Nechcú nič, často im stačí „pánboh zaplať“. Odporučí ich mama, kamarátka, kolegyňa, s takou tou iskričkou tajomna v oku: „Choď tam. Pamätáš, aké zápaly som mala? Ona mi pomohla.“ Za kávu, za sumu podľa vašej ľubovôle sa posadíte pred človeka, ktorý vám aj bez výsledkov vyšetrení od šiestich predošlých lekárov povie, čo vám je.

Iva: Ako sa máš, drahá? Kedy dáme vínko na teraske?

Aďa: Ahoj, stále nie som v poriadku. Od Silvestra s týždňovou prestávkou cikám krv a beriem už piate antibiotiká. Nedobrovoľne abstinujem.

Iva: Preboha, na sone obličiek si bola? Veď toto nie je normálne.

Aďa: Radosť, čo ti poviem. Bola som u jednej liečiteľky a ona mi pootvárala nejaké zablokované veci. Mám teraz otvorené tretie oko a fyzicky sa tie veci z práce prejavujú na druhej čakre... Preto tá krv.

Bez smajlíka, veru bez neho. Ďalej už Iva nepísala, nemala slová. Cítila, že cesta je zarúbaná, a začala sa modliť, aby Aďa, vysokoškolsky vzdelaná, bystrá baba dostala rozum a vrátila sa na zem, oslobodila sa z osídel kartárok, otváraní, magických rituálov a pračudesných vysvetlení svojho chatrného zdravotného stavu.

Príbehy zázračných zásahov vyššej moci sú také aj onaké. Ten, ktorý prerozprávala Monika, je „onaký“. Veľmi. „S moju nevlastnou sestrou som nikdy nebola tak dlho, aby som ju mala prečítanú. Netuším teda, kedy nastal ten obrat. Možno bola taká vždy, možno jej správanie vyvolala rakovina, ktovie. V každom prípade, posledných päť rokov žila na Novom Zélande a list od nej prišiel raz za mesiac.

Bola tam sama. Odišli síce za novým životom s priateľom, tam sa však rozišli a každý hľadal svoje šťastie sám. Na jar minulého roka nám prišiel mail: „Ocinko, ja už nevládzem zdvihnúť ani ruku, krvácam zospodu, už nemôžem, vraciam sa domov.“

Keď ju prišli naši vyzdvihnúť na letisko, mala 40 kg. Nespoznávali ju. Bola biela ako stena a každú chvíľu odpadávala. Doktor jej diagnostikoval rakovinu, ktorá okrem maternice zasiahla aj močový mechúr a bez obmedzení bujnela. Keď zistil, že krváca už rok a pretĺka sa bez lekárskej starostlivosti, milosrdný nebol. Rovno jej povedal, že vtedy by jej bol zachránil život.

Takto jej dáva maximálne rok. Liečila sa metódou reiki a jedla len zeleninu. Neviem, z akého liečenia to vyplýva, ale vyhladovala svoje telo na kosť a to nevládalo bojovať nielen s rakovinou, ale už s ničím. Keď sa presťahovala do mojej dievčenskej izby, naši pomaly začali chápať (alebo skôr nechápať) jej presvedčenie. Jedlo muselo byť vždy čerstvé. Zohrievať si ho druhýkrát neprichádzalo do úvahy. Všetko muselo byť bio, eko, pestované s láskou... na čom v podstate nie je nič zlé.

Všetci by sme to uvítali. Musela si vždy naberať na tanier sama, lebo keď jej nabral niekto iný, vždy ho bolo príliš veľa, príliš málo, teplé, slané. V nemocnici medzitým dostávala dávky chemoterapie. Lieky mala brať aj doma. Nedotknuté stáli v niekoľkých veľkých škatuliach. Kamaráti aj rodičia jej zháňali najlepšie z najlepšieho. Všetko odmietla.

