Mobil opäť zazvonil. Na displeji svieti: Foter. Nela ho rýchlo zruší. Nech jej dá svätý pokoj! Nezdvihne mu to, nedokáže s ním hovoriť. V hrdle jej navrie strašidelná guča zakaždým, ako sa jej pokúša znova dovolať. Zalievajú ju striedavo pocity zúrivosti, ľútosti, sebaľútosti, hnevu aj úľavy. Lebo otec mamu opustil. Zdrhol, ani jej do očí nedokázal povedať, že odchádza k nejakej inej rodine. Lebo musí, je to strašne zložité, musí sa postarať o dieťa, nechce to teraz vysvetľovať, ide o život. Poslal mame len esemesku, zbabelec, že všetko berie na seba, sype si popol na hlavu, že to takto nemalo dopadnúť, že chápe, keď ho bude mama do smrti nenávidieť, že nechce nič, len pár košieľ a trenírok si príde zbaliť, keď nikto nebude doma. No fajn, vravela si Nela, mamu foter chápe, ale kto pochopí ju, ich dospelú dcéru?

Keď sa medzi rodičmi niečo pokazí, keď nastane kríza vo vzťahu, deti to znášajú vždy ťažko. Ale len malé deti majú automatický nárok správať sa iracionálne, odmietať realitu a žiadať, aby sa všetko vrátilo do starých koľají. Môžu otvorene milovať aj nenávidieť oboch rodičov, striedavo aj súčasne, môžu prestať komunikovať, vyvádzať, trucovať. Všetci to chápu a chodia okolo nich po špičkách. Ešte tak do puberty sa rodičia, aspoň tí rozumnejší, snažia čo najmenej rozbúrať svojim deťom doterajší svet a poriadok. No len čo dieťa dospeje a stane sa z neho takzvaný rozumný dospelý, zrazu musí všetko pochopiť a byť nad vecou. Ba čo viac, má sa hneď stať spravodlivým sudcom, plne kvalifi - kovaným psychológom, mediátorom s nestranným nadhľadom, v horšom prípade spojencom proti tomu druhému a občas i Zorrom pomstiteľom. Lenže nech je to akokoľvek čudné, dieťa zostáva navždy dieťaťom svojich rodičov. Bez ohľadu na to, či má dva, dvadsať alebo tridsaťpäť rokov, vek ani rozum nezmenší emócie, keď sa rúcajú základné istoty, na ktorých sme mali vybudovaný celý svoj svet. V každom veku máme preto právo pociťovať hnev, frustráciu, bolesť, lásku, nenávisť. V každom veku chceme mať uspokojivý vzťah s oboma rodičmi, nechceme, aby nás bolestivo zaťahovali do svojho boja, a túžime po porozumení a účinnej pomoci.

Nela sa cítila ako v pasci. Na jednej strane videla, že vzťah rodičov dlhodobo nefunguje, dokonca si už v puberte tajne priala, aby sa rozviedli, nech je doma konečne pokoj. Lenže prečo až teraz, keď sa konečne odhodlala, že sa z domu odsťahuje a začne svoj vlastný život? Otec jej nechal na krku zlomenú mamu, ktorá sa v priebehu sekundy z dobre fungujúcej hlavy rodiny stala nesvojprávnou kopou nešťastia, úplne závislou od Nely. Mama nikdy o svojich pocitoch nevedela hovoriť, všetko riešila ťaživým tichom. Pokiaľ bol doma otec, mlčala demonštratívne pred ním, teraz mlčaním ubíjala Nelu, akoby ona, otcov miláčik, za všetko mohla a o všetkom vedela. A tak Nela nezdvíhala otcovi telefón a doma s mamou mlčala. Ticho závidela staršej sestre, ktorá už mala svoju rodinu a žila si svoj život, takže sa správala, akoby sa jej rodičovský rozchod netýkal. Matku pragmaticky zamestnávala starostlivosťou o vnúčatá a navyše sa pokojne stretávala s otcom.

Rodičovské krízy, rozchody a rozvody sú často sprevádzané absenciou primeranej a otvorenej komunikácie s deťmi. Je to ťažké, ale vo vlastnom záujme musia práve deti prerušiť hradbu mlčania a priamo komunikovať, a to s oboma rodičmi. Radšej, ako žiť v náznakoch a neistote, sa treba upokojiť a potom otvoriť diskusiu o praktických problémoch, ktoré kríza priniesla. Napríklad, kto bude kde bývať, kto bude komu uhrádzať náklady na bývanie či hypotéku a ako sa tým zmenia vlastnícke vzťahy. Pre študentov, ktorých rodičia ešte finančne podporujú, môže byť veľmi zásadná aj otázka, čo sa zmení v súvislosti s ďalším fi nančným zabezpečením ich štúdia. Inak povedané, otvorená komunikácia s oboma rodičmi je dôležitá a treba sa v nej sústrediť nie na intímne veci, ktoré sa týkajú len rodičov, ale na to, čo dospelé deti potrebujú vedieť pre svoje vlastné životné plány.

