Vieš čo, ja som vlastne veľmi rada, že mám tie pytačkové veci okolo randenia, balenia, esemeskovania a toho, kto má prvý volať a po koľkých dňoch, už za sebou,“ zaznelo nedávno v kruhu vydatých, minulých, zadaných. Zafl irtovať si s kolegom na tému príliš krátkej sukne, prosím. Ale hľadať niekoho ozajstného v zmysle jing-jang, to sa už radšej konečne naučíme hrať šach. Berieme do úvahy približne štyridsaťpercentnú rozvodovosť v našej malej fotogenickej krajine a vyhlasujeme za zázrak, že sa to podarilo aj bez veľ kej teoretickej prípravy. Keď sme si totiž hľadali prvého, druhého, tretieho frajera, brali sme to, čo padlo do našich sietí. Predstavte si čajové sitko, v ktorom sa zachytí všetko. Poloalkoholik, poloskinhead, polozadaný. Každá skúsenosť sa hodila. Dnes by sme si na pytačkové veci vzali „haluškáreň“.

Čo sa škádli, to sa rado má, no nie? Ťahanie za vrkoče na stupni jeden – štyri berieme ako fl irtovanie v zárodočnom štádiu. O niečo neskôr chlapci pochopia, že náklonnosť sa dá prejaviť aj rafi novanejšie. Namiesto priezviska začnú používať krstné meno vyvolenej. Medzi „čo čumíš, Horná“ a „čo čumíš, Linda“ je totiž rozdiel. Chalanisko urobilo odvážny krok, čo sa vlieklo krokom, beží teraz cvalom, a už to vie celá škola. Frajeri, frajeri!

Veľmi krátko po tom priezračnom období, v ktorom nám je jasné, ako sme na tom v jeho očiach, nastupuje štádium hmly. Štádium hier. Ľúbi-neľúbi-pusa-list. Ja potiahnem svojím panáčikom, potom je rad na tebe. Chceli by sme mať jasno (aj sa toho bojíme), však aj dvanásťročná žena je len žena a potrebuje mať vo veciach poriadok, ale čert aby sa v nich vyznal. Koľko margarétok sme zničili? Koľ ko vlakov so šťastným alebo nešťastným počtom vagónov sme si odsledovali? O časopisových testoch, ktoré mali odhaliť, či amor trafi l správne, ani nehovoriac. Akosi sa to začína zamotávať. Prišli sme na to prečo, ale nie samy. Prečítali sme si totiž mladistvú diskusiu, v ktorej chalani radia jednému pobláznenému, aby sa neopovážil kočke zavolať, pretože každý normálny vie, že ju treba nechať tri dni, ako citujeme, vydusiť, inak „budeš za nadržaného debila“, koniec citátu. Samozrejme, že jej zavolal, vyvolená ho odpílila a frajer dostal naložené ešte aj na fóre. „Magor. Vidím, že si sa nič nenaučil!“ Kde na to prišli? Kde presne si toto mužné umenie odovzdávajú? Stalo sa to aj mne. Po tom, ako sme si s frajerom zadefi novali, že patríme k sebe, sa týždeň neozval. Keď ma zaujímalo, čo to malo znamenať, bohorovne použil to isté slovo. Vydusiť.

