ďalšie dve. Zdena má dve deti, peniaze potrebuje, no to nič nemení na tom, že keď skončí, všetky na ňu zazerajú. „Toto je nič, iné veci sa tu stávajú. Baby sa mlátia, hádžu po sebe fľašky, poháre, kradnú si veci, preberajú klientov. Tá, ktorá nezarobí, robí najväčšie intrigy,“ hovorí Kara.

Vybehla som na parkovisko za „krásavcom“, lebo som cítila, že by mi mohol niečo povedať. „Prepáčte,“ zakričala som nesmelo, keď už nastupoval do auta. Vychrlila som zo seba, že som novinárka, a rýchlo som sa ho opýtala, prečo chlap ako on príde na takéto miesto. „Je to ako povoziť sa v novom aute. Nič viac, nič menej. A navyše, vy normálne ženy stojíte ďaleko viac peňazí,“ zasmeje sa a zabuchne dvere.

Môj víkend v bordeli: Celú prvú noc som preplakala

Výber pre vás

Môj víkend v bordeli: Celú prvú noc som preplakala

Súvisiace články

Tri minúty alebo celú noc? Viete, koľko trvá ideálny sex?

Príbehy z vašich postelí: Spával s matkou aj s dcérou

Výber pre vás