Vieme, ako pripraviť tichú domácnosť. Keď to doma zovrie, rýchlo prikryť pokrievkou mlčania a partnera zvoľna dusiť vo vlastnej šťave. Veď on raz zmäkne. Či? Keby však predsa len nezmäkol (neospravedlnil sa, nekajal sa, nepriznal, že máte pravdu), čo sa často stáva, do redakcie nevolajte – sťažujte sa u vašich. Mali vás varovať, mali vás to naučiť. Informácia, že tichá domácnosť nič nerieši, je viac ako veno. Lucia si zaspomínala: „Keď sme boli malí a naši sa spolu nebavili, tak sme sa s bratom strááášne tešili, keď k nám konečne prišla návšteva. Lebo väčšinou to znamenalo aj koniec tichej domácnosti. Čo už mali robiť? (Kde máme vývrtku? Nech sa páči, Stanko.) A teraz? Predstav si, že keď sú tí naši dvaja čerství šesťdesiatnici povadení, s bratom si voláme, posielame sa navzájom na výzvedy, a keď dusno u našich pominie, dáme si vedieť. A ako sa nám uľaví!“

Yvona Vera Ragasová, ktorá sa profesionálne venuje psychotréningom a lifekoučingu, nám povedala: „Keď sa rodičia pohádajú alebo si nedajbože vylepia, je to síce nepríjemné, ale rozumieme tomu tak, že sa niečo deje. Keď je ticho, vnímame iba napätie a nechápeme, z čoho pramení. Prvou prirodzenou reakciou je uvažovať, čo som spravil zle, a som si istá, že fantázia každého dieťaťa je dosť bohatá na to, aby niečo našla.“

Lenže prečo tichú domácnosť praktizujeme aj teraz, keď sme veľké, múdre, uvedomelé? „Podľa mňa to súvisí s tým, že ženy sú naozaj Venušianky. Dominantným živlom každej z nás je voda. Rovná sa emócie, vzťahovačnosť, oznamovanie alebo emocionálne vydieranie tichom. Veď nie je blbý, však mu to dôjde! On síce naozaj nie je blbý, ale je z Marsu (dominantný živel oheň). Takže mu to zaručene samo nedôjde. Musí to najprv počuť, aby tomu mal šancu porozumieť. A tak žena skúša týmto naivným a zaručene nefunkčným spôsobom chlapa vydierať, dať mu najavo, že niečo pokašľal a že by sa mal snažiť napraviť to a odprosiť,“ dodáva Ragasová.

Otec tiež. Spomeňme si na to, keď sa nám zachce drezírovať vlastného partnera tichom alebo to on skúša na nás. Čítali sme o pánovi, s ktorým sa žena vydržala nebaviť štyri mesiace. Prečo? Lebo na Štedrý večer zjedol obložený chlebík z misy ešte pred večerou a pokazil umelecký dojem. Chlebíky mali byť až po večeri. Párik už nie je párikom, hádate správne. Dáma sa už vŕši na inom trestancovi. Dáša hovorí o svojich neuralgických tichých domácnostiach-bodoch. „Sused, ktorý býva v paneláku pod nami, má vo zvyku raz za hodinku si zafajčiť na balkóne. Vo dne v noci, v zime v lete. On má pekný výhľad na pouličné lampy a dianie pod nimi, no a my ležíme v posteli a pasívne fajčíme s ním. Ležím bližšie k oknu a čuch už mám vycibrený ako jazvečík. Väčšinou včas zavetrím, rezko vyskakujem z postele, hlasno zabuchujem okná a teším sa na deň, keď sused od ľaku prehltne ohorok. A to, prosím pekne, cigarety iba nemám rada. To môj chlap ich nenávidí. Čiže by to mohol so susedom riešiť, poviete si. Mohol by. Ale on to rieši radšej so mnou, bližšia košeľa ako kabát. Ak napríklad nerešpektujem jeho odpor k cigaretám a vyvesím na balkóne bielizeň, najprv vybuchne, potom dlho mlčí. Vychováva ma. Raz som o tretej v noci vyskočila z postele nie dosť rezko a spálňu nám zaplavili splodiny. Najprv povedal niečo o tvrdohlavých ženách, ktoré nemôžu spať pri zatvorenom okne a furt vymýšľajú, potom som ja povedala niečo o chlapoch, ktorí nie sú chlapi. Potom sme mlčali až do rána a ďalšie dva dni. Dva dni navyše preto, lebo som zistila, že sa nielenže nechystá zísť o poschodie nižšie a dať veci na poriadok, ale radšej vyhľadáva na internete akýsi detektor dymu a chystá sa tú sprostosť namontovať na balkón. To už som nemlčala zo zlosti, ale z bezmocnosti prameniacej z toho, za koho som sa vydala.“