Okrem reiki, anjelov a zvláštnych pravidiel stravovania sa upäla na jedného človeka: ľudového liečiteľa. Tomu jedinému verila. Bezvýhradne a vo všetkom. Ten jej od začiatku tvrdil, že rakovinu nemá!!! Keď ju bolela chrbtica, ktorá už bola napadnutá tiež, povedal jej, že sa zle vyspala, preto je celá dolámaná. Na konci ju otec k nemu nosil na rukách, pretože chodiť už nemohla a pán liečiteľ bol jediný človek, ktorého chcela vidieť. Pohreb mala vo svojich 32 rokoch pred dvoma mesiacmi.“

Čo s ňou robil, čo jej tvrdil a ako dosiahol to, že prehlušil aj pud sebazáchovy, nevedno. Ťažko povedať, do akej miery sa pričinil o (ne) riešenie jej stavu, nakoniec, bolo to jej rozhodnutie, papierovo bola dospelá, vtedy sa už zakazuje ťažko.

„Dostala som tip na jednu pani liečiteľku od kamarátky, ktorej pomohla otehotnieť,“ hovorí Silvia. „Pred manželom som to zatajila, z pochopiteľných dôvodov. Tetuška mala prenajatú izbicu v budove, ktorá už čosi pamätala. Mala som jej dať v obálke toľ ko, koľko uznám za vhodné (také som mala inštrukcie od mojich predchodkýň). Mala som teda vyčísliť, ako veľmi si želám otehotnieť??? Izba stuchnutá, až ma naplo. Panej som povedala, čo mám za problém, teda, že nemôžeme mať deti.

Ona si ma premerala od hlavy po päty a popod nos si stále pohmkávala, akože áno, áno, vidí to a vie presne, čo s tým. Že tam je všetko v poriadku, len je tam blok, nejaká zrada, ktorú ľahko odstránime. Ponaprávala mi chrbát, niekoľkokrát to vo mne zapraskalo, hádzala mi hlavou z boka na bok. Potom som si musela ľahnúť na zodratú karimatku, trhala mi rukami-nohami. Keď som bola ‚ponaprávaná‘, posadila som sa a ona vedľa mňa. Nad plameňom si ‚čistila‘ ruky a potom mi začala opisovať, ako vyzerajú moje rodidlá, maternica, vaječníky.

Vysvetlila mi, že ona to vidí pred sebou ako obraz. Tak sme do tej imaginárnej obrazovky vo vzduchoprázdne zízali obe – bolo to moje celoživotne najdlhšie pozorovanie ničoho vo vzduchu. Pani ma stále upodozrievala, že jej určite neverím. Medzitým vytrvalo pôsobila na moje vnútro, prečisťovala to tam a stále sa ma pýtala, či niečo cítim. Zaklamala som, že áno, ‚také teplo‘ (videla som to v nejakom filme...). Potom sa pani napojila na môjho muža (aspoň tak mi vravela) a imaginárne z jeho semenníkov vytiahla vraj veľmi reálnu spermiu, ktorú vložila do môjho vaječníka (!), áno, na tom obraze, ktorý videla len ona.

Pýtala sa ma, či cítim pichnutie (fakt!), a ja, že nie... Až som mala z toho zlé svedomie, že som nespolupracujúci pacient, tak som priznala, že mám práve menštruáciu a že to možno bude tým. A ona, že to s tým nemá žiaden súvis, že to na to nemá vplyv (čože?!). Len čo ‚operáciu‘ dokončila, radostne mi oznámila: Tak, a už ste tehotná! Bola taká šťastná a presvedčená o tom, čo mi hovorí, že som sa na ňu iba usmiala a pekne poďakovala. Pobláznila ma tak, že som v ten deň mala fakt pocit, že som v tom.

