Mám 22 rokov a narodila som sa do spoločensky dobre situovanej rodiny, v ktorej nikdy nič nechýbalo. Všetko, po čom som túžila, som mala a vždy som k tomu prišla až príliš ľahko.

Myslím si, že v našich končinách stále nie je celkom bežné dostávať na osemnáste narodeniny BMW. Ja som ho dostala. Jednoducho rozprávkový život – najmä čo sa materiálnych vecí týka. Celá naša rodina bola ako vystrihnutá z lifestylového časopisu, na ktorom sa leskne každá strana. No potom nastal zvrat.

Odklon od toho, čo sa považuje za normálne a spoločensky prijateľné – teda aspoň pre moju „magazínovú“ rodinu. Zaľúbila som sa. Nie však do človeka, ktorý má niekoľko diplomov, luxusné „fáro“, letný dom v Nice a každý víkend chodí hrávať golf. Zaľúbila som sa do niekoho, kto krásne voňal, vedel ma rozveseliť, utešiť a dal mi všetko, čo mi na očiach videl. Ten niekto je Katka a teraz verejne priznávam, že som tá menšina, na ktorú sa istí ľudia dívajú cez prsty, že som lesbička.

Túto moju „chorobu“, ako to nazvali moji rodičia, som v sebe objavila, keď som mala 20 rokov. Vtedy mi začalo randenie s opačným pohlavím prekážať. Necítila som sa v ich spoločnosti príjemne. Nevoňali mi, zdali sa mi samoľúbi a neotesaní. Na jednom večierku som však spoznala Katku a vtedy som naozaj pocítila povestné "motýle v bruchu".

Randili sme tajne, pretože som sa bála reakcie okolia a najmä mojich rodičov. Skrývanie nám postupom času začalo pekne otravovať život. Sadnúť si do kaviarne alebo sa len tak chytiť za ruku bol veľký problém. Každý deň som vstávala s odhodlaním, že sa k všetkému priznám. Avšak pod vplyvom výchovy a tej čudnej morálky, ktorá nás obklopuje, som sa naozaj cítila, ako keby som páchala nejaký zločin. A pritom som iba niekoho milovala.

Vždy, keď som už bola odhodlaná o všetkom hovoriť, zjavil sa z môjho vnútra strach a zapchal mi ústa. Katkina rodina ma prijala, len tá moja nemala o Katke ani tušenia. Vedela som, že raz sa to musia dozvedieť... Katka nabrala odvahu a sama mojim rodičom porozprávala o našom vzťahu. Ich reakcia bola hysterická. Katku vyhodili z nášho domu a ja som sa stala čiernou ovcou rodiny, škvrnou na rodinnom striebre. Postupne som si začala baliť veci a od nového roku žijem v jednej domácnosti s Katkou.

Trochu sa mi tým uľavilo, ale zviera mi žalúdok pri pomyslení, že rodičia ma stále považujú za akúsi prírodnú anomáliu, ku ktorej sa hanbia priznať. Napriek všetkému ich stále ľúbim a verím, že raz ma prijmú takú, aká naozaj som.

Mária 
<hr />

Náš názor: Odvážne priznanie, ktoré sa cení. Toto je určite téma, o ktorej treba hovoriť, a ďakujeme Márii, že ju otvorila. Spoločnosti, v ktorej žijeme, ešte pár rôčkov potrvá, kým si uvedomí, že byť gejom alebo lesbičkou nie je „nenormálne“ ani choré. Mária urobila odvážny krok, že sa rozhodla odsťahovať od rodičov a žiť s Katkou, a my veríme, že im postupom času začne chýbať a budú sa o ňu zaujímať. Kľúčom k všetkým riešeniam je jedine porozumenie. A samozrejme, pomôže aj čas a odstup. Možno rodičia potrebujú svoju chvíľku na „predýchanie“. Držíme palce!

Rodina mi to neodpustí: Zamilovala som sa do ženy

Výber pre vás

Rodina mi to neodpustí: Zamilovala som sa do ženy

Súvisiace články

Byť lesbičkou je in, páči sa jej život na druhom brehu

Nechcem svojho partnera raniť, lenže som lesbička!

Výber pre vás