Zažili sme tichú domácnosť v celej škále svojej závažnosti. Ticho jednostranne nepochopené, keď ste sa vy ráno urazili a chlap, keď sa večer vrátil z práce, vám chcel dať pusu na líce a veľmi sa čudoval, prečo uhýbate. (My sa akože nebavíme? Nevydržíte. A to si si nevšimol, že som ti celý deň nevolala? Hej, všimol. Myslel som si, že si stratila nabíjačku.) Ticho krátkodobé, teda urazené ticho v aute, ktoré sa začne v Ružomberku a skončí v Liptovskom Mikuláši. Zrazu v rádiu zahrajú „belisa belisa a si voce me mata“, vám sa stretnú ruky na vypínači a je po „cichu“. Ticho ničivé, teda unavené, rezignované, ktoré sa stalo zvykom. Mlčanie zmenené na apatiu, keď už koniec prešľapuje pred dverami. Len jedno majú všetky spoločné. Vždy si v tom tichu myslíme, že s ním, s ňou práve nekomunikujeme. Omyl. Ticho-neticho, každý pór nášho tela hovorí, priam kričí. Aj odvrátená tvár, zaslzené oči, aj to, že na stole prestrieme o jeden tanier menej. Prázdna chladnička namiesto vety: „Skončili sa, milý môj, zlaté hotelové časy. Až keď si uvedomíš, že...“ Ach, jaj, a pani učiteľka je opäť na scéne. Niekedy sa dokonca uchyľujeme aj k agresii. Napríklad keď svojmu milovanému vyhádžeme lôžkoviny do obývačky, ale jeho vankúš si necháme. Chytí sa na návnadu? Bude bojovať o ten hlúpy vankúš? Prehovorí konečne? Lebo ja už nevydržím! Nič. Roleta ostáva zatiahnutá.

Ehm. Ehm. Už ste odpočívali dosť, milé hlasivky

Ale ako z toho vykorčuľovať? Ja som nespravila chybu, aj pravda je na mojej strane, no mlčať ďalej je už neúnosné. Yvona Vera Ragasová: „V prvom rade si treba uvedomiť, že ani jedna strana sa necíti vinná, hoci vaša pravda je nad slnko jasnejšia. Môžeme mať na nejaký čas ‚zatiahnutú roletu’ a pekne sa v sebe vytrápiť, poľutovať, ale potom ju pekne s chladnou hlavou musíme vytiahnuť a začať o veci hovoriť. Nepokúšajte sa však nájsť u neho porozumenie alebo priestor na rozhovor vašich dotknutých duší, zlomených sŕdc a podobne. Na to sú priateľky! Ak vám na tom vzťahu naozaj záleží, snažte sa ho najskôr pochopiť, čiže zistiť, ako vníma celú vec on. A to najhlavnejšie, neočakávajte, že to bude vnímať rovnako ako vy. Takže, dámy, ego nabok, rozbúrené emócie tiež, vyhrnúť rukávy a makať. Na sebe. To, že pri tom prídete o posledné zvyšky predstáv o romantickom vzťahu, v ktorom spolu žili šťastne, až kým nepomreli, je nám už asi jasné. Na druhej strane tým získate podstatne viac – vládu nad sebou. A pri troche šťastia aj normálny funkčný vzťah s tým čudným stvorením. Vždy je to v prvom rade o nás, o tom, aký postoj k danej situácii zaujmeme. Či sme dostatočne sebavedomé, aby sme to dokázali v sebe neživiť, len pozorovať (ja viem, aké je to ťažké!), alebo sa tým dáme ovládnuť a svoje sebavedomie opäť pochováme na dno strápenej duše, plne ovládnuté detským vzorcom správania, prebujneným egom alebo nezvládnutou emóciou. Všetko, čo neovládame my, ovláda nás!“ My však ešte dodávame, že svedomie presne vie, ako sa má jeho majiteľka zachovať. Ak vraví, že nemáme na svedomí nič, za čo by sa bolo treba ospravedlňovať, nie je dôvod chodiť okolo mlčiaceho Indiána po špičkách. Pokojne si ďalej klopkajte po byte podpätkami.