Ďalšiu menštruáciu som dostala až na 56. deň, bola veľmi silná, od bolesti som až odpadla. Dodnes neviem, či sa vtedy niečo udialo a ja som ‚potratila‘ imaginárne počaté dieťa, ale jedno viem isto. Vydesilo ma to tak, že som odvtedy u žiadnej ‚čarodejnice‘ nebola a asi ani tak skoro nepôjdem.“ Tá pani podľa Silviiných slov naozaj nevyzerala ako niekto, kto chce ublížiť.

Odkiaľ však mala „tú silu“ oklamať roky nespolupracujúcu prírodu, oplodniť nešťastnú Silviu „nepoškvrneným“ spôsobom? Tvrdila jej, že tú schopnosť má, citujeme, „Zos zhora“. Odkiaľže to? To je na tom to, čo ľudí odrádza, to je to desivé. Prečo práve ona? Jednoduchá pani v zatuchnutej izbici preberá do svojich rúk zázrak stvorenia?

Dovolili sme si použiť parafrázu názvu jednej publikácie, katalógu liečiteľov a výrobcov liečiv a pomôcok určených pre ľudí praktizujúcich alternatívne spôsoby liečenia, ktorý sa začína slovami: „Prečo je v posledných rokoch taký veľký záujem o ľudové liečiteľstvo, psychotroniku a alternatívnu medicínu? Veď v našej vlasti máme vybudovanú hustú sieť zdravotníckych zariadení, v ktorých pracujú tisícky vysokokvalifikovaných zdravotníkov.“

Nuž, otázka do pléna. Na ňu si po svojom zodpovedala aj Mirka, ktorá prešla, občas v bolestiach preplazila 13 ambulancií, všade absolvovala vyšetrenia, dostala lieky a aj napriek tomu strávila tri mesiace na PN. Bez diagnózy. „Tŕpli mi končatiny, cítila som obrovskú únavu, chrbtica ma niekedy bolela tak, že som nedokázala vstať z postele. Na radu príbuznej som sa teda odhodlala aj ja navštíviť ‚čarovnú tetu‘.

Cigánočka v dedinskej chalupe ma privítala rovno medzi dverami, z ktorých vraj nejedného človeka vyhodila s tým, že je zlý a že jemu pomáhať nebude. Mňa prijala, vykladala si pritom karty, dívala sa do plameňa sviečky, dovolila mi posadiť sa. Dala zamiešať a vyložila karty aj mne, vyveštila mi z kávy a môj prípad uzavrela slovami: Ty si chorá. (Heuréka!!) To je kliatba. Dones kilo krvavého mäsa a 333 eur (vraj podiel či násobok nejakého magického čísla) a ja to z teba dám dole. (!??)“

A Mirka išla, kúpila kilo hovädzieho, rozbila „prasiatko“, po trojmesačnej PN naškrabala 333 eur, viac či menej z posledného, a nasledovalo toto: „Pani ma potierala mäsom, prikladala mi ho na telo a modlila sa pritom Otčenáš. To, čo mi je, nepomenovala, povedala len, že tá špina, čo je na mne, je tam nahádzaná od môjho bývalého, preto som chorá.“ S mäsom aj peniazmi ju autom odviezol jej zať či synovec na „krížne cesty“, kde sa o polnoci modlila a neznámym spôsobom zlikvidovala kontaminované mäso.

Peniaze zrejme nestretol rovnaký osud. „Priznávam, uľavilo sa mi. Ale začali sa diať čudné veci. Kazila sa mi v dome technika, praskali mi žiarovky nad hlavou a začali sa mi kaziť vzťahy. Šla som k nej opäť, podľa pokynov som doniesla všetky veci od bývalého, fotky ľudí, s ktorými mám zlé vzťahy, a opäť nasledovalo odriekanie, pálenie vecí, modlenie sa a polnočný odchod na krížne cesty.“ Vtedy Mirke začalo dochádzať, že to nie je ani s kostolným, ani s nijakým iným poriadkom.

