„Vašu pozíciu rušíme pre krízu. Je nám ľúto, že prídete o prácu, ale viete, musíme šetriť. Vaše kompetencie prevezme niekto iný, tým pádom už pre vás nemáme miesto...“ Také a iné dôvody počuli od svojich šéfov už mnohé z vás. Jednou z nich bola aj pani Milica, ktorá sa s nami podelila o svoju nepríjemnú skúsenosť.

Čo si pani Milica z Bardejova pamätá, vždy túžila byť učiteľkou. Aj sa jej to splnilo. Svoju prácu robila s láskou 25 rokov. A potom prišiel šok. Dostala výpoveď. Dôvod? Bola nadbytočná. V materskej škole v Bardejove učila 25 rokov. Podľa vlastných slov si deti získala predovšetkým úprimnosťou. „Vždy som sa s nimi veľa rozprávala a tiež som ich počúvala. Ako som pristupovala doma k svojim trom deťom, tak som viedla aj tie v škôlke, k čestnosti, úprimnosti, spravodlivosti. Dôležité podľa mňa je, aby človek robil prácu s láskou. A ja som ju tak robila,“ vraví dnes už dôchodkyňa.

Zložilo ju to V desiatich stratila milovanú matku a vychovávala ju najmä staršia sestra. Vtedy si myslela, že hádam je to prvá a posledná nešťastná udalosť v živote. Keď však nečakane zostala zo dňa na deň bez práce, vraví, že ju to zložilo. „Cítila som veľkú krivdu a nespravodlivosť. Bola som päť mesiacov nezamestnaná. Nikdy som si nemyslela, že tento problém sa bude týkať aj mňa. Nevedela som sa s tým zmieriť. Dlho mi to trvalo. Pomohla mi hlavne dcéra, s ktorou máme veľmi otvorený, priateľský vzťah. Som človek, ktorý potrebuje o problémoch hovoriť, iba tak sa mi uľaví, a ona ma počúvala. Je zároveň moja najlepšia priateľka, s ktorou sa rozprávame aj o tých najintímnejších detailoch zo života. Ani pred manželom nedokážem zo seba dostať von to, o čom sa bavím s dcérou.“

Rodina sa zomkla Východniarka Milica netají, že potrebovala pomôcť aj finančne. Domácnosť jej s manželom, ktorý v tom čase pracoval ako robotník, pomáhali finančne uniesť deti. Aby sa pani Milica neutápala doma v žiali, ale dostala chuť popasovať sa s problémom, dcéra i synovia jej kúpili poznávací zájazd do Talianska. „Bol to nádherne strávený týždeň s manželom. Táto dovolenka mi dodala obrovskú silu a opäť ma naštartovala,“ pokračuje a všetkým, čo ostali bez práce, odkazuje: „Dôležité je neklesať na duchu. Keď sa totiž človek poskladá a oddá len nešťastnému osudu, nikdy sa nebude mať lepšie. Musí bojovať. Naša rodina sa vďaka tomu zomkla. Hoci aj ja som si myslela, že sa už nikdy nezamestnám, po piatich mesiacoch som sa vrátila späť do školstva. Podarilo sa to vďaka mojej vytrvalosti a sile, ktorú mi dávali hlavne najbližší. Učila som až do odchodu do dôchodku.“ Vďaka podpore rodiny a Milicinej vytrvalosti sa tento skutočný príbeh skončil šťastne. Šťastné konce však, bohužiaľ, nemajú všetky príbehy.

Anežka a Erika sú mladé šikovné baby. No ani vzdelanie, ani desiatky rozposlaných životopisov im zatiaľ nepomohli. Zdôverila sa nám aj Anežka. Tiež z východného Slovenska. „Mám 26 rokov a bez práce som takmer štyri roky. Ako som sa počas štúdia tešila, kedy sa už konečne zamestnám a osamostatním sa od rodičov, tak som im stále na krku. Navyše, aj oni sú už pol roka tiež bez práce. Rozposlala som stovky žiadostí, absolvovala som desiatky pohovorov. Som absolventka obchodnej akadémie a viem sa dohovoriť troma cudzími jazykmi. Brala by som už hocičo, aj upratovať pôjdem. Pri takýchto pozíciách ma však odmietajú s tým, že viem viac, ako je potrebné. Na presťahovanie sa do cudziny nemám dostatok financií. Kým doteraz som sa snažila, ako som vedela, už sa vzdávam. Trpím depresiami. Nemá ma kto podržať, keďže rodičia sú na tom podobne ako ja.“Koľko mám ešte čakať?

