Časy sa zmenili. Zásadne. Pred dvadsiatimi rokmi, keď sme mali ...násť, prípadne dvadsať a niečo, sa nám randilo úplne ináč ako dnes. Nielen preto, že bola iná doba. Ale aj preto, že my sme vtedy boli dosť iné (iní).

"Ja neviem, asi ma to už nebaví. Stále niekoho hľadať je únavné, ale ešte horšie je, že keď na niekoho zaujímavého narazím, keď sa aj zdá, že by z toho mohlo niečo byť, a dokonca zažívam tie pocity vznášania sa ako v puberte, v priebehu pár dní sa to všetko skončí, pretože sa ukáže, že niečo s oným mužom nie je v poriadku, prípadne akosi nevyhovujem ja. Fakt ma to už nebaví, dokola to isté, som z toho celého akási smutná a unavená,“ posťažovala sa mi nedávno kamarátka.

Zďaleka nie je jediná, ktorá hrá túto pesničku. V rôznych obdobách ju počúvam od mnohých žien v najlepších rokoch. Nejedna, ktorá na obdobie, keď mala dvadsať, už iba v dobrom spomína, ale nechcela by ich mať znova, sa umára dilemou, či chodiť na stretnutia s mužmi a skúsiť si vybudovať ešte nejaký zmysluplný vzťah, alebo sa na túto stránku života raz a navždy definitívne vykašľať. Len čo potom so životom?

Dilemu tohto druhu však neriešia len ženy. „Dnes som sa zase stretol so ženou, s ktorou som sa zoznámil cez zoznamku. Presne s pätnástou. A znova sa stalo to isté. Kým sme si písali, všetko vyzeralo veľmi dobre, chvíľami až neuveriteľne dobre. Zdalo sa, že sme na rovnakej vlne, že nás bavia podobné veci, že rovnako rozmýšľame, že to, čo od života chceme, je veľmi podobné. A potom s ňou sedím na káve a rozmýšľam, ako je možné, že vôbec nevieme nájsť spoločnú reč a nemáme sa o čom rozprávať?! Vieš, možno som naozaj nejaký čudný ja, keď sa stále opakuje ten istý scenár. Mám toho akurát dosť, vykašlem sa na to a bude mi dobre,“ napísal mi nedávno 42-ročný kamarát.

Skutočne sa svet od čias našej puberty, keď sa nám randenie zdalo najprirodzenejšou vecou na svete, tak zmenil? Alebo sme sa tak zmenili my? Však nejeden z našich rodičov skúsil šťastie aj v druhom, prípadne treťom manželstve, to znamená, že keď mali plus-mínus štyridsať, hľadali nového partnera, no darmo som ja či iní moji rovesníci, ktorých som sa pýtala, pátrala v pamäťových stopách, nikdy som nepočula, že by si sťažovali na to, aké je hľadanie náročné. Jedine, že by to pred nami dobre maskovali a tajili...

„Myslím si, že randenie ako také svoju podobu nezmenilo, ale skupina dnešných štyridsiatnikov sa od štyridsiatnikov spred dvadsiatich rokov zásadne líši,“ hovorí PhDr. Petr Šmolka z Poradne pre rodinu, manželstvo a medziľudské vzťahy v Prahe. „Jednak preto, že ak majú za sebou nejaké vzťahy, zvyčajne netrvali tak dlho, nemajú za sebou 20-ročné manželstvá s dospelými deťmi. Súčasní štyridsiatnici buď rodinu mali, ale deti sú stále relatívne malé, a to ovplyvňuje budovanie ďalších vzťahov, alebo rodinu ani nemali, zato však majú pred sebou oveľa viac možností, ako so zvyškom života naložiť. Môžu robiť profesijnú kariéru, môžu cestovať, meniť profesie a majú možnosť rozhodnúť sa, či chcú s niekým žiť, alebo nie, pretože tlak spoločnosti na život v rodine už nie je taký silný.“

Otázka je, či relatívne spokojný život, ktorý môžu mať ľudia bez partnera, je naozaj uspokojujúci. „Možnosť voľby, ako naložiť so svojím životom, je na jednej strane veľmi výhodná, no na druhej strane je to problém, pretože život sa nám zdá náročnejší. Cesta nie je daná, je to džungľa, v ktorej človek musí nájsť sám seba a to, čo naozaj chce,“ konštatuje Šmolka.

Randiť či nerandiť: Má vôbec zmysel hľadať si partnera?

Výber pre vás

Randiť či nerandiť: Má vôbec zmysel hľadať si partnera?

Súvisiace články

Radšej s hovädom, ako sama! Prečo sa s ním nechceme rozísť?

Túžite po svadbe? Títo chlapi si vás nikdy nevezmú!

Výber pre vás