Pre laika, navyše postaveného do situácie, keď v zaslepenosti vlastnou bolesťou a trápením nevidí aj oveľa banálnejšie rozdiely, je veľmi ľahké padnúť do niečoho, čo by pri zdravom rozume nedopustil. Ľudové liečiteľstvo sa podľa metód delí na racionálne a iracionálne. To racionálne používa reálne overené terapeutické postupy, veľmi zjednodušene povedané, „zázvor a med“ na prechladnutie.

Tie iracionálne majú magicko-čarodejnícky charakter a využívajú sa pri nich „nadprirodzené sily, viera v existenciu vzťahov a účinkov medzi predmetmi, javmi a ľuďmi, bez ohľadu na vzdialenosť a čas od ich vzájomného odlúčenia“. (Kto je kto a čo je čo, Eko-konzult.) To, že je niečo iracionálne, však neznamená, že je to automaticky zlé. Je toľko vecí, ktorým nerozumieme, a predsa pomáhajú...

Čo však, ak v čírej nevedomosti natrafíte na niekoho, kto narába s niečím, s čím naozaj neradno žartovať? Či tomu veríte, alebo nie, hranica je ukrutne tenká... Ak vôbec nejaká je. Keby sme to chceli veľmi zovšeobecniť, dobro od zla v alternatívnych prístupoch rozozná aj laik takto: dobro sa deje za denného svetla, nespája sa s amuletmi, fotografiami a vecami konkrétnych ľudí. Je postavené na bylinkách, rozhovoroch, masážach, ktoré samy osebe pôsobia terapeuticky – máme pocit vypočutia, relaxácie, úľavy z toho, že sme sa so svojou ťarchou podelili.

Zlo, ak ho takto odvážne pomenujeme, číha zo zákrokov, ktoré majú niečo do činenia s ohňom, pálením, krvou, vyťahovaním niečoho do niečoho, nosením zvláštnych, liečiteľom pripravených amuletov a ktorých väčšina sa odohráva v noci na bežne nedostupných miestach. Ale opäť, ako celá táto „nekatalogizovaná“ sféra, aj toto sú len hry s pojmami a dojmami.

Minule som čítala na jednom portáli ponúkajúcom prácu inzerát, kde hľadali veštkyňu s príjemným vzhľadom a vystupovaním na televízne veštenie... Iste, toto všetko kazí meno tým, ktorí naozaj vedia umne pospájať nitky toho, čo sa deje na nebi, s tým, čo prežívame na zemi.

Áno, aj. Niekedy úplne stačí, keď nám niekto nezainteresovaný povie niečo, čomu uveríme. „V Afrike toto frčí ako bežná súčasť všedného života,“ tvrdí Kika. Vedma, guru, liečitelia, vúdú čávovia zariekavajú a odriekavajú na požiadanie a stretla som sa tam s kadečím. Ibaže, na rozdiel od Slovenska, tam to naozaj funguje!!! Nepýtaj sa ma ako, ale funguje.“

Kika si to porovnala aj s praktikami na Slovensku, nejdeme sa na nič hrať, my ženy máme sklon často len zo zvedavosti opáčiť, čo nám tak blízky svet mystickosti núka: „Tuto doma som bola raz zamladi na ‚operácii‘ neviem čoho, myslím, že cysty, na energetickej úrovni,“ spomína. Liečiteľ tak nado mnou šibrinkoval rukami a kázal mi ospravedlniť sa všetkým ženám môjho rodu do sedemnásteho kolena. A vraj už som zdravá. A potom, keď som raz riešila, že som sa chcela odpútať a odstrihnúť niekoho zo života, mi poradila zase iná baba, že mám zabaliť všetky dary a veci od neho, vyviezť ich niekam za mesto a podpáliť. Pekná hromada to bola.

