Mám tri deti. Dve som si porodila a za tretie som sa vydala. Zlaté, nie? Nie! Občas to o sebe môže povedať každá vydatá žena, ale len zopár ich vie, čo to naozaj znamená. Lebo vraj v každom dospelom mužovi sa skrýva kus malého chlapca. Kým je ho len kus a kým sa skrýva, tak je dobre. Aj občasné a krátke výlety na svetlo božie sú vítané a osviežujúce. Príznaky sú pestré a väčšinou veľmi vtipné – keď ich pozorujete zvonka. No žiť denne s niekým, kto naveky uviazol v puberte či ešte skôr, tam vás smiech už dávno prešiel.

Keby bolo uhýbanie pred zodpovednosťou olympijskou disciplínou, o prvé priečky by sa pravidelne bili adolescenti s mužmi, ktorí nestihli dozrieť. Každý „prúser“, kiks a zlyhanie má vinníka, ale nikdy to nie sú oni. Nikdy. V žiadnom prípade! Niekedy ani neviete, či strácate reč nad tým, čo práve (ne)spravili, alebo nad nehoráznosťou výhovorky, čo sa vám snažia naservírovať. Na fiktívnej lavici obžalovaných sa väčšinou nič netušiac ocitajú spoluzodpovední kamaráti, najbližší i vzdialení príbuzní vrátane vlastných detí, priami nadriadení, mobilní operátori, bankový systém, nepružná legislatíva, veľmi často nevysvetliteľné úkazy a celkom najčastejšie – vy. K arzenálu „nepriestrelných“ argumentov patria: „si mi nepovedala“, „som si neuvedomil“, „sa nedalo“ či vskutku spravodlivo rozhorčené „veď som to neurobil naschvál!!!“ A ešte porozmýšľajte, ako sa mu ospravedlniť!

Že u chlapov je chrípka smrteľná choroba a nádchu treba poriadne vyležať s čiapkou na hlave, to sú staré, miliónkrát opísané veci. No chlapi, čo ostali deťmi, sú ešte extra prípad. Nielenže ich každé prechladnutie, udreté koleno a porezaný palec deložujú do postele, hlavne mimo všetkých povinností, u nich ujmy na zdraví prichádzajú akoby na objednávku práve v časoch, keď hrozí, že budú musieť zabrať, prevziať na plecia časť vašich povinností, alebo rovno všetky, lebo vy máte už mesiac naplánované niečo iné. „Dvakrát do roka sme mali vo firme večernú spoločenskú udalosť, ktorej som sa ako členka vedenia musela zúčastniť. Dvakrát do roka – vždy presne v ten deň – dostal môj muž ľadvinový záchvat,“ spomína dnes už šťastne rozvedená Miriam. „Vyprevádzal ma s očami týraného šteniatka a skuvíňal v posteli, raz dokonca v kúpeľni na dlážke. Na druhý deň bol fit, ale ešte týždeň sa so mnou nebavil.“ Jarka sa pre zmenu prestáva rozprávať s manželom už pri prvých príznakoch jeho choroby. „Po prvé viem, že bude otravný ako decko v šestonedelí, a po druhé si spomeniem na všetky svoje choroby, keď som s horúčkou, s operovanou kŕčovou žilou alebo s črevnou chrípkou musela kmitať bez zmilovania. Lebo keď ja ochoriem, on má zrazu strááášne veľa roboty a už ho niet.“

Deti si rady vymýšľajú príhody, ktoré sa nestali. Tie, ktoré sa stali, prikrášľujú a interpretujú ich zaujímavejšie, akčnejšie a dobrodružnejšie. Sebe a svojim najbližším pridávajú hrdinské vlastnosti a vôbec, celý svoj svet vidia atraktívnejší. Niektorí muži to robia tiež. Výmysly a klamstvá sú ich základným komunikačným prostriedkom. V podstate to má dve príčiny – buď sa v kuse potácajú medzi nesplnenými povinnosťami a nedodržanými sľubmi a aby si aspoň akotak udržali reputáciu, zatĺkajú, zahmlievajú a klamú, až sa práši. No a potom je tu ešte kategória tých, ktorým chýba vôľa a dôslednosť naplniť vlastné ambície, zato fantázia fičí naplno. „Neverila som vlastným ušiam, keď som počula svojho bývalého vystatovať sa: Ja som precestoval 27 krajín! V skutočnosti mal tri pracovné kontrakty v štátoch na tú dobu exotických. Ale keď som spočítala všetky krajiny, kde bol, vrátane transferov na letisku, nákupov v Poľsku a dovoleniek pri Čiernom mori, aj tak som dostala takmer o polovicu menšie číslo.“