Zatiaľ čo Nela nedokázala s matkou ani s otcom hovoriť o ničom a na niekoľ ko rokov úplne zmrazila svoje sny na vlastné bývanie aj osobný život, jej rovesníčka Žaneta zažívala opačný extrém. Žanetina matka si z dcéry urobila dôvernú kamarátku a zverovala sa jej so všetkými svojimi pocitmi už od puberty. Otec bol sukničkár a alkoholik a matka v Žanete postupne vybudovala k otcovi silnú averziu. Žaneta to jedného dňa nevydržala, sadla na bicykel a domov sa už nevrátila. Ani po rokoch, keď už mala vlastnú rodinu a za sebou dlhé hodiny psychoterapie, ten nepriateľský vzťah k otcovi nedokázala zmeniť. Pritom otec jej matku neopustil a dodnes si navzájom pijú krv. Žaneta sa už síce naučila vyjadrovať svoje pocity a názory nahlas, po jej matke sa však skĺznu ako lacné sprchovacie mydlo – neočistia a vôňu nezanechajú.

Rodičovská kríza sa nemusí týkať vždy len vzťahových problémov, nevery či alkoholizmu partnera. Aj harmonické páry, pomaly sa prepracovávajúce k zlatej svadbe v sladkobôľnej ufrfl anej spokojnosti, môžu zažiť krízu, do ktorej nedokážu nezaťahovať svoje dospelé deti. Stačí odchod z aktívnej práce do dôchodku a iný názor, ako budú obaja rodičia zaslúžený odpočinok tráviť. Svoje o tom vie Jarka, ktorej mama celý život pracovala z domu, a zrazu sa jej tam začal motať chlap, vyžadujúci komunikáciu, celodenný program a pravidelnú teplú stravu. Jarkina mama z neho mala takú hrôzu, že svoje dcéry ustavične bombardovala žiadosťami, aby otcovi dohovorili, nech si nájde prácu, alebo mu rovno nejakú prácu dohodia ony. Našťastie sa z otca rýchlo vyvŕbil nadaný dôchodca, ktorý sa zamestnal sám. Začal sledovať zľavy po celom meste a atakovať obchodné reťazce, vozil sa emhádečkou za polovičnú cenu, s kamarátmi z maturitného ročníka pravidelne chodil na futbal a pivo. Krízu defi nitívne doriešil vnuk, ktorého bolo treba občas vyzdvihnúť zo škôlky, zobrať na preliezačky, uvariť mu a postrážiť ho, keď bol chorý. Vlastne to ani nebola kríza, iba stres žien, čo so starým chlapom, ale aj ten môže vzťahy medzi dcérami a rodičmi poriadne preveriť.

Oveľa horšia je situácia, keď muž pre inú, zväčša oveľa mladšiu ženu opustí manželku s deťmi a keď žena vo svojom spravodlivom a často aj oprávnenom hneve vyžaduje od svojich detí, aby boli jednoznačne na jej strane. „Môj otec s nami nežije už dvanásť rokov. Matka síce má nový vzťah, no aj tak mi dokáže urobiť tichú domácnosť len preto, že si zoberiem od neho peniaze na výlet alebo prídem domov s novým tričkom, čo mi evidentne kupovala tá jeho nová,“ hovorí smutne študentka Nina. „Pritom ja sa s ním bavím, len keď fakt musím. Neznášam tie jeho kecy, že jedného dňa ho pochopím a prestanem veci vidieť čierno-bielo. Ja predsa už nie som to malé decko, čo ho matka posielala špehovať, aby na vlastné oči videlo, že sa vláči s nejakou cudzou ženskou, alebo čo mu bod vplyvom matkiných rečí napokon tvorivo vysypalo pred vchod do bytu, kam sa s ňou nasťahoval, exkrementy psa, ktorého mi kedysi kúpil. Aj tak má mama pocit, že mu na ňu donášam nejaké dôležité informácie a jej nechcem o ňom povedať nič. No prosto, zábavka,“ dodáva Nina, ale radostne sa pri tom netvári. „O tom, že by som oboch rodičov raz mala na svojej svadbe, sa mi môže iba snívať.“