Mediátorov, pekne prosíme, nepoužívať

Iva: „Manželovi po malej zásadne nič neodkazujem. Nechcem do toho zaťahovať dieťa, hoci teraz je už vo veku, keď vie pochopiť, prečo vznikol konﬂikt. Zároveň chcem muža vytrestať poriadne. Všetky škody, ktoré vzniknú tým, že je medzi nami stopnutá komunikácia, idú na jeho účet... Nevarím, neperiem, neupratujem, venujem sa svojim záľubám, pozerám telku. Počas CD navyše nefungujem ako jeho osobná asistentka, takže mu nepripomínam dôležité termíny, že niečo treba zaplatiť, a tak. Hahaha, som krutá, čo? Škodoradostne ma teší, že nemá svoje pohodlíčko, na ktoré je zvyknutý. Ale omnoho silnejšia je ľútosť, že sme sa zase povadili pre vec, ktorá sa dala elegantne vydiskutovať a vyriešiť.“

Nášľapné míny. Vieme, kde sú? Ale hej

Stúpiš, nastane explózia a potom zavládne ticho. Janka loví v pamäti: „Je to vlastne vždy tá istá situácia. Volám ju ‚robíš zo mňa debila’. Keď sa manžel spýta, či z neho práve náhodou nerobím debila, viem, že máme nábeh na tichú domácnosť. Vstupujem si do svedomia a zisťujem, že fakt. Stáva sa to vtedy, keď mu dám najavo, že mám v istej oblasti lepší prehľad, niekedy stačí aj zdvihnuté obočie či odpoveď otázkou. Irónia. Sarkazmus. Vravím mu: ‚Prosím ťa, daj Adamkovi päť mililitrov toho sirupu na vykašliavanie, ktorý je v kuchyni na linke.’ Ani nedopoviem a už sa pýta: ‚Ktorého?! Tu nič nie je.’ Adamko s ockom sa chystajú k zubárke. ‚Kde je tá zubárka?‘ ‚Miláčik, fakt nevieš, kde ste boli pred polrokom spolu na dentálnej hygiene?!’ A už je tu to jeho: ‚Zase zo mňa robíš...’“ Nášľapná mína inej kamarátky sa volá údenáč. Otec jej manžela pravidelne robieva balkónové grilovačky. Podáva sa hydina a ryba. Podľa kamarátky je to obyčajný údenáč vyzvŕtaný na grile, jej muž zase tvrdí, že otec kupuje čerstvé makrely. Žiadny dym. Ona sa uškrnie. A už je to tu. Horúca krv zabublala. „Počúvaj, nenúť ma povedať, že si jedna blbá Slovenka.“ „Nenúť ma povedať, že si jeden tupý Grék.“ Túto rybu sa im ešte bez tichej domácnosti prehryznúť nepodarilo.

Radšej panvička,radšej ticho, iba nie ľahostajnosť

Tichá domácnosť nie je o nič zdravšia než talianska hádka. No netrápte sa. To, čo samy sebe sľubujeme na začiatku vzťahu, teda že slnko nezapadne nad naším hnevom, často porušíme už v prvom roku súžitia. Všetky do jednej. Občas zapadnú aj dve slnká, aj tri. Niekedy v druhom roku prídeme na to, čo dokáže samo „vyhniť“ a čo sa pod koberec rozhodne nezametá. Možno neskôr ochutnáme aj štipku bezbrehej nenávisti „k nemu“ a bezmocnosť. Za tým všetkým je už len apatia a ľahostajnosť. Dobre vedieť, lebo k tejto méte by sme rozhodne zájsť nechceli. Rada, čo sa môže zísť: Ak som ja tá, ktorá doma spúšťa ticho, stačí si predstaviť, že ja nie som ja, ale som zodpovednou šéfkou odborov a sedím na porade s generálnym riaditeľom veľkej fabriky. Ide o ľudí, ide o veľa a teraz naozaj nemôžem vstať, zduť sa a byť týždeň ticho. A pritom je to fakt kus ozembucha. :)

• Keď je nášľapná mína zrazu na každom rohu a do tichej domácnosti ústia nielen závažné zločiny typu „robíš zo mňa debila“, ale aj nevinné omyly. A on/ona sa boja aj dýchať. • Keď sa do ticha ťahajú nevinní. Mamička sa nebaví s ockom a mätie deti čudnými poznámkami. „Máme to my ťažké, deti moje, ale keď sa nám ocko umúdri...“ • Keď sa vyhnívanie problémov stane pravidlom a vy dvaja sa nikdy nepokúsite doriešiť nahryznuté. • Keď má ten váš pocit, že zachovať si tvár, postoj, čušať a „nevykecávať sa“ – radšej potichu nesúhlasiť zopár dní je vlastne veľmi mužné. Och. • Keď vy máte pocit, že tentoraz na to musí prísť sám. Načakáte sa. A zatiaľ z vášho spoločného času odplávajú dva dni, tri hodiny a štyri minúty...

Tichá domácnosť: Ľahko príde, odchádza len preťažko

Výber pre vás

Tichá domácnosť: Ľahko príde, odchádza len preťažko

Súvisiace články

Šialene sa milujeme, hádkami si však ničíme vzťah

5 super tipov, ako zachrániť vzťah pred stroskotaním

O šťastie sa oplatí bojovať: Ako sme zachránili našu lásku

Slovník na mužov: Ako zistíte, kedy vám vyznáva lásku?

Výber pre vás