Erika je na tom podobne. „Od ukončenia vysokej pedagogickej školy sedím už takmer rok doma. Stále sa mi nepodarilo nájsť prácu. Absolvovala som už aj kurz účtovníctva, ktorý mi na úrade ponúkli, zdokonaľujem sa v angličtine. Začínam byť z toho zúfalá. Rodičia ma utešujú, že to chce len čas. Ale koľko času ešte? To naozaj musím ísť do Rakúska starým ľuďom utierať zadky? Životopisy rozposielam na každú stranu, ale na pohovor ma pozvali len raz. Na pozíciu predavačky. Nevládzem. Nie som na tom psychicky dobre. Už mi nepomáhajú ani nekonečné dialógy s mamou, ktorá ma doteraz vždy utešovala.“

Mgr. Sylvia Dančiaková, psychologičk aMgr. Katarína Dubovanová, riaditeľka odboru služieb zamestnanosti z bratislavského úradu práce

„Práca, alebo možnosť sebarealizácie, spolu s plácou, čiže odmenou, tvoria pomerne veľkú časť z nášho sebavedomia, pocitu šťastia a naplnenia. Pre psychické zdravie sú teda veľmi dôležité. Samozrejme, to neznamená, že všetci sme nastavení na cvikačky a mesačnú výplatu. Skôr by som to definovala ako realizáciu seba v spoločnosti, živote, rodine spojenú s ocenením.“ Už aj podľa slov psychologičky Sylvie Dančiakovej nezamestnanosť nie je len materiálny, ale aj psychologickoexistenčný problém.

Dá sa na to pripraviť? „Ako pri väčšine tém, aj tu platí na prvom mieste prevencia – byť obozretný, pripravený, nenechať sa zaskočiť. Čiže mať plán B. Tým sa vyhneme šoku a následným fázam (popieranie, hnev...), ktoré musia postupne odznieť, než začneme opäť konať. Takže, kým sme v relatívnom pokoji, bez hrozby, že prídeme o strechu nad hlavou, môžeme rozmýšľať nad tým, čo ak... a nielen to! Tým, že rozvíjame svoje zručnosti, koníčky a realizujeme sa vo viacerých od seba nezávislých sfér, utvárame si viac možností. Ďalšou veľmi dôležitou vecou sú aktuálne informácie – o spôsobe ukončovania pracovného procesu, na čo všetko máme nárok, aké sú naše povinnosti, termíny voči zdravotnej poisťovni, sociálnej poisťovni, bankám a pod. Jednoducho všetko, čo sa týka statusu nezamestnaného človeka,“ radí psychologička.

Hovorte, hovorte, hovorte o tom Ak ste nestihli prevenciu a nechali ste sa zaskočiť stratou práce i pláce, hlavne zostaňte mobilizovaní. „Chce to len krátky čas na uzatvorenie predchádzajúcej etapy a malú pauzu na lapenie nového dychu. Komunikácia je v tejto fáze prioritná. Prúdenie praktických informácií o vás, nových možnostiach, rôznych alternatívach, ale aj spätné väzby, skúsenosti iných sú nesmierne cenné a nikdy nevieme, či práve toto nie je pre nás tá iskra, ktorá nám pomôže vytvoriť si nový priestor na sebarealizáciu. Navyše platí, čím viac ľudí vie, že máte záujem, tým viac ich môže dodať ponuku,“ pokračuje Sylvia Dančiaková.

Pomocnú ruku podá aj štát „Psychologická pomoc, ktorú štát pre nezamestnaných ponúka, nerieši hospodárske problémy, je však užitočná v posilňovaní sebadôvery, pri reálnejšom odhade seba samého, v posilňovaní schopností nezamestnaných spolupracovať, pripravovať ich, ale aj učiť zvládať čoraz náročnejšie hľadanie pracovného miesta,“ hovorí Katarína Dubovanová, riaditeľka odboru služieb zamestnanosti z bratislavského úradu práce.