Nuž netreba sa vzdávať a robiť unáhlené závery. Čas dokáže veľa strašidelných rán zahojiť. A keďže sú to napriek všetkému stále naši najbližší, netreba sa prestať snažiť najmä o jedno – odpúšťať. Pretože odpustenie prinesie, paradoxne, najväčšiu úľavu vždy najmä tomu, kto odpúšťa. Ak si už nedokážu rodičia odpustiť navzájom, my deti to môžeme nielen znova a znova skúšať, ale máme šancu ísť rodičom príkladom. Tak ako Tereza, ďalšia dospelá dcéra rozvádzajúcich sa rodičov, ktorá to spočiatku nemala vôbec ľahké. Otec nostalgicky fi lozofoval, mama hovorila, že muži sú svine. „Všetko som si vypočula,“ hovorí Tereza. „Ale nepýtala som si peniaze od jedného a vysvetlenia od druhého, tak ako ma na to nabádali. Zažila som s nimi potom mnoho rodinných osláv, pri ktorých som musela zúčastnených koordinovať tak, aby sa nestretli ani moji rodičia, ani ich noví partneri. Na mojej svadbe sa stretli všetci a ku cti im slúži, že boli navzájom zdvorilí a ústretoví.“ Ako to Tereza dosiahla? Jej mantra v súvislosti s citovými eskapádami rodičov (a so všetkým, čo súvisí s ich novými partnermi, deťmi a vnukmi nových partnerov, ich bytovými otázkami a sťažnosťami na ich nové príbuzenstvo) znie: „Stojím za tebou a za tvojím rozhodnutím, nech je akékoľvek. Hlavne, nech vidím, že si šťastná/šťastný, lebo si to zaslúžiš.“ Toto je postoj, aký si zaslúži aj dospievajúce či dospelé decko od svojho rodiča. Možno rodič taký tolerantný a otvorený k deťom zo začiatku byť nedokáže, ale ak to dokážete vy a nepoľavíte, vedzte, že je to nákazlivé.

Keď už si raz touto tortúrou dospelých detí problematických rodičov prejdete, zoberte si z toho aspoň jedno užitočné ponaučenie do ďalšieho života: Život pokračuje aj po päťdesiatke, zaľúbiť sa a trápiť možno aj po šesťdesiatke. Nikdy si neberieš za muža len milovaného človeka, ale aj celú jeho rodinu, kde môžu robiť problémy aj rodičia, aj deti. Život pokračuje a stále je čo riešiť.

Nebuďte na to sama. Ste silná žena a viete si poradiť so všetkým, o tom nepochybujeme. No v tomto boji sa nerozdávajú medaily za chrabrosť. Izolácia zvyšuje stres, odďaľuje pokroky a vedie ku skrytým neskorším komplikáciám. Keď sa vo vašom živote dejú takéto veľké zmeny, potrebujete podporu a súhlas okolia.

Starajte sa o seba. Rodičovské problémy vás stoja veľa energie. Stres vám môže poriadne prerásť cez hlavu. Urobte si čas na seba, rozmýšľanie, pokoj a samotu. Nájdite si spôsob, ako vypustiť paru, ako uvoľniť napätie, na cvičenie aj oddych.

Pozor na závislosť. Od hnevu, depresie, smútku, obviňovania iných či seba, nepriateľstva či pomsty sa človek môže stať ľahko závislý. Namiesto toho, aby s týmito pocitmi pracoval a eliminoval ich, urobí si z nich obranný štít. Jednak ako nástroj na získanie a udržanie pozornosti, jednak ako zámienku, ako sa vyhnúť iným pocitom.

Očakávajte všetko. Deti rozvedených rodičov majú často problém s koncentráciou, s pocitmi smútku, hnevu, depresie. Tie neskôr môže vystriedať strach z budúcnosti, pocit zodpovednosti za jedného či viacerých príbuzných. Takéto pocity sú normálne a ich liečenie potrebuje čas.v Zistite, čo sa bude diať. Komunikujte s oboma rodičmi, aj keď je to pre vás ťažké. Zistite, čo zamýšľajú, zvlášť ak sa zmeny v ich živote dotýkajú priamo vašej existencie, bývania, finančného zabezpečenia, starostlivosti o závislých členov rodiny.

Držte si odstup. Rozhádaní rodičia často skúšajú dostať dieťa na svoju stranu. Robia to otvorene, kritizovaním a ohováraním expartnera, aj nenápadne, keď zraniteľnejší rodič vyžaduje pomoc a zabezpečenie. V záujme vlastného duševného zdravia sa do toho nedajte dotlačiť.

Pomôžte im pochopiť vás. Počas krízy sú rodičia príliš ponorení do vlastných problémov, len ťažko dokážu vidieť veci jasne a byť vám oporou. Ak im pomôžete pochopiť, čím prechádzate vy a ako sa snažíte to zvládnuť, predídete citovým zraneniam a nepochopeniu.

Držte sa cesty. Vyvarujte sa v kritickom čase zásadných rozhodnutí a zmien vo vlastnom živote. Aby ste nezišli zo svojej cesty, opierajte sa o svojich blízkych, priateľov, pestujte si pravidelné aktivity a dodržiavajte svoje plány.

Pomoc mimo rodiny. Rodiny sa neraz v čase krízy inštinktívne uzatvárajú pred vonkajším svetom. Nerobte to, neuzavrite sa pred priateľmi, vonkajšími zdrojmi informácií, svojpomocnými skupinami, komunitami. A keď treba, vyhľadajte aj profesionálnu pomoc.

Rodičia v kríze: Ako zvládnuť dusné ticho a nezblázniť sa

Výber pre vás

Rodičia v kríze: Ako zvládnuť dusné ticho a nezblázniť sa

Súvisiace články

Aký otec, taký partner: Prečo si ho vyberáme podľa otca?

Zostaňme priateľmi! Strácame po rozchode milenca aj kamaráta?

Aký je váš vzťah? Poloha v spánku odhalí viac, než tušíte

Výber pre vás