Človeče, nehnevaj sa, keď to nedopadne

Či vtedy, keď sme ošklbávali margarétky, alebo teraz, randenie a balenie je hra. Odborníčky radia nebrať ju príliš vážne a osobne ani vtedy, keď máme pocit, že už fakt potrebujeme, aby bola ruka v rukáve. Aj po zvlášť vydarenej schôdzke, na ktorej je Jin pôvabná a Jang zhovorčivý, po zaplatení účtu obaja vymýšľajú, či by sa ešte neprešli po meste, rozlúčia sa bozkom, a keď si Jin doma čistí zuby a pritom tancuje po byte, príde esemeska na dobrú noc, aj vtedy sa môže stať, že ďalšie rande nenasleduje. „Nikdy nemôžeš vedieť, čo sa im potom odohrá v hlave. Či nerieši bývalku alebo čo.“ Možno sa Jangovi celá vec rozleží a prichádza na to, že Jin bola príjemná, ale zase nie až tak. Vôbec najlepšie bude, keď si to dievča domyslí samo. Jin má na výber. Začne robiť veci, ktoré vyzerajú veľmi zábavne, ale len vtedy, keď ich robia pojašené filmové hrdinky. Berie si telefón aj na toaletu. Preklína svojich príbuzných, ktorí blokujú linku. Nevysáva a nemixuje, aby počula zvonenie. Týra sa spomienkami na rande. Čo ak „mu neumožnila, aby ju dosť spoznal“? Vysvetľuje kamarátkam, že programátori to nemajú ľahké, podobne ako cievny chirurg ani on nevie dňa ani hodiny, ale večer určite brnkne. Tie prikyvujú, len jedna, ozajstná, povie: Počuj, si taká krásna a príjemná baba.

Keby naozaj chcel, prišiel by za tebou aj so zlomenou nohou. Už je to týždeň! Jin naozaj musí vziať do úvahy bolestný fakt. Až tak veľmi ma zase nežerie.

Kto naozaj chce, prenesie aj Chopok do Serede

Scenáristi zánovnej americkej komédie Až tak moc tě nežere (He Is Not That Into You) Greg Behrendt a Liz Tuccillo sa hodinu a pol bavia tým, že hovoria ženám to, čo nechcú počuť. Tak len zopár:

• Nevolá, pretože na teba nemyslí. Keďže nemá v pláne naplniť tvoje očakávanie ani v takej drobnosti, akou je telefonát, nenapĺňal by ich ani neskôr. Neprekáža mu, že ťa sklame.

• Zaneprázdnený je len iný výraz pre, ospravedlňujeme sa, bezcitného chumaja.

• Pamätaj si – muž nikdy nemá toľ ko práce, aby neurobil to, čo skutočne chce. A naopak: Keď mu záleží na tom, aby z vás dvoch bol vzťah, pohne horou.

• Povedať zavolám a skutočne zavolať, to je ako prvá tehla domu lásky a dôvery, ktorý vy dvaja staviate. Keď mu nestojíš ani za to, aby položil tú prvú sprostú tehlu, žiadny dom nebude, bejby.

• Život je zložitý sám osebe. Netreba si ho robiť zložitejším tak, že ho dobrovoľne trávime s niekým, s kým „je to ťažké“.

• Buď optimistka, ten pohár je poloplný. Pokiaľ ide o túto vec, naopak. Rátaj s horším. S tým, že si pravidlo, nie výnimka z pravidla.

• My muži by sme si radšej dali amputovať ruku, ako vám povedali do očí: nie si tá pravá.

Úprimne, to posledné robíme bez ohľadu na pohlavie. Je najvyšší čas, aby sme povedali: Ženy (ani muži) nie sú homogénna skupina, ktorá sa správa len typicky žensky (či mužsky). Nie je medzi nami žiadne prepojenie, neviditeľné nitky, nie sme rovnaké. Berme to skôr tak, že mizerné charaktery sa vyskytujú medzi oboma pohlaviami. Narážame na sľub „ja sa ti ozvem“, „toho Diktátora by sme veru mohli vidieť spolu“, pričom vieme, že žiadne ďalšie rande nebude. Klamanie je ľudské – nie ženské či mužské. Zistili sme totiž, že sľuby urýchľujú lúčenie, a tak si neurčité „zavoláme si“, „vidíme sa“ berieme na pomoc, keď nasadáme do auta a rady by sme konečne naštartovali. Nefňukáme, len konštatujeme. Že fakt žijeme v ére prázdnych rečí, sľubov vyslovených do vetra namiesto rozlúčky. Muži strácajú prirodzené inštinkty a tá naša ženská, materská, milenecká spontánnosť je tiež akási bezzubá. Navyše sa bojíme trapasov a zranení. Takže keď príde Greg Najmúdrejší a Liz Skúsená a povedia: neopováž sa volať mu ako prvá, neopováž sa dávať mu svoje číslo alebo sa mu „náhodne“ primotať do cesty, buchneme sa do čela. Presne tak, a nie inak! Nezisťuj, čo mu od minula sadlo na nos, nepátraj, či náhodou stále nechodí s tou, ktorú letmo spomínal. Pohni sa ďalej, nestojí ti za to. Lenže my, keď ide o lásku, až tak celkom neveríme na taktizovanie.