Aj s kuframi, kabelkami, obrazmi, soškami, handrami... Tak som to poliala benzínom a bola z toho taká vatra, až mi zalepilo, že podpálim celé pole. Či zabralo, neviem. Ale pocitovo určite áno. Bolo mi fajn už len z toho, že som to urobila.“ „Vždy natrafím na debila, mám na to hádam nastavenú anténu. Tak som šla po pomoc, lebo ja už som fakt nevedela, čo robím zle,“ začína Miša. Pomohla mi žena Slovenka, ktorá sa chodí kúpať do Varanasi do Gangy a pracuje s energiou pri relaxačnej hudbe. Už pri telefonáte vedela, či môžem prísť. (!) Ľahla som si, v bytovke na prízemí, šušťala tam fontánka a horela vonná tyčinka.

Pozrela sa na mňa vnútorným zrakom. Videla svetlo, čakry, či mám okolo seba anjelov. V pokoji som ležala na posteli, pomazaná olejom, pani sa ma už nedotýkala. Cítila som horúčosť, robila pohyby rukami a povedala mi, že koreňová čakra je pohlavná, súvisí s krčnou čakrou a že som to mala tak zablokované, že by som bola dostala buď rakovinu, alebo by to išlo do zlomenín. Podľa jej slov mi ‚pootvárala čakričky‘. Vravela, ako prúdom vraciam cez hrdlo čiernotu – nevypovedané emócie, ako mi moje vlastné telo bráni prijať normálny vzťah.

Vraj som v 18. storočí bola bohatým chlapom, vyberačom daní. Zlým človekom, ktorý ostatných držal v šachu. A že teraz si to na vzťahoch musím odkrútiť. No fajn, povedala som si, ale niečo sa naozaj pohlo. Ešte to síce nie je happyend, ale je to na dobrej ceste.“

„Vnútorný zrak“, mimozmyslové vnímanie? Hovorí sa, že ako novorodenci vidíme a cítime duchov, anjelov, aj napriek nedokonale vyvinutým zmyslom vieme presne rozoznať, kto je v pohode, nepohode, hlasným krikom dávame najavo, že sa nám niekto, niečo alebo niekde nepáči... Ale kto si to pamätá? Žeby tých pár vyvolených, ktorí sa v záplave materiálna a povinností všedných dní dokázali prekopať k tomu, čo nám bolo prirodzene „zhora dané“?

Prečo potom veštkyne, vedmy, bylinkárky, dispoziční prognostici, homeopati nečakajú nastúpení rovno na recepcii každej nemocnice a nepovedia: „To nie je ekzém, to je hnev?“ Prečo ich neinvazívne metódy orientované na riešenie príčiny, nie symptómov, neslávia úspechy práve dnes, keď je zdravotníctvo na ihlách pre nedostatok financií, keď situácia vyžaduje, aby ste si do nemocnice doniesli ešte aj vlastný príbor a zásobu toaletného papiera? Zrútil by sa farmaceutický biznis?

Zo všetkých príbehov vychádza jedno jediné: Ľudia si zvykli dostávať hotové veci. Diagnóza – recept – liek. Len sa nezamyslieť. Hlavne nad sebou. To, ako by sme uchopili cudzie životy, na to máme návod a riešenie šmahom ruky. Keď však dôjde na nás, nemáme ani poňatia.

Ono totiž nezáleží ani tak na tom, kde, za akých okolností a čo nám kto povie, vyveští, ako nad nami zašibrinkuje. Keď sa VY rozhodnete, že TOTO vám pomôže, verte, že sa tak stane. A keď si za svoje TOTO zvolíte samy seba, cesta sa nájde. Mnoho ľudí totiž neschopnosť popasovať sa s vlastným životom a zobrať riešenie problémov do vlastných rúk zvaľuje na prekliatie, urieknutie, karmu, rodovú záťaž, zablokované toky energie... Ešte stále si myslíte, že ste urieknuté?

Veríte liečiteľom? Kedy to začína byť životu nebezpečné

Výber pre vás