Deti – normálne i tie poriadne prerastené – požadujú exkluzívne zaobchádzanie. Ich svet sa neriadi všeobecne platnými zákonmi, bežnými očakávaniami ani potrebami iných. Rozhodujúce je len to, čo sa im práve chce a čo sa im nechce. No a tým veľkým sa nechce pomerne často. Keby mali 10, poradíte si raz-dva. Ale s pubertiakom po 40-ke len tak nepohnete. Obed sa pripeká, deti vyvádzajú, dom je hore nohami, svokrovci na ceste a vy lietate ako Speedy Gonzales. On má svoju pohodičku, nohy na stole a v telke reprízu nočného zápasu. Teraz predsa od neho nemôžete nič chcieť. Veď nehorí, nerobte stres! Zároveň celkom prirodzene a bez výnimky ráta s tým, že v akejkoľvek situácii, časovej kríze, akomkoľvek zdravotnom stave a citovom rozpoložení ste pripravená položiť vlastný život za naplnenie jeho aktuálnych potrieb a chúťok.

Hej, vieme, že pochvala ešte nikomu neuškodila, že pozitívna motivácia dokáže divy. Že mužov treba veľa chváliť a budeme sa tešiť zo sladkého ovocia rodinného šťastia. Ale odtiaľ potiaľ. Niektorí sú vo vychvaľovaní nenásytní a požadujú ovácie aj za preloženie slamky. Pamätáte si na radostné výskanie a potlesk, ktoré ste zrežírovali zakaždým, keď vaše deti úspešne použili nočník? Neskôr ste už len pekne pochválili, no a dnes považujete samostatné používanie toalety za samozrejmosť bez komentára. Nedozretí chlapi však ostali vo fáze jeden a oslavné chorály chcú počuť vždy – napríklad, keď nakúpia. Alebo použijú vysávač. Alebo keď po roku a pol verbálnych cvičení NAOZAJ vypracú garáž. Obyčajné „výborne!“ ani „ďakujem“ ich neuspokojí. Možno malý zhudobnený sonet by mohol stačiť. Možno. „Keď nám od susedov zatiekol strop v kúpeľni, môj muž sa rozhodol, že to vymaľuje,“ spomína Klaudia. „Tri týždne o tom hovoril. Potom sa pol dňa chystal. Kým mu jednotlivé vrstvy zaschli, stihol si dvakrát zdriemnuť a pozrieť jeden ifilm. No a keď bol o deviatej večer konečne hotový, zvolal celú domácnosť aj tých susedov a museli sme pod 4 štvorcovými metrami natretými nabielo híkať ako v Sixtínskej kaplnke. Moje nervy.“

Život je krásny a svet je gombička. Kríza je len mediálna bublina. Peniaze boli a budú (akurát teraz nie sú), hovorieva vám vysmiaty „ako lečo“. Nejako sa pretlčieme, hlavne, že sme zdraví. Chudoba cti netratí... a tak ďalej. Ešte raz budete počuť niektorý z podobných národnobuditeľských drístov a už sa, prisámvačku, neudržíte. Varíte z vody, elektrárne vám hrozia odpojením, poštárka nosí už len upomienky, účty sú v debete a jemu je dobre na svete. Nie, nie ste to vy, kto je z pomýlenej planéty. Hoci denne dostávate kázne o tom, čo sú skutočné problémy, že sa treba vedieť uskromniť a nelipnúť na materiálnych veciach. To je síce pekné, ale exekútori pre to nemajú veľa pochopenia. Chlap sa má predovšetkým vedieť postarať o svoju rodinu. Ak to nedokáže a navyše sa ani nesnaží, nie je to chlap. Otázka je, načo ho vlastne potrebujete.

Staré mudrlantské „ako ste si chlapa vychovali, takého ho máte“ neuznávame a nebudeme vám to nakladať. Áno, žena muža formuje a ovplyvňuje, ale vychovávať tu mal niekto iný a dávno pred vami. No hádzať vinu len na chuderu svokru sa nám tiež zdá alibistické, lebo isto robila, čo mohla, hoci nie vždy najlepšie. Ale veď tiež máte deti, hodíte si kameňom? Keď z muža neurobili chlapa ani roky, ani krízy, ani záväzky, niekde sa stala chyba – ale je to v konečnom dôsledku jeho rozhodnutie a jeho vôľa, ako bude žiť. Vy s tým môžete urobiť len málo. Už viete, na čo sa nemôžete spoliehať, tak sa nespoliehajte. Viete, v čom si musíte poradiť sama, tak si poraďte. A niekedy pomôže len zhlboka dýchať a prevetrať sa na čerstvom vzduchu.

Večné decko: Strasti života s nedospelým dospelákom

Výber pre vás

Večné decko: Strasti života s nedospelým dospelákom

Súvisiace články

Hádky naše každodenné: Dusiť? Zametať? Nezametať?

Málo sexu? 10 vecí, prečo muži nechcú vážny vzťah

Nech je na čo spomínať: 12 hriechov, ktoré musíte zažiť!

Výber pre vás