Všetko by to bolo v poriadku, keby koncept fi lmu a rovnomennej knihy, ktorá prišla pred ním, nestál na tom, že muži sú prinajlepšom lenivé, prinajhoršom bezcitné tvory a my sme tie, ktoré máme sedieť s mobilom v ruke a vyzerať oberača, ktorý si jabĺčko buď odtrhne, alebo nechá tak. Keď nechá tak, s hrdosťou hodiť celú vec za hlavu. A tak si kráčať životom, klamať sa a sklamávať bez toho, aby niekedy vôbec bolo povedané: milá moja, milý môj, toto sa nerobí! Pripomína mi to časy, keď dievčatá odeté v tesne zašnurovaných korzetoch mohli nanajvýš odpadnúť v správnom čase do náručia toho správneho džentlmena. Ešte aj Scarlett O´Harová, ktorá sa nespravodlivo narodila do éry korzetov, čakaniek a k tomu vyfasovala neskromnú povahu, vedela, že keď niečo chce, treba aspoň natiahnuť ruku. Nechceme hrať človeče, chceme žiť. Súhlasíme s tým, že randenie má pravidlá, ale určite neberieme, že s nimi nemožno hýbať. Karolína: „Po prvom rande s mojím terajším priateľom som mu napísala ako prvá. Neodpovedal. Tak som sa naštvala a na rovinu som naťukala, že mne to pripadalo viac ako fajn. Odpísal, že jeho pocity boli podobné, na prvú správu neodpísal len preto, že je v práci a práve dával niekomu pokutu.

V jednom už spomínaní Liz a Greg trafili do čierneho. Keďže nám ako malým vtĺkali do hlavy, že ak nás chalan v družine pravidelne trieska po hlave pravítkom, zrejme tým chce niečo naznačiť, a tak nás naučili dešifrovať neverbálne prejavy mužov nesprávnym spôsobom, ešte aj dnes nejedna kočka predpokladá, že ak sa cestou do školy potkne, tak to ale vôbec nie je náhoda, že priskočí práve on a pomôže jej vstať. Pritom on je len džentlmen, nič viac, pomohol by aj školníkovi a práve išiel okolo, tak čo. Apropo, na prvom stupni sa nezmenilo nič, akurát to, že veci nabrali spád.

Stalo sa počas veľ kej prestávky. Simonka (7): „Pán učiteľ, Marek ma kopol!“<br /> Marek (tiež 7): „Už som sa jej slušne ospravedlnil!“<br />Pán učiteľ sa skloní k Simonke, aby ju pred ostatnými neuviedol do rozpakov, a vraví, že to niekedy chlapci robia, keď sa im dievča páči. Simonka sa nielenže nečervená, ale povie: „Ale, pán učiteľ. Veď my spolu už dávno chodíme...“

My sme už akési pokazené. Pre nasledujúce generácie však môžeme niečo urobiť. Aby naše dcéry videli vzťahy komplexnejšie, mohli by sme im vo vhodnej chvíli povedať, že nie každý Samko, ktorý im z aktovky kradne desiatu a schová v šatni papuče, musí byť po uši do nich. Niektorí Samkovia sú grázli už od plienok.

Až tak ťa nežerie! Ako dešifrovať randiace taktiky?

Výber pre vás

Až tak ťa nežerie! Ako dešifrovať randiace taktiky?

Súvisiace články

5 nezvyčajných miest, kde stretnete toho pravého!

Príručka prvého rande: Päť vecí, ktoré odložte na neskôr

Pozor, nezíde z očí! Ako sa vyhnúť aférke s kolegom

Výber pre vás