Chodia hlavne päťdesiatničky Psychologickú pomoc prostredníctvom odborných poradcov a psychológov ponúka každý úrad práce na Slovensku. Skúste to, veď za to nič nedáte. Je to bezplatné pre všetkých uchádzačov a záujemcov o zamestnanie. „O túto pomoc je záujem tak u mužov ako aj žien všetkých vekových kategórii a v rôznej dĺžke trvania ich nezamestnanosti. Využívajú ju však viac ženy okolo päťdesiatky. Najčastejšími problémami sú depresie, deprimovanie, pocity neistoty a úzkosti. Mužov viac trápia existenčné problémy,“ pokračuje Katarína Dubovanová.

Zabudnete na hnev a žiaľ „Medzi veľmi zložité prípady a psychicky náročné patria určite samoživitelia s úvermi na krku, starší tesne pred dôchodkom bez špecifických zručností, mladí bez zázemia, hendikepovaní, ľudia zo slabých regiónov. Jednoducho všetci tí, ktorí pociťujú neúnosný existenčný tlak bez možnosti voľby. Nezáleží pritom na pohlaví, skôr na celkovej osobnosti, veku, temperamente, zrelosti, spôsobe rozmýšľania, osobných skúsenostiach,“ vraví psychologička. Cieľom už spomínanej pomoci je vytvoriť priestor na samostatnosť, osobnostnú aj existenčnú sebestačnosť a zapojenie sa do pracovného života a vôbec spoločnosti. Ako to prebieha? Ide o individuálne alebo skupinové poradenstvo či terapiu. „Základnou formou je rozhovor. Problém samotný sa tým síce nemusí vyriešiť, ale klesne úroveň citového napätia, žiaľu, hnevu, úzkosti, čím sa človek stáva pripravenejší na hľadanie svojich reálnych možností a riešení problémov. Klient je v rozhovore vedený, aby sám hľadal a nachádzal riešenie zodpovedajúce jeho možnostiam,“ odpovedá odborníčka z úradu práce. Psychologický rozhovor sa podľa potreby dopĺňa aj psychologickým vyšetrením.

Pozor na skraty „Nedostatočná vyťaženosť spôsobovaná dlhodobou nezamestnanosťou zvyšuje pravdepodobnosť skratového deštrukčného správania ľudí, ktoré môže byť namierené proti vlastnej osobe, alebo aj proti iným. V tom momente to však pre konkrétneho človeka v jeho zúfalstve a bezmocnosti môže predstavovať jediné možné riešenie. Nahromadenie deprimujúcich skúseností, napríklad stroskotané pokusy v hľadaní práce, totiž núti ľudí k núdzovým reakciám na stlmenie nepríjemných citových stavov a myšlienok, ktoré človek aktuálne i dlhodobo zažíva. Stáva sa aj náchylnejším na vznik závislosti od legálnych i nelegálnych drog. Prechod od pitia k alkoholizmu a inej závislosti pre problémy je veľmi plynulý,“ upozorňuje Katarína Dubovanová.

„Každá rada, každá podpora i vedomie, že v tom nie sme samy – to všetko má v danej chvíli nesmiernu cenu povzbudivej energie, ktorej v takýchto chvíľach isto nie je dosť. Pozrite sa na to tak, že strata zamestnania nie je ani naša vina, ani naše zlyhanie, ani svetová nespravodlivosť, ale len bežne sa vyskytujúci fenomén na trhu práce, ktorý nám okrem iného dáva možnosť zmeny, a tú je najdôležitejšie uchopiť ako výzvu,“ uzatvára psychologička Sylvia Dančiaková.

Som bez práce: Odborníčky radia, ako z toho von

Výber pre vás

Som bez práce: Odborníčky radia, ako z toho von

Súvisiace články

Ste bez práce? Žiaden strach, vytlčte z toho maximum!

Prišli ste o prácu? Nehanbite sa a hovorte o tom!

Výber pre vás