V našom manželstve nie vždy svietilo slnko. Boli aj dni naplnené mrakmi a prázdnym tichom. Mojej manželke som sa po nejakom čase zdal nemoderný, zastaraný muž bez veselosti, ktorý nemá rád chválenkárstvo a ohováračstvo. Tak som to vnímal, ona by to pomenovala asi inak, ale na jej správaní sa to odrážalo tak, že vo všetkom odrazu nachádzala samé nedostatky – a to ma nesmierne štvalo. A čo bolo na tom najhoršie, nemal som ani vysoký plat ako moji kolegovia. Chybou bolo, že obidvaja sme vtedy pracovali v jednom podniku. I keď sme sa nemali zle, lebo vďaka úsporám i štedrému príspevku mojej matky sme si mohli skoro zabezpečiť nábytok, vlastný byt, ale aj ojazdené auto. Ale mojej manželke to bolo málo. Tvrdila, že jej kolegyne toho majú oveľa viac a to neustále porovnávanie ju hnalo k nespokojnosti a výčitkám smerom ku mne.

Jedného dňa, keď sa jej zase čosi nepozdávalo, že nemám vyššie spoločenské postavenie, a preto nemôžem častejšie cestovať za hranice, prečo nechodíme do reštaurácie ako iní a tak ďalej... u mňa všetko vzkypelo, a tak to vyvrcholilo v ostrú hádku. Už ma to prestalo baviť, veď moja láska mala všetko, čo potrebuje vrátane malého syna. Bol to pre mňa vrchol. A tak som jej povedal, že ak sa jej život po mojom boku nepáči, môžeme sa rozviesť. Po mojich pádnych argumentoch súhlasila. I keď sa priznám, že som to od nej nečakal tak rýchlo. Ešte stihla v tom hneve povedať, že sa môžem rovno odsťahovať. A ja som to naozaj aj urobil.

Život bez chlapskej ruky a pomoci v domácnosti – či už s nákupom, alebo len odniesť chlapca do škôlky, moju pani dosť vyčerpávalo. A ja som si bez jej výčitiek žil spokojne na internáte. A tak po krátkom čase mi niekto večer zaklopal na dvere môjho prechodného bydliska. Ďalej, ozval som sa. Dvere sa pomaly otvorili a dnu vbehol môj rozradostený chlapček. „Oci, už od teba neodídem,“ zvolal. „Ostanem tu s tebou. Ja nechcem bývať s mamou.“ Jeho mama stála za ním a prvýkrát v živote bola ticho.

„No tak, čo povieš na synčekove slová?“ spýtal som sa jej. A ona mi na to: „Odkedy si preč, nemám pokoja. Malý chce ísť stále za tebou. Nechce ani jesť, ani chodiť do škôlky. Vráť sa, prosím, s nami domov. Viem, že som ti ublížila. Mrzí ma to,“ dodala ticho. Bolo pred vianočnými sviatkami a atmosféra tých dní akoby nútila človeka odpustiť a žiť v pokoji. Tak som súhlasil. „Dobre teda, vrátim sa, ale to všetko minulé sa už nikdy viac v budúcnosti nesmie opakovať,“ povedal som svoje podmienky. Ona to prijala a plne súhlasila. Bola ochotná dať to všetko aj písomne na úradný papier, že už žiadny rozvod nebude.

A ja som ešte v ten večer opustil s kufrom mužský podnikový internát. Doma pod spoločnou strechou sme potom prežili najkrajšie sviatky a obdarovali sa navzájom darčekmi. Odvtedy je medzi nami pokoj. Čo povedať po tých rokoch? S manželkou sme spolu 58 rokov, a tak môžem smelo prehlásiť, že základom dobrého manželstva je pochopenie jeden druhého, šľachetná a vrúcna láska. Myslím, že sme si vytýčili dobrú cestu a tá nás doviedla až do dnešných dní. Verím, že v jeseni života z nej už nezídeme. Náš syn je nám určite za to vďačný.

Porovnávame sa všetci, ale mnohí si vieme povedať, že to, čo majú druhí, vlastne ani nepotrebujeme. Niekto však na tie veci naviaže svoje šťastie a verí, že bez nich šťastný nemôže byť. Navyše Jozefova manželka čakala, že jej všetky túžby naplní práve manžel. Vtedy je nutné dať hranicu, ako ju dal Jozef, a potom už len čakať, či ju ten druhý bude akceptovať. V tomto prípade to vyšlo!

S manželkou sme spolu 58 rokov, ale raz nám hrozil rozvod: Môj radikálny krok zachránil našu lásku

Výber pre vás

S manželkou sme spolu 58 rokov, ale raz nám hrozil rozvod: Môj radikálny krok zachránil našu lásku

Súvisiace články

Jaro sa mal ženiť so svojou osudovou láskou: Krátko pred svadbou sa stalo niečo, čo mu vzalo dych

Viera žila v ideálnom manželstve, až kým neodhalila krutú pravdu: Muž ju podviedol, ale to nebolo všetko

Dana cestovala vo vlaku a pomohla chlapcovi, ktorý nemal lístok: O pár rokov ju čakalo veľké prekvapenie!

Výber pre vás